rozvíjanie ďalších pohybových schopností, ako bolo behanie, skákanie, lezenie, nosenie, hádzanie, zápasenie či plávanie, ktoré sa spájali s denným životom pravekých ľudí. Pri tejto činnosti už nachádzame aj korene združovania sa ľudí do určitých športových skupín - ako vzdialených predchodcov spolkov. Prvú nepotvrdenú správu o spolku v Rožňave máme zo 17. storočia. Bol to strelecký spolok, ktorý mal pre šírenie pohybovej kultúry veľký význam.
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď sa začali zakladať kultúrne, vzdelávacie a spoločenské spolky, sa aj v Rožňave začal sľubne rozvíjať kultúrny život. Založenie tlačiarne si vynútil divadelný a literárny život, ktorý sa postupne rozvíjal. V roku 1910 bolo v Rožňave úradne zaznamenaných 8 spolkov, v roku 1918 už 13. Prvý spolok, ktorý bol založený v roku 1812, a o ktorom máme konkrétne údaje, bol Spolok milovníkov divadla (Theatrum Kedvelö Társaság). V roku 1831 bol v Rožňave založený Rožňavský besedný spolok (Rozsnyói Társalgási Egylet), prvý vidiecky spolok, ktorý vznikol po výzve Széchenyiho na území celého bývalého Uhorska. Cieľom spolku bolo rozširovanie vzdelanosti, vzbudzovanie a podporovanie vlasteneckých citov a kultúrnych záujmov a poskytovanie možností k šľachetnej zábave. Počet členov spolku sa pohyboval okolo 180. Tento spolok mal vlastnú knižnicu, ktorá bola založená v roku 1903 a takisto vlastnú kolkáreň.
V roku 1894 bol založený Samovzdelávací spolok rožňavských mladých remeselníkov (Rozsnyói Iparosifjak Önképző Egylete), ktorého cieľom bolo vzdelávanie robotníckej mládeže. V roku 1907 mal 130 členov. Zrušený bol roku 1912 a namiesto neho vznikol Protestantský remeselnícky spolok (Protestáns Iparosok Egylete). Tento bol zrušený v roku 1945. Kultúrnym spolkom katolíckych remeselníkov bol Katolícky tovarišský spolok (Katolikus Legény Egylet), ktorý bol založený v roku 1903.
Počet členov v spolku sa pohyboval medzi 290 – 318. Zrušený bol tiež v roku 1945. V roku 1907 v garbiarni Marko robotníci založili Zábavný spolok robotníkov rožňavskej garbiarne (Rozsnyói Börgyári Munkások Mulatsági Egylete). O činnosti tohto spolku vieme veľmi málo.
Od začiatku 20. storočia vyvíjal značnú kultúrnu činnosť aj Rožňavskobanský čitateľský krúžok (“Rozsnyóbányai olvasókör“) a v roku 1913 bol založený MO Odborný spolok obuvníckych a čižmárskych robotníkov a robotníčok Uhorska (Magyarországi Czipész – Csizmadia Munkások és Munkásnök Szakegyesülete), ktorého cieľom bolo šírenie vzdelanosti pomocou prednášok a zriadenej knižnice.
Pre vzdelávanie všetkých spoločenských vrstiev a na šírenie vedeckých poznatkov založili v roku 1904 Rožňavský vzdelávací spolok (Rozsnyói Müvelődési Egyesület). Prednášky usporadúvali každoročne. Spolok bol zrušený roku 1939.
V 60. rokoch 19. storočia sa v Rožňave začal rozvíjať organizovaný športový život. Rozhodujúcim činiteľom bolo zavedenie telesnej výchovy na stredné školy v roku 1861. Športová činnosť mimo škôl bola organizovaná v rámci rožňavských spolkov. Pestovali sa hlavne tieto druhy športu: turistika, šerm, streľba, plávanie, tenis a šachy.
