z rozprávkových kníh. Najprv slovo dostali dospelí. Ako prvý čítal primátor Pavol Burdiga z knihy Môj anjel sa vie biť autora Romana Brata príbeh Prvoaprílový žartík, kde hrdinom bol jedenásťročný Oskar. Chudý, slušný chlapec, ktorý svojim výzorom bol priam výzvou pre dvoch spolužiakov, nikdy na nikoho nežaloval, každú situáciu sa priam snažil zvládnuť svojim vlastným dôvtipom.
„Neviem, kto vymyslel, aby sa cez najväčšiu horúčavu nakupovalo,“ zazneli prvé slová Janky Mičudovej, vedúcej Odboru školstva, kultúry, mládeže a športu z knihy Strelené rozprávky spisovateľky Marty Hlušíkovej s názvom Dobrodružstvo v supermarkete. V knihe autorka prináša čarovný svet, v ktorom sa dá zažiť všetko, aj to, ako sa psík premenil na metličku.
Po druhom krátkom príbehu sme sa presunuli až do roku 1959. Z tohto roku si starostlivo v rukách chránila svoju vzácnu knihu z detstva riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Zlatica Halková. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladé letá s názvom Detský rok a prečítala krátky poučný príbeh O somárikovi.
V podaní bývalej dlhoročnej pracovníčky Timey Zollerovej Bagačkovej sme sa dozvedeli, prečo Miško dostal na polročné vysvedčenie trojku z anglického jazyka. „Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!" - zvolala nahnevaná mama. "Pomýlil som si sugar a salt, teda cukor a soľ!" - stihol na svoju obhajobu povedať Miško.“ A čo všetko sa ešte udialo v tomto príbehu, ktorý by mohol byť aj zo skutočného života, sme sa dozvedeli z knihy slovenskej spisovateľky Marty Hlušíkovej Kde pavúky tkajú cukrovú vatu s názvom Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina.
Na rad samozrejme s čítaním prišli aj deti. Mnohé si doniesli knihy so sebou. Teta knihovníčka, ktorá jednotlivých čítajúcich sprevádzala podujatím sa pýtala nielen na to, či radi čítajú, ale i na to, či im doma čítala mamka a ocko, keď boli malé. Zaznela aj jedna otázka na zamyslenie a to, čo by deti, ak by mali čarovnú moc, zmenili v našej gramatike. Odpoveď bola jednoznačná – zrušili by jedno „i – y“.
„Čáry – máry, tmavá noc, kúzla volám na pomoc“ ozvalo sa zrazu v mikrofóne. To už začala čítať pani Renáta Palme dlhoročná priateľka knižnice a dobrých kníh, ktorá opäť prijala naše pozvanie. Úsmevný text s vynikajúcou intonáciou o najtajomnejšej susedke na svete s menom Karmaňola dostala do pozornosti aj náhodných okoloidúcich ľudí, ktorí sa pristavili a započúvali do rozprávky o ježibabe. „Karmaňole nie vždy všetko vyšlo“ prezradila Renáta Palme a pokračovala „Kúzlo so slovami Jeden, dva, tri, štyri, päť, čarodejná metla leť nie vždy fungovalo a tak ježibaba pristála na zemi, prevrátila pritom fľašu s ježibabím sirupom a to len preto, že metla bola celá ohryzená potvorskými myšami,“ pousmiala sa záverom nad ukážkou O ježibabe, ktorá nechcela byť dobrá pani Renáta. Názov knihy je Sloní chobot, levia laba, nech je zo mňa ježibaba!
Do našej pomyslenej detskej izby na pódiu sa ako hosť posadil aj náčelník Mestskej polície Róbert Hanuštiak. Ak by ste si mysleli, že ukážka s názvom Tajné písmo bude o tajnom písme policajtov, veľmi by ste sa mýlili. Hlavnému hrdinovi nič zlé nehrozilo, zaoberal sa problematikou svojej duše. „Mojim najvážnejším súčasným problémom je Zuzka. Vždy, keď príde ráno do triedy, rozbúcha sa mi srdce. A tak mi raz zišlo na um, čo keby som vymyslel tajné písmo...“- uvažoval hlavný hrdina Oskar. A ako to všetko dopadlo, sa môžete dozvedieť z knihy, dnes už spomenutej po druhýkrát Môj anjel sa vie biť.
Predpokladáme, že každý vie, čo je to knižnica. Ide nám o knižnicu, do ktorej si chodia ľudia požičiavať knihy na čítanie. Betka Bábiková, prezývaná aj Analfabeta Negramotná sa pre jej nezáujem o čítanie akéhokoľvek druhu dala zavrieť do knižnice. Z knihy Analfabeta Negramotná autora Jána Uličianskeho nám prečítala ukážku pani Izabela Hurajtová z Centra voľného času v Rožňave – Kapitola druhá, v ktorej sa Beta Analfabeta stretne s Jankom Hraškom.
Poslednú, tretiu fázu nášho čítania sme smerovali k čítaniu v maďarskom jazyku. Pozvanie prijal zo Slovenského rozhlasu – Rádio Patria z národnostno-etnickkého vysielania redaktor János Vasík z Rožňavy. Rozprávku o princeznej a zvieratkách pozorne počúvali deti zo základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Aj oni prispeli k čítaniu s rozprávkou o pastierovi. Dve dievčatá prezradili, že na verejnosti takto čítali po prvýkrát a trému by ste na nich márne hľadali. A keďže sme v hľadisku mali aj deti zo slovenskej základnej školy, s pánom Vasíkom sme sa rozprávali dvojjazyčne, aby nás všetci rozumeli. Dohodli sme sa, keďže mal ešte pripravenú jednu knihu, že na ňu príde rad budúci rok, nakoľko je o povestiach a vraj sa z nej dajú dozvedieť také veci, ktoré sa inde nedočítame. Tak, určite sa tešíme na ňu.Blížili sme sa pomaly k záveru a ten bol naozaj bravúrny, čo sa týka čítania detí. Úžasné plynulé čítanie bez jedného zaváhania dvoch dievčat, ktoré sa naučili čítať už v materskej škôlke nás len utvrdilo, že v tomto duchu budeme pokračovať aj v budúcnosti. Že čítanie, aj napriek vyspelej a stále sa rozvíjajúcej technike,je stále potrebné. Ďakujeme všetkým, ktorí akoukoľvek pomocou prispeli k úspešnému dňu.
Tatiana Bachňáková
































Pod záštitou
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-