rozvíjanie ďalších pohybových schopností, ako bolo behanie, skákanie, lezenie, nosenie, hádzanie, zápasenie či plávanie, ktoré sa spájali s denným životom pravekých ľudí. Pri tejto činnosti už nachádzame aj korene združovania sa ľudí do určitých športových skupín - ako vzdialených predchodcov spolkov. Prvú nepotvrdenú správu o spolku v Rožňave máme zo 17. storočia. Bol to strelecký spolok, ktorý mal pre šírenie pohybovej kultúry veľký význam.
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď sa začali zakladať kultúrne, vzdelávacie a spoločenské spolky, sa aj v Rožňave začal sľubne rozvíjať kultúrny život. Založenie tlačiarne si vynútil divadelný a literárny život, ktorý sa postupne rozvíjal. V roku 1910 bolo v Rožňave úradne zaznamenaných 8 spolkov, v roku 1918 už 13. Prvý spolok, ktorý bol založený v roku 1812, a o ktorom máme konkrétne údaje, bol Spolok milovníkov divadla (Theatrum Kedvelö Társaság). V roku 1831 bol v Rožňave založený Rožňavský besedný spolok (Rozsnyói Társalgási Egylet), prvý vidiecky spolok, ktorý vznikol po výzve Széchenyiho na území celého bývalého Uhorska. Cieľom spolku bolo rozširovanie vzdelanosti, vzbudzovanie a podporovanie vlasteneckých citov a kultúrnych záujmov a poskytovanie možností k šľachetnej zábave. Počet členov spolku sa pohyboval okolo 180. Tento spolok mal vlastnú knižnicu, ktorá bola založená v roku 1903 a takisto vlastnú kolkáreň.
V roku 1894 bol založený Samovzdelávací spolok rožňavských mladých remeselníkov (Rozsnyói Iparosifjak Önképző Egylete), ktorého cieľom bolo vzdelávanie robotníckej mládeže. V roku 1907 mal 130 členov. Zrušený bol roku 1912 a namiesto neho vznikol Protestantský remeselnícky spolok (Protestáns Iparosok Egylete). Tento bol zrušený v roku 1945. Kultúrnym spolkom katolíckych remeselníkov bol Katolícky tovarišský spolok (Katolikus Legény Egylet), ktorý bol založený v roku 1903.
Počet členov v spolku sa pohyboval medzi 290 – 318. Zrušený bol tiež v roku 1945. V roku 1907 v garbiarni Marko robotníci založili Zábavný spolok robotníkov rožňavskej garbiarne (Rozsnyói Börgyári Munkások Mulatsági Egylete). O činnosti tohto spolku vieme veľmi málo.
Od začiatku 20. storočia vyvíjal značnú kultúrnu činnosť aj Rožňavskobanský čitateľský krúžok (“Rozsnyóbányai olvasókör“) a v roku 1913 bol založený MO Odborný spolok obuvníckych a čižmárskych robotníkov a robotníčok Uhorska (Magyarországi Czipész – Csizmadia Munkások és Munkásnök Szakegyesülete), ktorého cieľom bolo šírenie vzdelanosti pomocou prednášok a zriadenej knižnice.
Pre vzdelávanie všetkých spoločenských vrstiev a na šírenie vedeckých poznatkov založili v roku 1904 Rožňavský vzdelávací spolok (Rozsnyói Müvelődési Egyesület). Prednášky usporadúvali každoročne. Spolok bol zrušený roku 1939.
V 60. rokoch 19. storočia sa v Rožňave začal rozvíjať organizovaný športový život. Rozhodujúcim činiteľom bolo zavedenie telesnej výchovy na stredné školy v roku 1861. Športová činnosť mimo škôl bola organizovaná v rámci rožňavských spolkov. Pestovali sa hlavne tieto druhy športu: turistika, šerm, streľba, plávanie, tenis a šachy.
