Výsledky druhého kola volieb do samosprávnych krajov na Slovensku, ktoré sa uskutočnilo v sobotu 23. novembra 2013, dali definitívnu podobu zloženia predsedov jednotlivých samosprávnych krajov. Voliči rozhodli, že k trom menám, ktoré dosiahli už v prvom kole 50 percentnú hranicu, v Žilinskom kraji – Juraj Blanár, v Trenčianskom kraji Jaroslav Baška a v Prešovskom kraji Peter Chudík, pribudli po druhom kole tieto mená: v Bratislavskom kraji voliči rozhodli, že staronovým predsedom bude na ďalšie volebné obdobie Pavol Frešo, v Trnavskom kraji Tibor Mikuš, v Nitrianskom kraji Milan Belica, v Banskobystrickom kraji Marian Kotleba a v Košickom kraji Zdenko Trebuľa. Z tejto pätice bude po prvýkrát vykonávať túto významnú funkciu Marian Kotleba, ktorý je najväčším prekvapením nielen tohto kola volieb, ale volieb do samosprávnych krajov v tomto roku vôbec.
Podľa výsledkov Slovenského štatistického úradu bola účasť v jednotlivých krajoch Slovenska takáto: Bratislavský kraj – 17,89%, Trnavský kraj – 17,28%, Nitriansky kraj – 15,52%, Banskobystrický kraj - 24,61% a Košický kraj – 12,21%. Z prehľadu vidieť, že o voľby predsedu SK mali najväčší záujem voliči v Banskobystrickom kraji, kde sa volieb v druhom kole zúčastnilo dokonca viac voličov, než ich prišlo k urnám v prvom kole, čo sa nepodarilo ani v jednom z ďalších krajov. Zrejme aj z tohto dôvodu sa podarilo rozhodnúť, že predsedom ich kraja bude nováčik medzi predsedami - Marian Kotleba.
Pozrime sa trošku bližšie na to, ako sa na voľbách v tomto kole podieľali voliči gemerského regiónu.
Keďže Gemer svojou rozlohou zasahuje do dvoch krajov - Banskobystrického a Košického, musíme tieto skutočnosti zohľadniť zvlášť. Podčiarknime, že Gemer v Banskobystrickom kraji bol súčasťou dvoch volebných obvodov – č. 9 Rimavskosobotský a č. 8 Revúcky. V nich prišlo v II. kole odovzdať hlas pre jedného z dvoch kandidátov 20 902 voličov. 23,57 % z nich tvorili voliči Revúckeho okresu. Aj oni sa nemalou mierou pričinili o to, že Marian Kotleba, jediný kandidát strany ĽS Naše Slovensko, podstatným rozdielom v rámci kraja odsunul z tejto funkcie trojnásobného predsedu BBSK Vladimíra Maňka a dosiahol druhý najväčší rozdiel medzi druhým kandidujúcim v tomto kole v porovnaní s ostatnými krajmi. Už teraz si dávajú ostatní voliči, politici i politológovia otázku - aký tento výsledok bude mať ďalšie pokračovanie v rozvoji kraja a či prinesie ďalší posun v činnosti tohto samosprávneho orgánu. Stačí spomenúť, že predseda vzišiel zo strany ĽS Naše Slovensko, kým v krajskom zastupiteľstve nezastupuje túto stranu ani jeden poslanec.
V Košickom kraji vo volebnom obvode č. 8 boli zaradení voliči Rožňavského okresu, ktorí prišli dať svoj hlas jednému z dvojice - Z. Trebuľa, R. Bauer. Vyššie bolo spomenuté, že tento kraj sa svojou účasťou voličov v II. kole zapísal ako kraj s najnižšou účasťou. Samozrejme, že v tomto smere nezaostali ani voliči spomínaného obvodu, ktorý zaberá hornú časť Gemera. K volebným urnám prišlo iba 4324 voličov, čo predstavuje 8,88% z celkového počtu zapísaných v zozname voličov tohto volebného obvodu. Rudolf Bauer získal v tomto obvode dôveru od 1449 voličov, kým Zdenko Trebuľa až 2817. Zdá sa , že táto skutočnosť tiež pomohla Zdenkovi Trebuľovi, aby svoj doterajší postu neopustil a zastával funkciu predsedu aj naďalej. Potvrdzuje to aj záverečný údaj: v rámci Košického kraja v druhom kole volieb najviac hlasov - 39 970 – získal Zdenko Trebuľa, kým Rudolf Bauer zaostal za ním iba tesne s dôverou 35 339 voličov. Ako sa zvoleným predsedom bude dariť, či nedariť vo funkciách ukážu výsledky ich pôsobenia na týchto postoch v nadchádzajúcom 4-ročnom období.
MG-OD
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.