Volovec
Konkurovať Attilovi Zollerovi, ktorý ho nádherne opísal v článku Gemerská Fudžijama? Krajšie sa už hádam nedá. To by už bol gýč! Vďaka môjmu strýkovi V. Rozložníkovi a množstve fotografií, ktoré zanechal, si môžeme ale pripomenúť Volovec ako vyzeral pred sedemdesiatimi rokmi.
Nebol to zalesnený kopec. Od Rožňavy až na skalu Baračka, (či Pozsáló) sa dalo vyjsť po udržiavaných pasienkoch. V zime, ktorá podľa jeho fotografií začala už koncom októbra, sa tu pravidelne konali lyžiarske preteky. Dalo sa zlyžovať až do Rožňavy. Vtedajším lyžiarom nechýbali vleky. S lyžami a batohmi na chrbte vyšli najprv na chatu, ktorá bola celkom určite vybudovaná pred II. svetovou vojnou nad pastierňou, ktorú autor zdokumentoval veľmi pekne ako dôkaz, že Volovec dostal meno od volov, býkov, ktoré sa na jar vyhnali na kopec a na jeseň sa zavracali ku svojím gazdom. Preto boli lúky pekne vypasené až na vrch. Z ďaleka sa dali vidieť dve solitérne skaliská, ktoré sa dnes nachádzajú cca 100 m pod chatou medzi stromami. Skalisko bližšie ku chate sa volá Ruža, podľa svojho tvaru. Neďaleko nej je bahenný prameň nazývaný Morské oko. Na fotografiách je zachytená aj drevená rozhľadňa. Fotografie sú z rokov 1940 – 1946. Napriek malinkým rozmerom sú celkom dobre čitateľné. Ktovie, ako budú vyzerať tie naše digitálne o sedemdesiat rokov! Fotografia s popisom vpredu dokumentuje, že tradícia novoročného výstupu na Volovec sa musí datovať minimálne k roku 1946. Dnes si hľadáme ľahké oblečenie, ľahké fotoaparáty, aby nás neťažili pri turistike. Vilova Zeiska, ktorú nosil stále so sebou, mala cca kilo a neváhal so sebou okrem batoha zobrať harmoniku, aby obveselil kamarátov. A to množstvo snehu, ktorý bol na Volovci pol roka – to už je len minulosť!
Môj Volovec
Naša Alma mater nesie na povrchu množstvo krásnych hôr. Niektoré krásou vyrážajú dych. Ale, kto vyrástol pod nejakým kopcom je ten JEHO najbližší, najkrajší. Lebo ho vidí srdcom. Tak, ako vidím srdcom moje rodné krásavce: Pischel, Vincog, Gúgel, Striebornú, Čiernu horu, či Babinu, rovnako k nim patrí veľmi blízky Volovec, pod ktorým som prežil 37 rokov.
„Kto nebol na Volovci, ten nie je Rožňavčan.“ Či to platí aj dnes? Kto tam nebol, zdráha sa odpovedať! Hanba mu! Je čas prekonať sviatočnú lenivosť a pridať sa do závesu za „skalnými“ a trochu utýrať lenivé telo kľudným výstupom. Veď Volovec je k nám nesmierne vľúdny hneď zo začiatku! Stúpanie je pomalé, naberiete druhý dych a od chaty, hoci aj po štyroch... nedáte sa predsa zahanbiť! Na vrchole zažijete vrchol. Orgazmus blaha, šťastia a radosti z toho, že ste konečne tam. Na pupku nášho malého sveta, nášho krásneho Gemera! Výbuch radosti a možno aj šampanského (POZOR! ČO STE SI ZO SEBOU DONIESLI, AJ SI ODNESTE!!!) Zoberte si so sebou článok Attilu Zollera a prečítajte si ho tam. Pre istotu si vyberte z vačku vreckovku. Možno ju budete potrebovať! Kto tam nebol na nový rok, ten nevie, ako je krásne práve tam stretnúť po rokoch priateľa, práve tam blízkej osobe vyznať lásku, popriať šťastia a zdravia v novom roku!
Toho roku tam nebudem. Preto chcem všetkým turistom, ktorí tam vylezú, ale aj tým, ktorí už z rôznych dôvodov nemôžu vyliezť, popriať do nového roka 2012, aby sa nesplnila veštba konca roka (ten už aj tak prežívame), ale aby sa šťastie začalo usmievať na tú našu podtatranskú džamahíriu! Nech sa v nej prestane tak rýchlo stmievať, nech v „dolinách, kde sa drevo tíško zváža“, rovnako v horách i nížinách, žijú len zdraví, šťastní a krásni ľudia. Úprimne želá
Alan Dolog.
VOLOVEC ZÁBERMI VILIAMA ROZLOŽNÍKA
{gallery}priroda/krajina/volovec/1{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VOLOVCA OD ALANA DOLOGA
{gallery}priroda/krajina/volovec{/gallery}
{jcomments on}

































Vilo Rozložník
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a