O existencii spolku Sprchovacia spoločnosť (Zuhany Társaság) máme písomnú správu z roku 1845. O činnosti tohto spolku vieme veľmi málo. Významným krokom pre organizovanejší rozvoj športu v Rožňave bolo založenie Spoločnosť slanského kúpaliska (Sajó fürdö társulat) v roku 1860. Tento spolok bol založený na podnet miestneho lekára dr. Antala Kissa, zakladateľa mestskej aleje. V roku 1863 sa v Rožňave zakladá Poľovnícky spolok (Vadásztársulat). Na podnet členov tohoto spolku sa v roku 1874 založil Rožňavský strelecký spolok (Rozsnyói lövész egylet). O dva roky neskôr došlo k zlúčeniu Spoločnosti slanského kúpaliska a plavárne a Rožňavského streleckého spolku. U bohatých mešťanov prichádza do módy krasokorčuľovanie začiatkom 70. rokov 19. storočia a na podnet toho v roku 1876 sa zakladá Rožňavský krasokorčuliarsky spolok (Rozsnyói korcsolyázó egylet).
V roku 1910 priaznivci tenisového športu zakladajú tzv. Rožňavskú lawn – tenisovú spoločnosť (A rozsnyói Lawn – tenisz társaság), ktorej činnosť prerušila prvá svetová vojna. Rožňava v tomto období mala dva tenisové kurty. Tenis tu mal dobrú úroveň.
Najstarším pestovaným športom v Rožňave bola turistika, ale jej vyznávači nemali dlho jednotné organizačné vedenie. V roku 1873 vzniká Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpát-egyesület - MKE), ktorý sa zameriaval predovšetkým na organizovanie turistiky na Spiši (Kežmarok, Spišská Nová Ves, Poprad, Levoča a ďalšie) a vytváral predpoklady pre pestovanie turistiky vo Vysokých Tatrách. Impulzom na založenie tohto spolku je článok Dr. Mateja Slávika z Dobšinej, uverejnený v rožňavských novinách Sajó-Vidék a Rozsnyó Híradó v apríli 1909. Prípravný výbor spolku mal začať svoju činnosť 9. mája 1909, ale sa presunul na rok 1910, nakoľko vznikli rozpory členov o tom, či vstúpiť do dobre prosperujúceho Karpatského turistického spolku alebo do Maďarského turistického spolku. Rozhodlo sa pre Karpatský turistický spolok, pretože aj bez založenia svojej odbočky v Rožňave urobil veľmi veľa v prospech popularizácie a v prospech turistiky v meste a okolí. V jednej vtedajšej pozvánke sa píše: „Turistický zväz dal do plánov viac výletov. Vedenie v Rožňave, Rimavskej Sobote, Dobšinej a v Jelšave spustí tento plán. Turistické plány z RV sú: Vysoké Tatry, Zádiel, Silická ľadová jaskyňa, jazero na Uhornej, Jaskyňa v Agteleku, Dobšinská ľadová jaskyňa, Volovec, Turecká a Muránsky hrad. Tohto výletu sa môžu zúčastniť nielen členovia, ale aj ostatní. Podľa prianí a počtu ľudí sa to môže hocikedy uskutočniť. Prihlasovať sa môžete u horára Pauchly Rezso, alebo u učiteľa gymnázia Pásztora Mihályho, alebo u sekretárky. Bolo by dobré, keby ste sa čím skôr prihlásili, aby to bolo čím skôr uskutočnené.“
Nakoľko v Rožňave sa prejavovali záujmy aj o iné športy, tak sa 22. októbra 1910 zišiel prípravný výbor aj s pozvanými členmi do veľkej sály mestského domu, aby sa založil nový športový spolok. Schválené stanovy uvádzajú úradný názov tohto spolku ako Rožňavský športový spolok (Rozsnyói Sport Egylet) so sídlom v Rožňave. Za predsedu tohto spolku bol zvolený mešťanosta Rožňavy Dr. Jozef Pósch. Na zakladajúcom zhromaždení bolo schválené uznesenie o vytvorení týchto športových oddielov: oddiel telesnej výchovy a atletiky – vedúci Aurel Bartsch; oddiel korčuľovania – vedúci oddielu dr. Andrej Pasteiner; oddiel sánkarov – vedúci Mikuláš Komorossy; oddiel šermu – vedúci dr. Leopold Straussz.
