zo škôl v celom kraji. Symbolické poďakovanie venovali všetkým študenti rožňavských stredných škôl v programe zloženom z tancov, hudby a umeleckého slova.
„Chcem vám poďakovať za prácu, nadšenie, vytrvalosť, výdrž, schopnosť improvizovať, plátať diery i robiť nemožné. Ale predovšetkým vám chcem poďakovať za to, že udržiavate úroveň vzdelania v našich školách a vytvárate budúcnosť Košického kraja,“ povedal v príhovore Zdenko Trebuľa. „KSK ako zriaďovateľ väčšiny stredných škôl v kraji dokázal urobiť dôležité kroky aj v atmosfére nie príliš prajnej kvalitnému vzdelávaniu. Za posledné roky urobil veľmi dôležité opatrenia, ktoré majú veľký vplyv na kvalitu vzdelávania našich detí. Môžeme medzi ne počítať predovšetkým vytvorenie troch dôležitých koncepcií – odborného vzdelávania, mládeže a športu. K tomu treba pripočítať uskutočnenie dôležitých racionalizačných zmien v sieti škôl, ale aj v sieti odborov. Všetky tieto kroky majú jeden cieľ - posúvať úroveň vzdelávania na školách smerom dopredu. Prelomovým krokom v tejto oblasti bolo vytvorenie centier odborného vzdelávania. Desať fungujúcich centier je dôkazom toho, že trojlístok škola – zriaďovateľ – zamestnávateľ dáva pevný základ pre kvalitné odborné vzdelávanie.“
Predseda KSK zdôraznil, že v praxi sa potvrdzuje správnosť filozofie troch pilierov odborného vzdelávania. „Veľmi nás teší zlepšenie komunikácie so zamestnávateľmi. Už aj oni jasne vnímajú, o čo nám ide. Svedčí o tom aj fakt, že keď sme pri spracovávaní efektívnej siete škôl oslovili 300 najväčších zamestnávateľov v regióne, až 217 z nich zareagovalo. V odpovediach špecifikovali aj otázky koncepčného rozvoja vlastných firiem, požiadavky na schopnosti, zručnosti, vedomosti absolventov stredných škôl. Takýto prístup nám výrazne pomôže pri ďalšej spolupráci.“ Upozornil na to, že ďalšie smerovanie regionálnej samosprávy nemôže byť zamerané iba na odborné školy. Minimálne takú pozornosť, akej sa dostalo po roku 2006 odborným školám, potrebujú gymnáziá. Preto aj súčasné aktivity odboru školstva smerujú k profilácií gymnázií.
Ocenenia pri príležitosti Dňa učiteľov 2012 z horného Gemera prevzali - Plaketu predsedu KSK: Mgr. Jozef Matis – Gymnázium P. J. Šafárika, Rožňava, Ďakovný list predsedu KSK - pedagógovia: Mgr. Etela Vodová, SZŠ, Rožňava a Ing. Ingeborg Tillischová – OA, Rožňava.
Zuzana Bobriková
Učitelia vytvárajú aj budúcnosť nášho regiónu Doporučený
Napísal(a) Zuzana Bobriková
Spolu 41 riaditeľov a pedagogických zamestnancov stredných škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického samosprávneho kraja prevzalo v stredu 28. marca ocenenia z rúk predsedu KSK Zdenka Trebuľu. Na oslavách Dňa učiteľov sa stretli v Rožňave.
Zdenko Trebuľa odovzdal Plakety predsedu KSK štyrom riaditeľom stredných škôl – Ing. Miroslavovi Sivému (SOŠ obchodu a služieb Michalovce), Bartolomejovi Burašovi (Konzervatórium Košice), Mariánovi Ružičkovi (Gymnázium Poštová 9 Košice) a Jozefovi Matisovi (Gymnázium P. J. Šafárika Rožňava). Ďakovné listy putovali do rúk ďalších šiestich riaditeľov a 31 pedagogických pracovníkov
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.