z rozprávkových kníh. Najprv slovo dostali dospelí. Ako prvý čítal primátor Pavol Burdiga z knihy Môj anjel sa vie biť autora Romana Brata príbeh Prvoaprílový žartík, kde hrdinom bol jedenásťročný Oskar. Chudý, slušný chlapec, ktorý svojim výzorom bol priam výzvou pre dvoch spolužiakov, nikdy na nikoho nežaloval, každú situáciu sa priam snažil zvládnuť svojim vlastným dôvtipom.
„Neviem, kto vymyslel, aby sa cez najväčšiu horúčavu nakupovalo,“ zazneli prvé slová Janky Mičudovej, vedúcej Odboru školstva, kultúry, mládeže a športu z knihy Strelené rozprávky spisovateľky Marty Hlušíkovej s názvom Dobrodružstvo v supermarkete. V knihe autorka prináša čarovný svet, v ktorom sa dá zažiť všetko, aj to, ako sa psík premenil na metličku.
Po druhom krátkom príbehu sme sa presunuli až do roku 1959. Z tohto roku si starostlivo v rukách chránila svoju vzácnu knihu z detstva riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Zlatica Halková. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladé letá s názvom Detský rok a prečítala krátky poučný príbeh O somárikovi.
V podaní bývalej dlhoročnej pracovníčky Timey Zollerovej Bagačkovej sme sa dozvedeli, prečo Miško dostal na polročné vysvedčenie trojku z anglického jazyka. „Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!" - zvolala nahnevaná mama. "Pomýlil som si sugar a salt, teda cukor a soľ!" - stihol na svoju obhajobu povedať Miško.“ A čo všetko sa ešte udialo v tomto príbehu, ktorý by mohol byť aj zo skutočného života, sme sa dozvedeli z knihy slovenskej spisovateľky Marty Hlušíkovej Kde pavúky tkajú cukrovú vatu s názvom Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina.
Na rad samozrejme s čítaním prišli aj deti. Mnohé si doniesli knihy so sebou. Teta knihovníčka, ktorá jednotlivých čítajúcich sprevádzala podujatím sa pýtala nielen na to, či radi čítajú, ale i na to, či im doma čítala mamka a ocko, keď boli malé. Zaznela aj jedna otázka na zamyslenie a to, čo by deti, ak by mali čarovnú moc, zmenili v našej gramatike. Odpoveď bola jednoznačná – zrušili by jedno „i – y“.
„Čáry – máry, tmavá noc, kúzla volám na pomoc“ ozvalo sa zrazu v mikrofóne. To už začala čítať pani Renáta Palme dlhoročná priateľka knižnice a dobrých kníh, ktorá opäť prijala naše pozvanie. Úsmevný text s vynikajúcou intonáciou o najtajomnejšej susedke na svete s menom Karmaňola dostala do pozornosti aj náhodných okoloidúcich ľudí, ktorí sa pristavili a započúvali do rozprávky o ježibabe. „Karmaňole nie vždy všetko vyšlo“ prezradila Renáta Palme a pokračovala „Kúzlo so slovami Jeden, dva, tri, štyri, päť, čarodejná metla leť nie vždy fungovalo a tak ježibaba pristála na zemi, prevrátila pritom fľašu s ježibabím sirupom a to len preto, že metla bola celá ohryzená potvorskými myšami,“ pousmiala sa záverom nad ukážkou O ježibabe, ktorá nechcela byť dobrá pani Renáta. Názov knihy je Sloní chobot, levia laba, nech je zo mňa ježibaba!
Do našej pomyslenej detskej izby na pódiu sa ako hosť posadil aj náčelník Mestskej polície Róbert Hanuštiak. Ak by ste si mysleli, že ukážka s názvom Tajné písmo bude o tajnom písme policajtov, veľmi by ste sa mýlili. Hlavnému hrdinovi nič zlé nehrozilo, zaoberal sa problematikou svojej duše. „Mojim najvážnejším súčasným problémom je Zuzka. Vždy, keď príde ráno do triedy, rozbúcha sa mi srdce. A tak mi raz zišlo na um, čo keby som vymyslel tajné písmo...“- uvažoval hlavný hrdina Oskar. A ako to všetko dopadlo, sa môžete dozvedieť z knihy, dnes už spomenutej po druhýkrát Môj anjel sa vie biť.
Predpokladáme, že každý vie, čo je to knižnica. Ide nám o knižnicu, do ktorej si chodia ľudia požičiavať knihy na čítanie. Betka Bábiková, prezývaná aj Analfabeta Negramotná sa pre jej nezáujem o čítanie akéhokoľvek druhu dala zavrieť do knižnice. Z knihy Analfabeta Negramotná autora Jána Uličianskeho nám prečítala ukážku pani Izabela Hurajtová z Centra voľného času v Rožňave – Kapitola druhá, v ktorej sa Beta Analfabeta stretne s Jankom Hraškom.
Poslednú, tretiu fázu nášho čítania sme smerovali k čítaniu v maďarskom jazyku. Pozvanie prijal zo Slovenského rozhlasu – Rádio Patria z národnostno-etnickkého vysielania redaktor János Vasík z Rožňavy. Rozprávku o princeznej a zvieratkách pozorne počúvali deti zo základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Aj oni prispeli k čítaniu s rozprávkou o pastierovi. Dve dievčatá prezradili, že na verejnosti takto čítali po prvýkrát a trému by ste na nich márne hľadali. A keďže sme v hľadisku mali aj deti zo slovenskej základnej školy, s pánom Vasíkom sme sa rozprávali dvojjazyčne, aby nás všetci rozumeli. Dohodli sme sa, keďže mal ešte pripravenú jednu knihu, že na ňu príde rad budúci rok, nakoľko je o povestiach a vraj sa z nej dajú dozvedieť také veci, ktoré sa inde nedočítame. Tak, určite sa tešíme na ňu.Blížili sme sa pomaly k záveru a ten bol naozaj bravúrny, čo sa týka čítania detí. Úžasné plynulé čítanie bez jedného zaváhania dvoch dievčat, ktoré sa naučili čítať už v materskej škôlke nás len utvrdilo, že v tomto duchu budeme pokračovať aj v budúcnosti. Že čítanie, aj napriek vyspelej a stále sa rozvíjajúcej technike,je stále potrebné. Ďakujeme všetkým, ktorí akoukoľvek pomocou prispeli k úspešnému dňu.
Tatiana Bachňáková
































Pod záštitou
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).