V Rožňave začínajú od 1. októbra 2015 pravidelné filmové projekcie vo vynovenom Dome tradičnej kultúry Gemera (Betliarska 8, Rožňava). Gemerské osvetové stredisko otvára digitálne kino Apollo októbrovým programom s ponukou všetkých žánrov a pre každého. Lipták a premietanie nebolo prerušené ani počas 2. svetovej vojny. Ale v roku 1948 bolo štátom skonfiškované a premenované na kino Partizán. V rokoch 1952 - 54 bola postavená nová budova na Štítnickej ulici, premietalo sa päťkrát do týždňa. V 70-tych rokoch, v čase rozmachu baníctva, bol zmenený názov na kino Baník. Na prelome 60-tych a 70-tych rokov bolo nainštalované panoramatické plátno, nová premietacia technika a zväčšila sa kapacita, čím dostala Rožňava jedno z najmodernejších panoramatických kín vo Východoslovenskom kraji. V tomto období (1968 - 74) v čase rekonštrukcie, bolo premietanie dočasne presunuté do Domu osvety - súčasného Domu tradičnej kultúry Gemera (Gemerské osvetové stredisko) na Betliarskej ulici. Zaujímavým počinom bolo v roku 1969 založenie filmového klubu v alternatívnych priestoroch Domu osvety. Po roku 1989 začalo mestom prevádzkované (opäť premenované) kino Panoráma upadať z dôvodov zvyšovania vstupného, klesajúceho počtu návštevníkov a zvyšujúcich sa režijných nákladov.
„Túto históriu kinovníctva zdokumentoval vo svojej práci Rožňavčan filmár Emil Gallík. Jeho zistenia poopravili aj pretrvávajúce názory pamätníkov, že v budove osvety bolo prvé rožňavské kino,” vysvetľuje Anežka Kleinová (GOS) a pokračuje, „a tiež nám pomohli v rozhodnutí ako naše kino nazveme. Inšpirovaní tradíciou, rozhodli sme sa zachovať historický názov kino APOLLO, avšak s modernou technológiou E-cinema HD, najvhodnejšou pre flexibilné využitie multifunkčnej sály Domu tradičnej kultúry Gemera.”
Prostredníctvom tejto techniky má kino Apollo ambíciu stať sa centrom rozvoja filmovej kultúry na Gemeri a suplovať aspoň čiastočne absenciu riadneho kina v okruhu zhruba šesťdesiat kilometrov. Napriek tomu, že multifunkčná sála neumožňuje vzostupné sedenie, veríme, že kvalitnou projekčnou a zvukovou technikou, a tiež výberom filmov dokážeme osloviť súčasného diváka náročného nielen na obsah, ale aj formu. Pripravujeme projekcie filmov všetkých kategórií od zábavných, hudobných, animovaných, rodinných, klubových, ale aj dokumentárnych, vzdelávacích, festivalových, tematických, vychádzajúc zo sedemročnej skúsenosti s dramaturgiou letného kina. Rovnako budeme pre verejnosť pokračovať v osvedčenom štvrtkovom termíne a pridáme aj klubové a rodinné nedele. Veríme, že návštevníci a fanúšikovia nám ostanú verní, a že sa nám podarí spoločne vytvoriť atmosféru akú sme postupne vybudovali v letnom kine počas siedmich rokov.
Programová štruktúra pripravená do konca kalendárneho roka počíta s pravidelným štvrtkovým premietaním od 19.00 a v nedeľu sa budú striedať rodinné filmy od 16.00 s klubovými večermi so začiatkom o 19.00.
Okrem toho pripravujeme projekcie filmov pre školy v dopoludňajších hodinách a obľúbené tematické festivaly pre verejnosť vo večernom čase.
Sála má obmedzenú kapacitu 80 miest formou voľného sedenia, preto je možné zakúpiť lístky v predpredaji v pracovných dňoch od 8.00 do 15.30 v priestoroch kina.
V čase premietania bude kino otvorené 30 minút pred začiatkom.
Vstupné je jednotné a odvíja sa od ceny licencie na premietanie, obvykle 2 €.
Projekt kina Apollo finančne podporil Audiovizuálny fond a Košický samosprávny kraj.
Anežka Kleinová
Úryvok z novín Sajóvidék z 9.7.1914:
„Stále kino v Rožňave.
Tak ako to vyžaduje dnešná moderná doba, s vyhovujúcim zariadením, zaslúžiacim si pochvalu, otvoril divadlo pohyblivých obrazov – na Brzotínskej ulici neďaleko námestia (roh Šafárikovej a Špitálskej), v dome Nehrerovcov, Lipták György, tunajší robotník mechanik.
Otvorenie nového kina Apollo 28. júna sa stretlo s obrovským záujmom divákov.
Z našej strany sme tomuto podnikateľovi dlžní úprimné uznanie, poznajúc vzdelávaciu a kultúrnu hodnotu pohyblivých obrazov, hlavne keď sa neusiluje o získavanie divákov na úkor mravných hodnôt. S veľkou spokojnosťou hľadíme na budúce fungovanie kina aj vzhľadom na dôveryhodnosť terajšieho majiteľa. Veríme, že po prekonaní počiatočných ťažkostí v podnikaní bude prevádzka kina úspešná a zaslúžilá, ktorú naša spoločnosť so záujmom sleduje od jeho začiatku. V nedeľu ,,plný dom“ sledoval poobedňajšie a večerné úspešné predstavenia filmu Žlté žriebätko.”
PROGRAM KINA APOLLO V ROŽŇAVE NA OKTÓBER 2015:
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.