V jelšavskom rímsko-katolíckom kostole svätého Petra a Pavla dňa 8. decembra 2024 sa uskutočnila omša pri príležitosti spomienky na svätú Barboru, ktorú poslúžil Mgr. Gabriel Deustcha, administrátor farnosti. Tejto svätej omše sa zúčastnili dobrovoľní hasiči z Jelšavy so zástavami a aj baníci z SMZ, a. s. Jelšava so svojou zástavou. Na omši nemohli chýbať ani mladí hasiči plameniaci. Na úvod do kostola vošli hasiči a baníci so zástavami. Počas omše pán administrátor vysvetlil, prečo zavítali hasiči a baníci do kostola a oboznámil prítomných so životom svätej Barbory. Hasiči odovzdali aj dary – chlieb, soľ a hrozno. V závere odznela aj modlitba hasiča. 

Svätá Barbora sa narodila okolo roku 273 v tureckej Nikomédii v pohanskej rodine. Pre neposlušnosť – nechcela sa poddať otcovi a vydať sa – ju otec – tyran Dioskur zavrel do veže, ktorú dal postaviť na tento účel. Tu, v samote, začala študovať a tu aj tajne prijala krst.

Veľmi ma potešilo, keď som si pred pár dňami našla pozvánku zo Základnej školy v Jelšave, ktorou ma, ako bývalého zamestnanca školy, pozvali na slávnosť pri príležitosti 60. výročia odovzdania budovy školy na Železničnej ulici do užívania. S radosťou som toto pozvanie prijala a v piatok 4. októbra 2024 som sa tejto oslavy aj zúčastnila. 

Pred 13.00 hodinou sme sa začali stretávať pred budovou školy – súčasní zamestnanci, bývalí zamestnanci, pozvaní hostia, medzi nimi aj pani Mariana Meleg, riaditeľka slovenskej školy v partnerskom meste Tótkomlós. Zrazu sa začali vynárať rôzne spomienky: spomienky na školu ako žiačka, spomienky ako vychovávateľka v školskej družine, ale aj nedávne spomienky, ako spolupracujeme so školou ako dobrovoľní hasiči.   

Úvod slávnosti patril odhaľovaniu pamätnej tabule Rudolfovi Fabinyimu, rodákovi z Jelšavy, (30. mája 1849 Jelšava – 7. 3. 1920 Budapešť), ktorý bol významný chemik a pôsobil v školstve ako univerzitný profesor.

Pavol Valaský (1742 – 1824) bol slovenský literárny historik, polyglot, evanjelický farár a senior, spoluiniciátor založenia gemerskej seniorálnej knižnice. Po vysvätení za farára odišiel roku 1769 za dušpastiera medzi rodákov do Slovenského Komlóša. Počas svojho pôsobenia medzi nimi spracoval dôležité údaje prvých osadníkov, ktorí sem prišli v najväčšom počte z Gemera a Malohontu. V Slovenskom Komlóši bol v poradí štvrtým farárom, ale aj jeho prvým kronikárom, ktorý písomne zanechal svedectvo o prvých desaťročiach osídľovania lokality Slovákmi. Už tu popri cirkevnej činnosti bola významná aj jeho literárna a historická práca. 

V roku 1780 sa z dôvodu najbližšieho kontaktu s inštitúciami literatúry a vedy zo Slovenského Komlóša presťahoval do blízkosti hlavného mesta Uhorska – Budapešti. Za miesto svojho farárskeho pôsobenia si vybral Slovákmi obývanú Cinkotu. Po štvorročnom pôsobení v Cinkote odišiel v najplodnejších rokoch svojho života, roku 1783 za farára do Jelšavy, kde v plnej tvorivosti prežil presne druhú časť svojho plodného života. Roku 1796 spoločne so Samuelom Glósom bol spoluzakladateľom Čerešníckeho spolku v Jelšave, jedného z najstarších ovocinárskych združení v Uhorsku.