štvrtok, 13 august 2026 15:58
Víkend patril aj jelšavským hosťom z Tótkomlóša a z Nadlaku Doporučený
Napísal(a) G. Jakubecová
Mesto Jelšava má, podobne ako mnoho iných miest na Slovensku, svoje partnerské mestá v okolitých susedných štátoch. S maďarským Tótkomlóšom má mesto podpísanú zmluvu od roku 2004 a s rumunským Nadlakom od roku 2010. Po podpise zmlúv sa obyvatelia začali stretávať na Dňoch miest. Partnerské vzťahy však nadviazali aj spolky a združenia, čo časom prerástlo do skutočných priateľstiev.
Dobrovoľní hasiči z Jelšavy taktiež nadviazali kontakty s hasičmi v Tótkomlóši a v Nadlaku. Spočiatku išlo o stretnutia na výročných schôdzach, neskôr sa začali organizovať výmenné detské tábory či stretnutia pri rôznych výročiach.
Po čase boli podpísané aj oficiálne zmluvy o spolupráci:
-
dňa 19. 09. 2005 v Jelšave s hasičmi z Tótkomlóša – tento rok je to už 21 rokov,
-
dňa 16. 09. 2011 v Nadlaku s hasičmi z Nadlaku (pričom spoluprácu spečatili aj hasiči z Tótkomlóša s Nadlakom) – tento rok je to už 15 rokov.
Aby sme si pripomenuli podpísanie týchto zmlúv, pozvali sme našich zahraničných priateľov na taktické cvičenie dobrovoľných hasičov z revúckeho okresu, ktoré sa uskutočnilo 8. 8. 2026 v Jelšave, na Hrádku – na Sparinách.
Naši hostia prišli spoločne v piatok 7. augusta popoludní. Ubytovali sa na hasičskej zbrojnici, odkiaľ sme sa presunuli do kaviarne u Coburga v jelšavskom kaštieli. Tam sme im priblížili, ako bude prebiehať cvičenie nasledujúci deň.
V sobotu ráno 8. augusta prešli ustrojení hasiči na spoločný nástup. Následne sme sa presunuli na Krížne cesty, kde boli rozdelené sily a prostriedky na vykonanie cvičenia – hasenie požiaru v náročnom teréne za použitia jazierkového systému. Hostia sa aktívne zapájali do činnosti a prešli si všetky stanovištia.
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
View the embedded image gallery online at:
https://majgemer.sk/gemer/obce-gemera/238/jelsava/13361/vikend-patril-aj-jelsavskym-hostom-z-totkomlosa-a-z-nadlaku#sigProGalleria53056f20bf
https://majgemer.sk/gemer/obce-gemera/238/jelsava/13361/vikend-patril-aj-jelsavskym-hostom-z-totkomlosa-a-z-nadlaku#sigProGalleria53056f20bf
Po cvičení nás čakal spoločný obed, počas ktorého maďarskí kolegovia odprezentovali svoj výstroj a výzbroj. Na cvičení sa stretli aj s partnerským hasičským zborom z Držkoviec a z maďarského Abasáru.
Popoludnie patrilo čiastočne oddychu. Potom sme sa presunuli na vyhliadku do Ardova a následne do Plešivca do reštaurácie U Micia, ktorej ďakujeme za chutnú večeru.
V nedeľu 9. augusta sa hostia s historickými zástavami aktívne zúčastnili na svätej omši v rímskokatolíckom Kostole sv. Petra a sv. Pavla v Jelšave. Po omši sa všetci presunuli na požehnanie a posvätenie novej hasičskej techniky.
V čase obeda sme sa presunuli do Rožňavy do reštaurácie U Micia, ktorej taktiež ďakujeme za chutné jedlo, a následne sme sa s hosťami rozlúčili.
Ďakujem všetkým členom DHZ/DHZM Jelšava, rodinným príslušníkom a mladým hasičom, ktorí venovali svoj voľný čas organizácii jednotlivých podujatí počas tohto víkendu, ako aj tým, ktorí sa nemalou mierou starali o našich hostí.
Dúfame, že podobných spoločných podujatí nás čaká ešte veľa.
Gabriela Jakubecová
Zverejnené v
Jelšava
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.