z rozprávkových kníh. Najprv slovo dostali dospelí. Ako prvý čítal primátor Pavol Burdiga z knihy Môj anjel sa vie biť autora Romana Brata príbeh Prvoaprílový žartík, kde hrdinom bol jedenásťročný Oskar. Chudý, slušný chlapec, ktorý svojim výzorom bol priam výzvou pre dvoch spolužiakov, nikdy na nikoho nežaloval, každú situáciu sa priam snažil zvládnuť svojim vlastným dôvtipom.
„Neviem, kto vymyslel, aby sa cez najväčšiu horúčavu nakupovalo,“ zazneli prvé slová Janky Mičudovej, vedúcej Odboru školstva, kultúry, mládeže a športu z knihy Strelené rozprávky spisovateľky Marty Hlušíkovej s názvom Dobrodružstvo v supermarkete. V knihe autorka prináša čarovný svet, v ktorom sa dá zažiť všetko, aj to, ako sa psík premenil na metličku.
Po druhom krátkom príbehu sme sa presunuli až do roku 1959. Z tohto roku si starostlivo v rukách chránila svoju vzácnu knihu z detstva riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Zlatica Halková. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladé letá s názvom Detský rok a prečítala krátky poučný príbeh O somárikovi.
V podaní bývalej dlhoročnej pracovníčky Timey Zollerovej Bagačkovej sme sa dozvedeli, prečo Miško dostal na polročné vysvedčenie trojku z anglického jazyka. „Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!" - zvolala nahnevaná mama. "Pomýlil som si sugar a salt, teda cukor a soľ!" - stihol na svoju obhajobu povedať Miško.“ A čo všetko sa ešte udialo v tomto príbehu, ktorý by mohol byť aj zo skutočného života, sme sa dozvedeli z knihy slovenskej spisovateľky Marty Hlušíkovej Kde pavúky tkajú cukrovú vatu s názvom Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina.
Na rad samozrejme s čítaním prišli aj deti. Mnohé si doniesli knihy so sebou. Teta knihovníčka, ktorá jednotlivých čítajúcich sprevádzala podujatím sa pýtala nielen na to, či radi čítajú, ale i na to, či im doma čítala mamka a ocko, keď boli malé. Zaznela aj jedna otázka na zamyslenie a to, čo by deti, ak by mali čarovnú moc, zmenili v našej gramatike. Odpoveď bola jednoznačná – zrušili by jedno „i – y“.
„Čáry – máry, tmavá noc, kúzla volám na pomoc“ ozvalo sa zrazu v mikrofóne. To už začala čítať pani Renáta Palme dlhoročná priateľka knižnice a dobrých kníh, ktorá opäť prijala naše pozvanie. Úsmevný text s vynikajúcou intonáciou o najtajomnejšej susedke na svete s menom Karmaňola dostala do pozornosti aj náhodných okoloidúcich ľudí, ktorí sa pristavili a započúvali do rozprávky o ježibabe. „Karmaňole nie vždy všetko vyšlo“ prezradila Renáta Palme a pokračovala „Kúzlo so slovami Jeden, dva, tri, štyri, päť, čarodejná metla leť nie vždy fungovalo a tak ježibaba pristála na zemi, prevrátila pritom fľašu s ježibabím sirupom a to len preto, že metla bola celá ohryzená potvorskými myšami,“ pousmiala sa záverom nad ukážkou O ježibabe, ktorá nechcela byť dobrá pani Renáta. Názov knihy je Sloní chobot, levia laba, nech je zo mňa ježibaba!
Do našej pomyslenej detskej izby na pódiu sa ako hosť posadil aj náčelník Mestskej polície Róbert Hanuštiak. Ak by ste si mysleli, že ukážka s názvom Tajné písmo bude o tajnom písme policajtov, veľmi by ste sa mýlili. Hlavnému hrdinovi nič zlé nehrozilo, zaoberal sa problematikou svojej duše. „Mojim najvážnejším súčasným problémom je Zuzka. Vždy, keď príde ráno do triedy, rozbúcha sa mi srdce. A tak mi raz zišlo na um, čo keby som vymyslel tajné písmo...“- uvažoval hlavný hrdina Oskar. A ako to všetko dopadlo, sa môžete dozvedieť z knihy, dnes už spomenutej po druhýkrát Môj anjel sa vie biť.
Predpokladáme, že každý vie, čo je to knižnica. Ide nám o knižnicu, do ktorej si chodia ľudia požičiavať knihy na čítanie. Betka Bábiková, prezývaná aj Analfabeta Negramotná sa pre jej nezáujem o čítanie akéhokoľvek druhu dala zavrieť do knižnice. Z knihy Analfabeta Negramotná autora Jána Uličianskeho nám prečítala ukážku pani Izabela Hurajtová z Centra voľného času v Rožňave – Kapitola druhá, v ktorej sa Beta Analfabeta stretne s Jankom Hraškom.
Poslednú, tretiu fázu nášho čítania sme smerovali k čítaniu v maďarskom jazyku. Pozvanie prijal zo Slovenského rozhlasu – Rádio Patria z národnostno-etnickkého vysielania redaktor János Vasík z Rožňavy. Rozprávku o princeznej a zvieratkách pozorne počúvali deti zo základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Aj oni prispeli k čítaniu s rozprávkou o pastierovi. Dve dievčatá prezradili, že na verejnosti takto čítali po prvýkrát a trému by ste na nich márne hľadali. A keďže sme v hľadisku mali aj deti zo slovenskej základnej školy, s pánom Vasíkom sme sa rozprávali dvojjazyčne, aby nás všetci rozumeli. Dohodli sme sa, keďže mal ešte pripravenú jednu knihu, že na ňu príde rad budúci rok, nakoľko je o povestiach a vraj sa z nej dajú dozvedieť také veci, ktoré sa inde nedočítame. Tak, určite sa tešíme na ňu.Blížili sme sa pomaly k záveru a ten bol naozaj bravúrny, čo sa týka čítania detí. Úžasné plynulé čítanie bez jedného zaváhania dvoch dievčat, ktoré sa naučili čítať už v materskej škôlke nás len utvrdilo, že v tomto duchu budeme pokračovať aj v budúcnosti. Že čítanie, aj napriek vyspelej a stále sa rozvíjajúcej technike,je stále potrebné. Ďakujeme všetkým, ktorí akoukoľvek pomocou prispeli k úspešnému dňu.
Tatiana Bachňáková

































Pod záštitou
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-