národnostného vývinu z pohľadu historického, ale aj pre jazykový vývin z jazykovedného hľadiska. Kniha má len niekoľko zápisov v latinskom, nemeckom a maďarskom jazyku. Už v roku 1567 je zápis latinsko-slovenský „Sľub Gregora Malého po prepustení z väzenia“.
V knihe sa nachádza množstvo slov, ktoré poznali a používali gemerskí Slováci. Slovenských historikov zaujímajú aj problémy vývinu slovenskej národnosti, základné otázky hospodárskych, správnych, kultúrnych a sociálnych dejín. Na každú z nich možno z Jelšavskej knihy čerpať podklady a príklady. Zápisy v mestskej knihe nenasledujú po sebe v chronologickom poradí. Časový sled už porušovali sami pisári. Niektorí písali len na prednú
stranu listu, kým zadnú nechávali voľnú, kde sa často dodatočne zapisovali mladšie zápisy.
Nedôsledné písanie „i“ a „j“ charakterizuje prechodné štádium medzi stredovekou latinčinou a novovekou kancelárskou rečou.
Jelšavská mestská kniha bola reštaurovaná v roku 2010 v špecializovanom pracovisku Spišského archívu v Levoči. Spracovali ju Doc. PhDr. Darina Lehotská, CSc. a PhDr. Jozef Orlovský v roku 1976. Publikovaný prameň slúži na vykreslenie všeobecného historického obrazu Jelšavy, umožňuje rozbor jeho jazyka a prináša aj zaujímavým spôsobom spracovanú kapitolu o vzniku, význame, poslaní a druhoch jelšavských mestských zápisov ako produkcii jelšavskej mestskej kancelárie.
Bádateľov od štúdia mestských kníh mnohokrát odrádza štýl písma, v ktorom sú napísané.
Nie je to typ písma na aký sme dnes bežne zvyknutí. Bádateľ by mal mať znalosti z „paleografie“, – ide o pomocnú vedu historickú, ktorá sa zaoberá čítaním starých typov písma, vývojom písma a písacími látkami. Bez základných znalostí tejto vedy sa, bohužiaľ, bádateľ z mestskej knihy veľa nedozvie. Stretne sa v nej s cudzím jazykom, dokonca aj 
nemeckým a maďarským, ktorý bol v 16. – 18. storočí úplne iný. To znamená, že mal úplne inú vetnú skladbu, používal iné výrazové prostriedky, alebo je tam množstvo slov, ktoré už zanikli.
Preto dnešná nemčina, maďarčina a latinčina mu nemusí stačiť. Ak však staré písmo aspoň trochu ovláda, môže sa dozvedieť veľa rôznych zaujímavosti.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Jelšava, Najstaršia mestská kniha Jelšavy (1566-1710)
LEHOTSKÁ, Darina – ORLOVSKÝ, Jozef. Najstaršia Jelšavská mestská kniha 1566 – 1710. Martin : Osveta,
1976
Silvia Oravcová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.