Prvé zmienky o jelšavských cechoch pochádzajú z roku 1609, v ktorom si viaceré cechy dali potvrdiť svoje artikuly od kráľa. Artikuly predpisovali zloženie predstavenstva tovarišského spolku. Garbiarsky cech vznikol v roku 1620. Začiatkom 19. storočia pracovalo v Jelšave 35-40 garbiarov, kožiarov a asi 45 ševcov.
Garbiari sa stretávali každý rok na fašiangy na výročnom zúčtovaní. Išlo hlavne o finančné zúčtovanie, povinnosť prispieť do spoločnej pokladnice predpísanými poplatkami. Na výročných zhromaždeniach sa prijímali noví členovia (učni) a každý druhý rok sa konali voľby vedenia cechu – starší a mladší cechmajster a notár.
Remeslo sa dedilo z otcov na synov.
Spolok výrobcov koží sa stretával každoročne na fašiangy, kde sa konalo vyúčtovanie príjmov a výdavkov a po každom treťom roku sa konala voľba predstavenstva cechu v zložení: predseda, podpredseda a jednateľ. Čas schôdze sa oznamoval tak, že cechmajster napísal na papier, kedy a kde sa treba zhromaždiť, vložil ho do „cechtáka“. Cechták bola kovová skrinka so znakmi remesla na veku, s kosou a nožom. Každý majster sa na papier podpísal a odniesol skrinku susedovi – kožiarovi, ševcovi, až kým sa nevrátila k cechmajstrovi – predsedovi. Ročné vyúčtovanie sa konalo tesne pred popolcovou (popolečnou) stredou.
Príjmy cechov tvorili poplatky „kvartál“ (ročné členské) za majstrov, tovarišov a učňov. Majstri platili rovnakú sumu, tovariši podľa zárobku a za učňov platil majster, podľa toho, v ktorom roku učenia bol učeň. Príjmy cechovej pokladnice tvorili okrem členského aj poplatky v prípade prijímania učňa do cechu (vstupné) a poplatok za čítanie artikúl. Poplatky sa platili tiež pri prepustení učňa z učňovstva a aj za vystavenie majstrovského listu. Peniaze cechu sa každý rok použili na vyplatenie árendy od stúp mestu, za drevo a kôru mestu, za materiál potrebný na opravu stúp (klince, loj, drevo), za sviečky do kostola, na cirkevný špitál, na dobročinné ciele, na pohostenie pri výročnej schôdzi.
Kožiari a ševci v Jelšave mali samostatné spolky do začiatku 20. storočia. Ich zlúčenie sa napokon uskutočnilo ešte pred vojnou. Obdobie medzi vojnami znamenalo pre garbiarske remeslo v Jelšave úpadok. Zoslabol odbyt koží a hospodárska kríza spôsobila, že kožiari a ševci živorili. Pre jelšavských výrobcov koží nastal obrat
koncom tridsiatych rokov prípravami na vojnu, keď sa začal zvyšovať dopyt po kožiach. Spolok jelšavských kožiarov a ševcov, označovaný ako Jelšavská ševcovská a garbiarska spoločnosť (rok 1934), Spolok koželuhov (rok 1938), neskôr kožiarsky spolok (rok 1946), pretrval takmer do roku 1948, keď sa začala likvidácia remesiel ako súkromnej výroby.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: Magistrát mesta Jelšava, Gemer-národopisné štúdie 3, Obvodný notársky úrad v Jelšave
Napísala: Eva Kerekešová


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a