Vernisáž výstavy z tvorby Kláry Jarunkovej pod názvom Jediná a jedinečná a beseda s jej dcérou Danielou Zacharovou, akademickou maliarkou, ilustrátorkou a karikaturistkou bolo jedným z podujatí Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ktoré sa uskutočnilo v rámci Dní mesta Rožňava 1. februára 2011. Výstava potrvá do 31. marca Jarunkovej tvorba predstavuje novátorstvo v chápaní literatúry v období medzi detstvom, dospievaním a dospelosťou.
Základom je prístup, v ktorom sú mladí ľudia priamo subjektom literárneho diela, nielen objektom.
A to prostredníctvom rozprávania v prvej osobe, čítania denníka a pod., s uplatňovaním autorského nadhľadu. Na príbehoch a udalostiach z každodenného života detí a mládeže vytvára prózu plnú humoru, vtipu, hry, ale aj citlivého vnímania, hodnotenia a svojráznej reakcie na vzťahy v rodine, škole a v kamarátskom prostredí. Dôkazom výraznej spisovateľkinej osobnosti v literatúre pre deti a mládež je skutočnosť, že je najprekladanejšou slovenskou autorkou v zahraničí. Román Jediná, ktorý v USA vyšiel pod názvom Don´t cry for me sa udržal dva roky na rebríčku bestselerov. Autorka za svoju tvorbu získala viacero významných medzinárodných ocenení.Centrom jej tvorby je mladý človek na prahu svojho vstupu do dospelosti. Je to citlivé obdobie, v ktorom si hľadá životné vzory a rieši otázky zmyslu života. Touto témou sa vyznačujú knihy Jediná, Tulák, Hrdinský zápisník, Zlatá sieť, Brat mlčanlivého vlka, Čierny slnovrat, Nízka oblačnosť... Spolu s týmito a inými knihami ponúka výstava aj Jarunkovej fotografie, rukopisy, ocenenia, diplomy a vecné pamiatky. Pôsobivé sú aj ilustrácie k Jarunkovej knihám od Dušana Kállaya, Miroslava Cipára, Daniely Zacharovej a iných.
Výstava bola spojená aj s besedou o tvorbe Kláry Jarunkovej, kde pani Daniela Zacharová prezradila množstvo zaujímavostí nielen z profesionálnej tvorby jej matky Kláry Jarunkovej, ale všetci prostredníctvom jej pútavého rozprávania mali možnosť nazrieť i do ich súkromia a spolu s ňou si zaspomínať na roky jej detstva a zaujímavých momentov z mladosti. Publikum tvorili žiaci a študenti 8 ročného Gymnázia P. J. Šafárika z Rožňavy, žiaci z Reformovanej základnej cirkevnej školy s vyučím jazykom maďarským a klienti Domova sociálnych služieb AMALIA z Rožňavy.
Daniela Zacharová (1948) vyštudovala oddelenie krajinárskej a figurálnej kompozície na VŠVU v Bratislave. Študovala u profesora Jána Želibského a Vincenta Hložníka. Školu ukončila v roku 1972. Venuje sa ilustrácii, karikatúre i voľnej maľbe. Venovala sa aj deťom na ľudovej škole umenia.
