Jarunkovej tvorba predstavuje novátorstvo v chápaní literatúry v období medzi detstvom, dospievaním a dospelosťou.
Základom je prístup, v ktorom sú mladí ľudia priamo subjektom literárneho diela, nielen objektom.
A to prostredníctvom rozprávania v prvej osobe, čítania denníka a pod., s uplatňovaním autorského nadhľadu. Na príbehoch a udalostiach z každodenného života detí a mládeže vytvára prózu plnú humoru, vtipu, hry, ale aj citlivého vnímania, hodnotenia a svojráznej reakcie na vzťahy v rodine, škole a v kamarátskom prostredí. Dôkazom výraznej spisovateľkinej osobnosti v literatúre pre deti a mládež je skutočnosť, že je najprekladanejšou slovenskou autorkou v zahraničí. Román Jediná, ktorý v USA vyšiel pod názvom Don´t cry for me sa udržal dva roky na rebríčku bestselerov. Autorka za svoju tvorbu získala viacero významných medzinárodných ocenení.Centrom jej tvorby je mladý človek na prahu svojho vstupu do dospelosti. Je to citlivé obdobie, v ktorom si hľadá životné vzory a rieši otázky zmyslu života. Touto témou sa vyznačujú knihy Jediná, Tulák, Hrdinský zápisník, Zlatá sieť, Brat mlčanlivého vlka, Čierny slnovrat, Nízka oblačnosť... Spolu s týmito a inými knihami ponúka výstava aj Jarunkovej fotografie, rukopisy, ocenenia, diplomy a vecné pamiatky. Pôsobivé sú aj ilustrácie k Jarunkovej knihám od Dušana Kállaya, Miroslava Cipára, Daniely Zacharovej a iných.
Výstava bola spojená aj s besedou o tvorbe Kláry Jarunkovej, kde pani Daniela Zacharová prezradila množstvo zaujímavostí nielen z profesionálnej tvorby jej matky Kláry Jarunkovej, ale všetci prostredníctvom jej pútavého rozprávania mali možnosť nazrieť i do ich súkromia a spolu s ňou si zaspomínať na roky jej detstva a zaujímavých momentov z mladosti. Publikum tvorili žiaci a študenti 8 ročného Gymnázia P. J. Šafárika z Rožňavy, žiaci z Reformovanej základnej cirkevnej školy s vyučím jazykom maďarským a klienti Domova sociálnych služieb AMALIA z Rožňavy.
Daniela Zacharová (1948) vyštudovala oddelenie krajinárskej a figurálnej kompozície na VŠVU v Bratislave. Študovala u profesora Jána Želibského a Vincenta Hložníka. Školu ukončila v roku 1972. Venuje sa ilustrácii, karikatúre i voľnej maľbe. Venovala sa aj deťom na ľudovej škole umenia.
Ilustrovala okolo 40 kníh, väčšinou knihy pre detského čitateľa a veľa kníh svojej mamy Kláry Jarunkovej, ale napr. aj román Janka Jesnského Malomestské rozprávky (1996), Iľju Ilfa Intrigy (1986) či knihu Roberta Hajšela Slovensko a Európska únia (2003, 2006). S Úniou karikaturistov vystavovala po celom svete: v Nemecku, Belgicku, Anglicku, Holandsku, každoročne v Prahe, Brazílii, Bulharsku, Poľsku, Japonsku a inde. Samostatná výstava z jej tvorby pod heslom Človeku je humor vrodený a pod názvom Karikatúry sa práve od 1.2.2011 koná v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave. Presne 65 ilustrácií a 59 úsmevných karikatúr bude v priestoroch galérie vystavených do začiatku marca. Pani Zacharová dlho odpovedala na všetky zvedavé otázky detí a na niekoľko otázok dala odpoveď aj žiakom jednej z bratislavských základných škôl, ktorí počúvali rožňavskú besedu prostredníctvom priameho prenosu rozhlasového internetového vysielania. Porozprávala o svojom vzťahu k mame, vďaka ktorej mala veľmi blízko ku knihám, čím všetkým musela prejsť,
kým sa z nej stala akademická maliarka, ako sa jej ilustrovali knihy, kedy a prečo ju zaujali kreslené vtipy a karikatúry, a tiež o tom, že mama v náznakoch v knihách využila aj súžitie s ňou, i keď podstatnú časť inšpirácie na písanie nachádzala na dvore plnom detí pri ich dome. Vyznala sa, že mamu ako spisovateľku si najviac váži preto, že vedela vysloviť to, čo cítia iní ľudia a že dokázala s majstrovstvom napísať príbeh tak, aby si v ňom čitatelia našli odpovede na vlastné otázky.Z priebehu besedy Daniela Zacharová pre čitateľov stránky Maj Gemer napísala:
„Knihy Kláry Jarunkovej sú známe po celom svete, boli preložené do 35 jazykov a vyšli v 239 vydaniach. To znamená, že vychádzali vždy znova a znova už temer 60 rokov. Hlavne hovorili o tom, ako sa z dieťaťa stáva dospelák a zdá sa, že to bolo všade rovnako zložité, nech už deti žili kdekoľvek. A že vážneho vychovávania mali na každom kroku dosť veľa a že múdrosti sa dajú povedať aj s humorom. Veď puberta ľuďmi niekedy poriadne zatočí. Som na svoju mamu veľmi hrdá, lebo toto všetko vedela nielen v knihách, ale aj v živote.
Jediná vec bola v čase, keď knihy vznikli inak, a to počítače. Neboli vôbec bežné, ale nemyslím si, že by aj dnes knihy strácali význam. Sú nenahraditeľné a čitatelia to dobre vedia a vedia aj oveľa lepšie povedať prečo – lebo aj to ich naučili knihy. Vedieť presne povedať, čo človek povedať chce. A ešte je to aj parádna zábava. Napríklad s počítačom v posteli je oveľa nepohodlnejšie ako s knihou. Možno tu medzi Vami čitateľmi sedia aj budúci spisovatelia a ja sa už teraz teším na tie budúce krásne knihy. Ja som výtvarníčka a niektoré z maminých kníh som s chuťou ilustrovala. To robím veľmi rada a veru sme si pri tej práci užili aj dosť zábavy. Niektoré z ilustrácií sú aj na tejto výstave – tak dúfam, že Vás potešia.Odvtedy som už urobila asi 40 kníh, ale nikdy nezabudnem na radosť z prvej. A to bola Jediná. Vtedy som bola ešte študentka. Dokonca som si ju vytiahla aj ako maturitnú otázku spomedzi 52 zalepených obálok. Neohromilo to len mňa, ale aj mojich učiteľov.
Knihy sú skrátka jedna z najväčších radostí, iste to skôr či neskôr zistíte, ak ste to už nezistili dávno. A knižnice sú také ostrovy pokladov – len si ich treba objaviť. A k tomu vám držím palce.“
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z BESEDY s akademickou maliarkou DANIELOU ZACHAROVOU V ROŽŇAVE
{gallery}kultura/vystava/rv/dz{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VERNISÁŽE VÝSTAVY KARIKATÚR DANIELY ZACHAROVEJ
http://www.roznava.sk/sk/--16-3205-vernisaz-vystavy-d-zacharovej
{jcomments on}

































Vernisáž výstavy z tvorby Kláry Jarunkovej pod názvom Jediná a jedinečná a beseda s jej dcérou Danielou Zacharovou, akademickou maliarkou, ilustrátorkou a karikaturistkou bolo jedným z podujatí Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ktoré sa uskutočnilo v rámci Dní mesta Rožňava 1. februára 2011. Výstava potrvá do 31. marca 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a