národnostného vývinu z pohľadu historického, ale aj pre jazykový vývin z jazykovedného hľadiska. Kniha má len niekoľko zápisov v latinskom, nemeckom a maďarskom jazyku. Už v roku 1567 je zápis latinsko-slovenský „Sľub Gregora Malého po prepustení z väzenia“.
V knihe sa nachádza množstvo slov, ktoré poznali a používali gemerskí Slováci. Slovenských historikov zaujímajú aj problémy vývinu slovenskej národnosti, základné otázky hospodárskych, správnych, kultúrnych a sociálnych dejín. Na každú z nich možno z Jelšavskej knihy čerpať podklady a príklady. Zápisy v mestskej knihe nenasledujú po sebe v chronologickom poradí. Časový sled už porušovali sami pisári. Niektorí písali len na prednú
stranu listu, kým zadnú nechávali voľnú, kde sa často dodatočne zapisovali mladšie zápisy.
Nedôsledné písanie „i“ a „j“ charakterizuje prechodné štádium medzi stredovekou latinčinou a novovekou kancelárskou rečou.
Jelšavská mestská kniha bola reštaurovaná v roku 2010 v špecializovanom pracovisku Spišského archívu v Levoči. Spracovali ju Doc. PhDr. Darina Lehotská, CSc. a PhDr. Jozef Orlovský v roku 1976. Publikovaný prameň slúži na vykreslenie všeobecného historického obrazu Jelšavy, umožňuje rozbor jeho jazyka a prináša aj zaujímavým spôsobom spracovanú kapitolu o vzniku, význame, poslaní a druhoch jelšavských mestských zápisov ako produkcii jelšavskej mestskej kancelárie.
Bádateľov od štúdia mestských kníh mnohokrát odrádza štýl písma, v ktorom sú napísané.
Nie je to typ písma na aký sme dnes bežne zvyknutí. Bádateľ by mal mať znalosti z „paleografie“, – ide o pomocnú vedu historickú, ktorá sa zaoberá čítaním starých typov písma, vývojom písma a písacími látkami. Bez základných znalostí tejto vedy sa, bohužiaľ, bádateľ z mestskej knihy veľa nedozvie. Stretne sa v nej s cudzím jazykom, dokonca aj
nemeckým a maďarským, ktorý bol v 16. – 18. storočí úplne iný. To znamená, že mal úplne inú vetnú skladbu, používal iné výrazové prostriedky, alebo je tam množstvo slov, ktoré už zanikli.
Preto dnešná nemčina, maďarčina a latinčina mu nemusí stačiť. Ak však staré písmo aspoň trochu ovláda, môže sa dozvedieť veľa rôznych zaujímavosti.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Jelšava, Najstaršia mestská kniha Jelšavy (1566-1710)
LEHOTSKÁ, Darina – ORLOVSKÝ, Jozef. Najstaršia Jelšavská mestská kniha 1566 – 1710. Martin : Osveta,
1976
Silvia Oravcová


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a