Pod podporným vedením cvičiteľa profesora Ladislava Váryho sa záujemci o telesné cvičenia a gymnastiku schádzali v telocvični gymnázia. Avšak Rožňavský športový spolok po ročnom pôsobení zaniká na základe skutočnosti, že v jeho stanovách bolo schválené, že „členom môže sa stať iba muž, ktorý prekročil 17. rok svojho veku, kým zakladajúcim a podporujúcim členom môžu sa stať aj ženy“ tzn., že prvý športový klub v Rožňave neprijímal do svojich radov mládež, neposkytoval jej možnosť telesného cvičenia a športovania a takisto ani ženám. Keďže šport bez mládeže nie je možný, tak samozrejme to netrvalo dlho. Hlavným dôvodom zániku tohto spolku bol však nedostatok finančných prostriedkov.
Popularita telovýchovy a športu narastala každým rokom. Hlavne medzi učňovskou mládežou a mladými robotníkmi. Mládež nútila vedúcich činiteľov, aby sa telovýchova a šport organizovali v rámci telovýchovných spolkov. Preto v roku 1913 založili Telovýchovný krúžok rožňavskej remeselníckej a obchodníckej mládeže (Rozsnyói Iparos és Kereskedő Ifjak Tornaköre):
„Telocvičný klub – RIKIT (Rozsnyói Iparos és Kereskedő Ifjak Testgyakorlóköré) sa zrodil v katolíckom združení, ale svoje veci si rieši samostatne. 10teho tohto mesiaca sa zorganizovalo zasadnutie na čele s Lóska Belom, aby sa oboznámili s novými upravenými pravidlami, s ktorými každý súhlasil. Tieto základné pravidlá sa poslali aj ministrovi vnútra na schválenie. Pokladníka čiastočne zastupuje Kemény Gejza. Tento novovzniknutý spolok začal svoje cvičenia nacvičovať v katolíckom gymnáziu. Bolo by veľmi výhodné, ak by tento klub sponzorovalo mesto, aby sa vedel postaviť na nohy a ukotvil ho. Bude sa konať zbierka na tento klub, pretože si zaslúži propagáciu. A dúfame, že bude aj očakávaný výsledok, aby už aj mesto malo svoj vlastný športový klub.“ Jeho prvým predsedom sa stal Vojtech Lóska, profesor katolíckeho hlavného gymnázia v Rožňave. Veľkú pomoc a podporu tomuto telovýchovnému krúžku poskytovali miestne gymnáziá – požičiavali telocvične, miestnosti i športové náradie. Jeho členovia hrávali pravidelne futbalové zápasy s mužstvami miestnych gymnázií, pestovali gymnastiku, atletiku, šerm i streľbu.
Toľko o známej i menej známej histórii telovýchovných a športových spolkovv Rožňave v 19. a začiatkom 20. storočia. Ich činnosť mala veľký význam pre ďalší rozvoj telesnej výchovy, športu a iných pohybových aktivít a do určitej miery môžeme povedať, že ich utilitárny spôsob telesnej výchovy pretrváva dodnes, nakoľko určitý základ telesnej výchovy je potrebný, ba priam nevyhnutný pre život každého človeka.
Bc. Marek Székely
{jcomments on}
sobota, 07 máj 2011 19:43
Známa i menej známa história telovýchovných a športových spolkov v Rožňave Doporučený
Napísal(a) Bc. Marek Székely
Šport, resp. telovýchova má svoju krásnu históriu. Prakticky už v praveku môžeme hľadať jej začiatky, v prvých obdobiach jestvovania človeka. V tomto období mala však telesná výchova tzv. utilitárny charakter, to znamená, že pripravovala človeka najmä na pracovnú činnosť. V tomto prvotnom období už môžeme nájsť ďalší špecifický prvok telesnej výchovy, a tým je hra. Hry pravekých ľudí však taktiež odrážali ich život a činnosti, ktoré vykonávali (či už poľovnícke, pastierske, rybárske, alebo neskôr poľnohospodárske), spôsob ich života, návyky, tradície a obyčaje. Boli to najmä hry napodobňujúce poľovačku na medveďa, jeleňa a pod., neskôr pribudli rôzne triafacie hry so streľbou z luku a
Zverejnené v
Rožňava
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).