Vernisáž výstavy z tvorby Kláry Jarunkovej pod názvom Jediná a jedinečná a beseda s jej dcérou Danielou Zacharovou, akademickou maliarkou, ilustrátorkou a karikaturistkou bolo jedným z podujatí Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ktoré sa uskutočnilo v rámci Dní mesta Rožňava 1. februára 2011. Výstava potrvá do 31. marca Jarunkovej tvorba predstavuje novátorstvo v chápaní literatúry v období medzi detstvom, dospievaním a dospelosťou.
Základom je prístup, v ktorom sú mladí ľudia priamo subjektom literárneho diela, nielen objektom.
A to prostredníctvom rozprávania v prvej osobe, čítania denníka a pod., s uplatňovaním autorského nadhľadu. Na príbehoch a udalostiach z každodenného života detí a mládeže vytvára prózu plnú humoru, vtipu, hry, ale aj citlivého vnímania, hodnotenia a svojráznej reakcie na vzťahy v rodine, škole a v kamarátskom prostredí. Dôkazom výraznej spisovateľkinej osobnosti v literatúre pre deti a mládež je skutočnosť, že je najprekladanejšou slovenskou autorkou v zahraničí. Román Jediná, ktorý v USA vyšiel pod názvom Don´t cry for me sa udržal dva roky na rebríčku bestselerov. Autorka za svoju tvorbu získala viacero významných medzinárodných ocenení.Centrom jej tvorby je mladý človek na prahu svojho vstupu do dospelosti. Je to citlivé obdobie, v ktorom si hľadá životné vzory a rieši otázky zmyslu života. Touto témou sa vyznačujú knihy Jediná, Tulák, Hrdinský zápisník, Zlatá sieť, Brat mlčanlivého vlka, Čierny slnovrat, Nízka oblačnosť... Spolu s týmito a inými knihami ponúka výstava aj Jarunkovej fotografie, rukopisy, ocenenia, diplomy a vecné pamiatky. Pôsobivé sú aj ilustrácie k Jarunkovej knihám od Dušana Kállaya, Miroslava Cipára, Daniely Zacharovej a iných.
Výstava bola spojená aj s besedou o tvorbe Kláry Jarunkovej, kde pani Daniela Zacharová prezradila množstvo zaujímavostí nielen z profesionálnej tvorby jej matky Kláry Jarunkovej, ale všetci prostredníctvom jej pútavého rozprávania mali možnosť nazrieť i do ich súkromia a spolu s ňou si zaspomínať na roky jej detstva a zaujímavých momentov z mladosti. Publikum tvorili žiaci a študenti 8 ročného Gymnázia P. J. Šafárika z Rožňavy, žiaci z Reformovanej základnej cirkevnej školy s vyučím jazykom maďarským a klienti Domova sociálnych služieb AMALIA z Rožňavy.
Daniela Zacharová (1948) vyštudovala oddelenie krajinárskej a figurálnej kompozície na VŠVU v Bratislave. Študovala u profesora Jána Želibského a Vincenta Hložníka. Školu ukončila v roku 1972. Venuje sa ilustrácii, karikatúre i voľnej maľbe. Venovala sa aj deťom na ľudovej škole umenia.
Ilustrovala okolo 40 kníh, väčšinou knihy pre detského čitateľa a veľa kníh svojej mamy Kláry Jarunkovej, ale napr. aj román Janka Jesnského Malomestské rozprávky (1996), Iľju Ilfa Intrigy (1986) či knihu Roberta Hajšela Slovensko a Európska únia (2003, 2006). S Úniou karikaturistov vystavovala po celom svete: v Nemecku, Belgicku, Anglicku, Holandsku, každoročne v Prahe, Brazílii, Bulharsku, Poľsku, Japonsku a inde. Samostatná výstava z jej tvorby pod heslom Človeku je humor vrodený a pod názvom Karikatúry sa práve od 1.2.2011 koná v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave. Presne 65 ilustrácií a 59 úsmevných karikatúr bude v priestoroch galérie vystavených do začiatku marca. Pani Zacharová dlho odpovedala na všetky zvedavé otázky detí a na niekoľko otázok dala odpoveď aj žiakom jednej z bratislavských základných škôl, ktorí počúvali rožňavskú besedu prostredníctvom priameho prenosu rozhlasového internetového vysielania. Porozprávala o svojom vzťahu k mame, vďaka ktorej mala veľmi blízko ku knihám, čím všetkým musela prejsť,
kým sa z nej stala akademická maliarka, ako sa jej ilustrovali knihy, kedy a prečo ju zaujali kreslené vtipy a karikatúry, a tiež o tom, že mama v náznakoch v knihách využila aj súžitie s ňou, i keď podstatnú časť inšpirácie na písanie nachádzala na dvore plnom detí pri ich dome. Vyznala sa, že mamu ako spisovateľku si najviac váži preto, že vedela vysloviť to, čo cítia iní ľudia a že dokázala s majstrovstvom napísať príbeh tak, aby si v ňom čitatelia našli odpovede na vlastné otázky.Z priebehu besedy Daniela Zacharová pre čitateľov stránky Maj Gemer napísala:
„Knihy Kláry Jarunkovej sú známe po celom svete, boli preložené do 35 jazykov a vyšli v 239 vydaniach. To znamená, že vychádzali vždy znova a znova už temer 60 rokov. Hlavne hovorili o tom, ako sa z dieťaťa stáva dospelák a zdá sa, že to bolo všade rovnako zložité, nech už deti žili kdekoľvek. A že vážneho vychovávania mali na každom kroku dosť veľa a že múdrosti sa dajú povedať aj s humorom. Veď puberta ľuďmi niekedy poriadne zatočí. Som na svoju mamu veľmi hrdá, lebo toto všetko vedela nielen v knihách, ale aj v živote.
Jediná vec bola v čase, keď knihy vznikli inak, a to počítače. Neboli vôbec bežné, ale nemyslím si, že by aj dnes knihy strácali význam. Sú nenahraditeľné a čitatelia to dobre vedia a vedia aj oveľa lepšie povedať prečo – lebo aj to ich naučili knihy. Vedieť presne povedať, čo človek povedať chce. A ešte je to aj parádna zábava. Napríklad s počítačom v posteli je oveľa nepohodlnejšie ako s knihou. Možno tu medzi Vami čitateľmi sedia aj budúci spisovatelia a ja sa už teraz teším na tie budúce krásne knihy. Ja som výtvarníčka a niektoré z maminých kníh som s chuťou ilustrovala. To robím veľmi rada a veru sme si pri tej práci užili aj dosť zábavy. Niektoré z ilustrácií sú aj na tejto výstave – tak dúfam, že Vás potešia.Odvtedy som už urobila asi 40 kníh, ale nikdy nezabudnem na radosť z prvej. A to bola Jediná. Vtedy som bola ešte študentka. Dokonca som si ju vytiahla aj ako maturitnú otázku spomedzi 52 zalepených obálok. Neohromilo to len mňa, ale aj mojich učiteľov.
Knihy sú skrátka jedna z najväčších radostí, iste to skôr či neskôr zistíte, ak ste to už nezistili dávno. A knižnice sú také ostrovy pokladov – len si ich treba objaviť. A k tomu vám držím palce.“
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z BESEDY s akademickou maliarkou DANIELOU ZACHAROVOU V ROŽŇAVE
{gallery}kultura/vystava/rv/dz{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VERNISÁŽE VÝSTAVY KARIKATÚR DANIELY ZACHAROVEJ
http://www.roznava.sk/sk/--16-3205-vernisaz-vystavy-d-zacharovej
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.