Volovec
Konkurovať Attilovi Zollerovi, ktorý ho nádherne opísal v článku Gemerská Fudžijama? Krajšie sa už hádam nedá. To by už bol gýč! Vďaka môjmu strýkovi V. Rozložníkovi a množstve fotografií, ktoré zanechal, si môžeme ale pripomenúť Volovec ako vyzeral pred sedemdesiatimi rokmi.
Nebol to zalesnený kopec. Od Rožňavy až na skalu Baračka, (či Pozsáló) sa dalo vyjsť po udržiavaných pasienkoch. V zime, ktorá podľa jeho fotografií začala už koncom októbra, sa tu pravidelne konali lyžiarske preteky. Dalo sa zlyžovať až do Rožňavy. Vtedajším lyžiarom nechýbali vleky. S lyžami a batohmi na chrbte vyšli najprv na chatu, ktorá bola celkom určite vybudovaná pred II. svetovou vojnou nad pastierňou, ktorú autor zdokumentoval veľmi pekne ako dôkaz, že Volovec dostal meno od volov, býkov, ktoré sa na jar vyhnali na kopec a na jeseň sa zavracali ku svojím gazdom. Preto boli lúky pekne vypasené až na vrch. Z ďaleka sa dali vidieť dve solitérne skaliská, ktoré sa dnes nachádzajú cca 100 m pod chatou medzi stromami. Skalisko bližšie ku chate sa volá Ruža, podľa svojho tvaru. Neďaleko nej je bahenný prameň nazývaný Morské oko. Na fotografiách je zachytená aj drevená rozhľadňa. Fotografie sú z rokov 1940 – 1946. Napriek malinkým rozmerom sú celkom dobre čitateľné. Ktovie, ako budú vyzerať tie naše digitálne o sedemdesiat rokov! Fotografia s popisom vpredu dokumentuje, že tradícia novoročného výstupu na Volovec sa musí datovať minimálne k roku 1946. Dnes si hľadáme ľahké oblečenie, ľahké fotoaparáty, aby nás neťažili pri turistike. Vilova Zeiska, ktorú nosil stále so sebou, mala cca kilo a neváhal so sebou okrem batoha zobrať harmoniku, aby obveselil kamarátov. A to množstvo snehu, ktorý bol na Volovci pol roka – to už je len minulosť!
Môj Volovec
Naša Alma mater nesie na povrchu množstvo krásnych hôr. Niektoré krásou vyrážajú dych. Ale, kto vyrástol pod nejakým kopcom je ten JEHO najbližší, najkrajší. Lebo ho vidí srdcom. Tak, ako vidím srdcom moje rodné krásavce: Pischel, Vincog, Gúgel, Striebornú, Čiernu horu, či Babinu, rovnako k nim patrí veľmi blízky Volovec, pod ktorým som prežil 37 rokov.
„Kto nebol na Volovci, ten nie je Rožňavčan.“ Či to platí aj dnes? Kto tam nebol, zdráha sa odpovedať! Hanba mu! Je čas prekonať sviatočnú lenivosť a pridať sa do závesu za „skalnými“ a trochu utýrať lenivé telo kľudným výstupom. Veď Volovec je k nám nesmierne vľúdny hneď zo začiatku! Stúpanie je pomalé, naberiete druhý dych a od chaty, hoci aj po štyroch... nedáte sa predsa zahanbiť! Na vrchole zažijete vrchol. Orgazmus blaha, šťastia a radosti z toho, že ste konečne tam. Na pupku nášho malého sveta, nášho krásneho Gemera! Výbuch radosti a možno aj šampanského (POZOR! ČO STE SI ZO SEBOU DONIESLI, AJ SI ODNESTE!!!) Zoberte si so sebou článok Attilu Zollera a prečítajte si ho tam. Pre istotu si vyberte z vačku vreckovku. Možno ju budete potrebovať! Kto tam nebol na nový rok, ten nevie, ako je krásne práve tam stretnúť po rokoch priateľa, práve tam blízkej osobe vyznať lásku, popriať šťastia a zdravia v novom roku!
Toho roku tam nebudem. Preto chcem všetkým turistom, ktorí tam vylezú, ale aj tým, ktorí už z rôznych dôvodov nemôžu vyliezť, popriať do nového roka 2012, aby sa nesplnila veštba konca roka (ten už aj tak prežívame), ale aby sa šťastie začalo usmievať na tú našu podtatranskú džamahíriu! Nech sa v nej prestane tak rýchlo stmievať, nech v „dolinách, kde sa drevo tíško zváža“, rovnako v horách i nížinách, žijú len zdraví, šťastní a krásni ľudia. Úprimne želá
Alan Dolog.
VOLOVEC ZÁBERMI VILIAMA ROZLOŽNÍKA
{gallery}priroda/krajina/volovec/1{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VOLOVCA OD ALANA DOLOGA
{gallery}priroda/krajina/volovec{/gallery}
{jcomments on}

































Vilo Rozložník
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-