O existencii spolku Sprchovacia spoločnosť (Zuhany Társaság) máme písomnú správu z roku 1845. O činnosti tohto spolku vieme veľmi málo. Významným krokom pre organizovanejší rozvoj športu v Rožňave bolo založenie Spoločnosť slanského kúpaliska (Sajó fürdö társulat) v roku 1860. Tento spolok bol založený na podnet miestneho lekára dr. Antala Kissa, zakladateľa mestskej aleje. V roku 1863 sa v Rožňave zakladá Poľovnícky spolok (Vadásztársulat). Na podnet členov tohoto spolku sa v roku 1874 založil Rožňavský strelecký spolok (Rozsnyói lövész egylet). O dva roky neskôr došlo k zlúčeniu Spoločnosti slanského kúpaliska a plavárne a Rožňavského streleckého spolku. U bohatých mešťanov prichádza do módy krasokorčuľovanie začiatkom 70. rokov 19. storočia a na podnet toho v roku 1876 sa zakladá Rožňavský krasokorčuliarsky spolok (Rozsnyói korcsolyázó egylet).
V roku 1910 priaznivci tenisového športu zakladajú tzv. Rožňavskú lawn – tenisovú spoločnosť (A rozsnyói Lawn – tenisz társaság), ktorej činnosť prerušila prvá svetová vojna. Rožňava v tomto období mala dva tenisové kurty. Tenis tu mal dobrú úroveň.
Najstarším pestovaným športom v Rožňave bola turistika, ale jej vyznávači nemali dlho jednotné organizačné vedenie. V roku 1873 vzniká Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpát-egyesület - MKE), ktorý sa zameriaval predovšetkým na organizovanie turistiky na Spiši (Kežmarok, Spišská Nová Ves, Poprad, Levoča a ďalšie) a vytváral predpoklady pre pestovanie turistiky vo Vysokých Tatrách. Impulzom na založenie tohto spolku je článok Dr. Mateja Slávika z Dobšinej, uverejnený v rožňavských novinách Sajó-Vidék a Rozsnyó Híradó v apríli 1909. Prípravný výbor spolku mal začať svoju činnosť 9. mája 1909, ale sa presunul na rok 1910, nakoľko vznikli rozpory členov o tom, či vstúpiť do dobre prosperujúceho Karpatského turistického spolku alebo do Maďarského turistického spolku. Rozhodlo sa pre Karpatský turistický spolok, pretože aj bez založenia svojej odbočky v Rožňave urobil veľmi veľa v prospech popularizácie a v prospech turistiky v meste a okolí. V jednej vtedajšej pozvánke sa píše: „Turistický zväz dal do plánov viac výletov. Vedenie v Rožňave, Rimavskej Sobote, Dobšinej a v Jelšave spustí tento plán. Turistické plány z RV sú: Vysoké Tatry, Zádiel, Silická ľadová jaskyňa, jazero na Uhornej, Jaskyňa v Agteleku, Dobšinská ľadová jaskyňa, Volovec, Turecká a Muránsky hrad. Tohto výletu sa môžu zúčastniť nielen členovia, ale aj ostatní. Podľa prianí a počtu ľudí sa to môže hocikedy uskutočniť. Prihlasovať sa môžete u horára Pauchly Rezso, alebo u učiteľa gymnázia Pásztora Mihályho, alebo u sekretárky. Bolo by dobré, keby ste sa čím skôr prihlásili, aby to bolo čím skôr uskutočnené.“
Nakoľko v Rožňave sa prejavovali záujmy aj o iné športy, tak sa 22. októbra 1910 zišiel prípravný výbor aj s pozvanými členmi do veľkej sály mestského domu, aby sa založil nový športový spolok. Schválené stanovy uvádzajú úradný názov tohto spolku ako Rožňavský športový spolok (Rozsnyói Sport Egylet) so sídlom v Rožňave. Za predsedu tohto spolku bol zvolený mešťanosta Rožňavy Dr. Jozef Pósch. Na zakladajúcom zhromaždení bolo schválené uznesenie o vytvorení týchto športových oddielov: oddiel telesnej výchovy a atletiky – vedúci Aurel Bartsch; oddiel korčuľovania – vedúci oddielu dr. Andrej Pasteiner; oddiel sánkarov – vedúci Mikuláš Komorossy; oddiel šermu – vedúci dr. Leopold Straussz.