Ilustrovala okolo 40 kníh, väčšinou knihy pre detského čitateľa a veľa kníh svojej mamy Kláry Jarunkovej, ale napr. aj román Janka Jesnského Malomestské rozprávky (1996), Iľju Ilfa Intrigy (1986) či knihu Roberta Hajšela Slovensko a Európska únia (2003, 2006). S Úniou karikaturistov vystavovala po celom svete: v Nemecku, Belgicku, Anglicku, Holandsku, každoročne v Prahe, Brazílii, Bulharsku, Poľsku, Japonsku a inde. Samostatná výstava z jej tvorby pod heslom Človeku je humor vrodený a pod názvom Karikatúry sa práve od 1.2.2011 koná v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave. Presne 65 ilustrácií a 59 úsmevných karikatúr bude v priestoroch galérie vystavených do začiatku marca. Pani Zacharová dlho odpovedala na všetky zvedavé otázky detí a na niekoľko otázok dala odpoveď aj žiakom jednej z bratislavských základných škôl, ktorí počúvali rožňavskú besedu prostredníctvom priameho prenosu rozhlasového internetového vysielania. Porozprávala o svojom vzťahu k mame, vďaka ktorej mala veľmi blízko ku knihám, čím všetkým musela prejsť,
kým sa z nej stala akademická maliarka, ako sa jej ilustrovali knihy, kedy a prečo ju zaujali kreslené vtipy a karikatúry, a tiež o tom, že mama v náznakoch v knihách využila aj súžitie s ňou, i keď podstatnú časť inšpirácie na písanie nachádzala na dvore plnom detí pri ich dome. Vyznala sa, že mamu ako spisovateľku si najviac váži preto, že vedela vysloviť to, čo cítia iní ľudia a že dokázala s majstrovstvom napísať príbeh tak, aby si v ňom čitatelia našli odpovede na vlastné otázky.Z priebehu besedy Daniela Zacharová pre čitateľov stránky Maj Gemer napísala:
„Knihy Kláry Jarunkovej sú známe po celom svete, boli preložené do 35 jazykov a vyšli v 239 vydaniach. To znamená, že vychádzali vždy znova a znova už temer 60 rokov. Hlavne hovorili o tom, ako sa z dieťaťa stáva dospelák a zdá sa, že to bolo všade rovnako zložité, nech už deti žili kdekoľvek. A že vážneho vychovávania mali na každom kroku dosť veľa a že múdrosti sa dajú povedať aj s humorom. Veď puberta ľuďmi niekedy poriadne zatočí. Som na svoju mamu veľmi hrdá, lebo toto všetko vedela nielen v knihách, ale aj v živote.
Jediná vec bola v čase, keď knihy vznikli inak, a to počítače. Neboli vôbec bežné, ale nemyslím si, že by aj dnes knihy strácali význam. Sú nenahraditeľné a čitatelia to dobre vedia a vedia aj oveľa lepšie povedať prečo – lebo aj to ich naučili knihy. Vedieť presne povedať, čo človek povedať chce. A ešte je to aj parádna zábava. Napríklad s počítačom v posteli je oveľa nepohodlnejšie ako s knihou. Možno tu medzi Vami čitateľmi sedia aj budúci spisovatelia a ja sa už teraz teším na tie budúce krásne knihy. Ja som výtvarníčka a niektoré z maminých kníh som s chuťou ilustrovala. To robím veľmi rada a veru sme si pri tej práci užili aj dosť zábavy. Niektoré z ilustrácií sú aj na tejto výstave – tak dúfam, že Vás potešia.Odvtedy som už urobila asi 40 kníh, ale nikdy nezabudnem na radosť z prvej. A to bola Jediná. Vtedy som bola ešte študentka. Dokonca som si ju vytiahla aj ako maturitnú otázku spomedzi 52 zalepených obálok. Neohromilo to len mňa, ale aj mojich učiteľov.
Knihy sú skrátka jedna z najväčších radostí, iste to skôr či neskôr zistíte, ak ste to už nezistili dávno. A knižnice sú také ostrovy pokladov – len si ich treba objaviť. A k tomu vám držím palce.“
Marta Mikitová
FOTOGALÉRIA Z BESEDY s akademickou maliarkou DANIELOU ZACHAROVOU V ROŽŇAVE
{gallery}kultura/vystava/rv/dz{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VERNISÁŽE VÝSTAVY KARIKATÚR DANIELY ZACHAROVEJ
http://www.roznava.sk/sk/--16-3205-vernisaz-vystavy-d-zacharovej
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).