zo škôl v celom kraji. Symbolické poďakovanie venovali všetkým študenti rožňavských stredných škôl v programe zloženom z tancov, hudby a umeleckého slova.
„Chcem vám poďakovať za prácu, nadšenie, vytrvalosť, výdrž, schopnosť improvizovať, plátať diery i robiť nemožné. Ale predovšetkým vám chcem poďakovať za to, že udržiavate úroveň vzdelania v našich školách a vytvárate budúcnosť Košického kraja,“ povedal v príhovore Zdenko Trebuľa. „KSK ako zriaďovateľ väčšiny stredných škôl v kraji dokázal urobiť dôležité kroky aj v atmosfére nie príliš prajnej kvalitnému vzdelávaniu. Za posledné roky urobil veľmi dôležité opatrenia, ktoré majú veľký vplyv na kvalitu vzdelávania našich detí. Môžeme medzi ne počítať predovšetkým vytvorenie troch dôležitých koncepcií – odborného vzdelávania, mládeže a športu. K tomu treba pripočítať uskutočnenie dôležitých racionalizačných zmien v sieti škôl, ale aj v sieti odborov. Všetky tieto kroky majú jeden cieľ - posúvať úroveň vzdelávania na školách smerom dopredu. Prelomovým krokom v tejto oblasti bolo vytvorenie centier odborného vzdelávania. Desať fungujúcich centier je dôkazom toho, že trojlístok škola – zriaďovateľ – zamestnávateľ dáva pevný základ pre kvalitné odborné vzdelávanie.“
Predseda KSK zdôraznil, že v praxi sa potvrdzuje správnosť filozofie troch pilierov odborného vzdelávania. „Veľmi nás teší zlepšenie komunikácie so zamestnávateľmi. Už aj oni jasne vnímajú, o čo nám ide. Svedčí o tom aj fakt, že keď sme pri spracovávaní efektívnej siete škôl oslovili 300 najväčších zamestnávateľov v regióne, až 217 z nich zareagovalo. V odpovediach špecifikovali aj otázky koncepčného rozvoja vlastných firiem, požiadavky na schopnosti, zručnosti, vedomosti absolventov stredných škôl. Takýto prístup nám výrazne pomôže pri ďalšej spolupráci.“ Upozornil na to, že ďalšie smerovanie regionálnej samosprávy nemôže byť zamerané iba na odborné školy. Minimálne takú pozornosť, akej sa dostalo po roku 2006 odborným školám, potrebujú gymnáziá. Preto aj súčasné aktivity odboru školstva smerujú k profilácií gymnázií.
Ocenenia pri príležitosti Dňa učiteľov 2012 z horného Gemera prevzali - Plaketu predsedu KSK: Mgr. Jozef Matis – Gymnázium P. J. Šafárika, Rožňava, Ďakovný list predsedu KSK - pedagógovia: Mgr. Etela Vodová, SZŠ, Rožňava a Ing. Ingeborg Tillischová – OA, Rožňava.
Zuzana Bobriková
Učitelia vytvárajú aj budúcnosť nášho regiónu Doporučený
Napísal(a) Zuzana Bobriková
Spolu 41 riaditeľov a pedagogických zamestnancov stredných škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického samosprávneho kraja prevzalo v stredu 28. marca ocenenia z rúk predsedu KSK Zdenka Trebuľu. Na oslavách Dňa učiteľov sa stretli v Rožňave.
Zdenko Trebuľa odovzdal Plakety predsedu KSK štyrom riaditeľom stredných škôl – Ing. Miroslavovi Sivému (SOŠ obchodu a služieb Michalovce), Bartolomejovi Burašovi (Konzervatórium Košice), Mariánovi Ružičkovi (Gymnázium Poštová 9 Košice) a Jozefovi Matisovi (Gymnázium P. J. Šafárika Rožňava). Ďakovné listy putovali do rúk ďalších šiestich riaditeľov a 31 pedagogických pracovníkov
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.