Pod podporným vedením cvičiteľa profesora Ladislava Váryho sa záujemci o telesné cvičenia a gymnastiku schádzali v telocvični gymnázia. Avšak Rožňavský športový spolok po ročnom pôsobení zaniká na základe skutočnosti, že v jeho stanovách bolo schválené, že „členom môže sa stať iba muž, ktorý prekročil 17. rok svojho veku, kým zakladajúcim a podporujúcim členom môžu sa stať aj ženy“ tzn., že prvý športový klub v Rožňave neprijímal do svojich radov mládež, neposkytoval jej možnosť telesného cvičenia a športovania a takisto ani ženám. Keďže šport bez mládeže nie je možný, tak samozrejme to netrvalo dlho. Hlavným dôvodom zániku tohto spolku bol však nedostatok finančných prostriedkov.
Popularita telovýchovy a športu narastala každým rokom. Hlavne medzi učňovskou mládežou a mladými robotníkmi. Mládež nútila vedúcich činiteľov, aby sa telovýchova a šport organizovali v rámci telovýchovných spolkov. Preto v roku 1913 založili Telovýchovný krúžok rožňavskej remeselníckej a obchodníckej mládeže (Rozsnyói Iparos és Kereskedő Ifjak Tornaköre):
„Telocvičný klub – RIKIT (Rozsnyói Iparos és Kereskedő Ifjak Testgyakorlóköré) sa zrodil v katolíckom združení, ale svoje veci si rieši samostatne. 10teho tohto mesiaca sa zorganizovalo zasadnutie na čele s Lóska Belom, aby sa oboznámili s novými upravenými pravidlami, s ktorými každý súhlasil. Tieto základné pravidlá sa poslali aj ministrovi vnútra na schválenie. Pokladníka čiastočne zastupuje Kemény Gejza. Tento novovzniknutý spolok začal svoje cvičenia nacvičovať v katolíckom gymnáziu. Bolo by veľmi výhodné, ak by tento klub sponzorovalo mesto, aby sa vedel postaviť na nohy a ukotvil ho. Bude sa konať zbierka na tento klub, pretože si zaslúži propagáciu. A dúfame, že bude aj očakávaný výsledok, aby už aj mesto malo svoj vlastný športový klub.“ Jeho prvým predsedom sa stal Vojtech Lóska, profesor katolíckeho hlavného gymnázia v Rožňave. Veľkú pomoc a podporu tomuto telovýchovnému krúžku poskytovali miestne gymnáziá – požičiavali telocvične, miestnosti i športové náradie. Jeho členovia hrávali pravidelne futbalové zápasy s mužstvami miestnych gymnázií, pestovali gymnastiku, atletiku, šerm i streľbu.
Toľko o známej i menej známej histórii telovýchovných a športových spolkovv Rožňave v 19. a začiatkom 20. storočia. Ich činnosť mala veľký význam pre ďalší rozvoj telesnej výchovy, športu a iných pohybových aktivít a do určitej miery môžeme povedať, že ich utilitárny spôsob telesnej výchovy pretrváva dodnes, nakoľko určitý základ telesnej výchovy je potrebný, ba priam nevyhnutný pre život každého človeka.
Bc. Marek Székely
{jcomments on}
sobota, 07 máj 2011 19:43
Známa i menej známa história telovýchovných a športových spolkov v Rožňave Doporučený
Napísal(a) Bc. Marek Székely
Šport, resp. telovýchova má svoju krásnu históriu. Prakticky už v praveku môžeme hľadať jej začiatky, v prvých obdobiach jestvovania človeka. V tomto období mala však telesná výchova tzv. utilitárny charakter, to znamená, že pripravovala človeka najmä na pracovnú činnosť. V tomto prvotnom období už môžeme nájsť ďalší špecifický prvok telesnej výchovy, a tým je hra. Hry pravekých ľudí však taktiež odrážali ich život a činnosti, ktoré vykonávali (či už poľovnícke, pastierske, rybárske, alebo neskôr poľnohospodárske), spôsob ich života, návyky, tradície a obyčaje. Boli to najmä hry napodobňujúce poľovačku na medveďa, jeleňa a pod., neskôr pribudli rôzne triafacie hry so streľbou z luku a
Zverejnené v
Rožňava
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.