Už v 4. - 6. storočí bolo územie terajšieho mesta Jelšava na strednom Gemeri na základe vykopávok v osadách Rudno, Stará a Malá Vieska osídlené Slovanmi, ktorí do Muránskej doliny prišli z terajšieho územia Poľska. Prevažne to boli baníci. O 200 rokov neskôr utlmil rozvoj osady v roku 1241 vpád Tatárov. Ale život sa obnovil, lebo už v roku 1243 bula Belu IV., uhorského kráľa, je prvou zachovalou písomnou správou o Jelšave, ktorou daruje časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bebekovcom za zásluhy v bojoch s Tatármi. V tomto období bol založený i prvý železiarsky podnik "DETRHO", čo svedčí o ťažbe železnej rudy v blízkom okolí. V roku 1283 sa stal pánom Jelšavy potomok Ratolda z Wlach (Poľsko). K ďalším najstarším písomným pamiatkam patrí aj listina Ondreja III. Benátskeho, posledného Arpádovca, ktorá rieši spor o ustálenie hraníc pozemkov. Listina bola uložená v mestskom archíve.
V nasledujúcom 14. storočí prichádzali ďalší novousadlíci - nemeckí kolonisti - baníci, ktorí dolovali, ťažili a spracúvali železnú rudu, Jelšava sa stala kráľovskou osadou s rozvinutým baníctvom a v II. polovici 14. storočia druhým najdôležitejším obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku. Stala sa mestom. V roku 1539 bolo mestom so zriadeným magistrátom a kráľovským majetkom - fistus regius - tržným právom. Následne v roku 1550 bola založená mestská škola. Najvýznamnejší z jelšavských rodákov - Juraj Fabricius, ktorý základné vzdelanie získal v Jelšave a po ukončení štúdií na Karlovej univerzite v Prahe, sa stal rektorom tejto školy. V roku 1552 mesto získalo i právo meča, ktoré mu udelil Ferdinand I. No v nasledujúcich rokoch, presnejšie v roku 1556, vtrhli do mesta Turci, ktorí ho vyplienili a zapálili. Pri jeho obrane padlo 452 občanov a 400 bolo zajatých a odvlečených. Po týchto vojnových útrapách sa obyvatelia mesta opäť spamätali a v roku 1568 založili prvý cech kováčov. Neskôr boli založené ďalšie cechy 20-tich remeselníckych profesií. Špeciálnymi kovospracujúcimi remeselníkmi boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce, pomocou furmanských povozov, výhodne vyvážali do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky. Vzhľadom na dobrú ekonomickú situáciu tých čias, už v roku 1573 v okolí mesta jestvovalo 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov.
V roku 1781 bol postavený mestský dom, v súčasnosti sídlo Mestského úradu. V 17. - 18. storočí bolo v Jelšave 36 - 42 druhov remesiel. Vznikali cechy, ktoré mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci (štrangéri) a zvonkári. V nasledujúcich rokoch, priaznivých pre rozvoj mesta, bola v roku 1879 na podnet školského inšpektora Viliama Gróza založená mestská škôlka. Rozmach v školstve pokračoval ďalej zriadením učňovskej školy v roku 1883. Riaditeľom sa stal Samuel Jurin a školským dozorcom Imrich Czibur, advokát. Na popud obyvateľov mesta, po zlých skúsenostiach s požiarmi v Jelšave v rokoch 1551, 1575, 1711, 1745, 1800 a najmä posledným v roku 1829, vznikol roku 1873 prvý dobrovoľný hasičský zbor. V roku 1875 malo mesto ciachovňu na meranie váh a dÍžkových meradiel. Bol založený Poľovnícky spolok, ktorého predsedom sa stal Barnabáš Zsoldoš, honvédsky kapitán.
Veľkým pokrokom pre celú Muránsku dolinu bolo spustenie prevádzky železničnej trate Plešivec - Jelšava - Revúca - Muráň. Stalo sa tak 20.2.1893. O jej výstavbu sa zaslúžili: Gejza Kubínyi - zemský poslanec z Jelšavy, Gusztav Bazilides - mešťanosta, Ondrej Podhradszký - riaditeľ lesov Coburgovského panstva, Aurel Kuna - hlavný slúžny, Imrich Czibur - mestský právnik. Na jej výstavbu prispelo mesto sumou 30 000 zlatých a gróf Coburg sumou 90 000 zlatých. Rok 1894 je pamätný vznikom magnezitového priemyslu na Slovensku, kedy bola dostavaná prvá pec na pálenie tejto suroviny. Bola postavená v Teplej Vode v miestach "vyšného mlyna". Postavili ju podnikatelia z Kobánye (Maďarsko) Vojtech Uhliarik a Pavol Mansfield. O tri roky neskôr boli postavené ďalšie dve pece na pálenie magnezitu v lokalite, kde je dnes benzínové čerpadlo. Majiteľom bola firma Magyar magnezit termékek, r. t. Budapest.
V rokoch 1914 - 1918 vzrastali protivojnové demonštrácie, stupňovala sa bieda. V prvej svetovej vojne zahynulo 51 Jelšavčanov. Dňa 28.10.1918 sa Jelšava stala súčasťou Československej republiky. Oslavy 1. mája sa po prvýkrát uskutočnili v roku 1921 na námestí pred kaštieľom. O dva roky neskôr, v roku 1923, bol daný do prevádzky magnezitový závod na Teplej Vode, kde bolo vybudovaných a postavených 8 stolových a šachtových pecí typu Dietze, generátová stanica, drviareň, úpravňa rudy v magnetickej separácii, silá - zásobníky materiálu, sklady, šikmý výťah k peciam na zásobovanie uhlím a iným materiálom, trafostanica, železničná vlečka do Jelšavy, kancelárie a byty. Pre dôležitých pracovníkov boli postavené byty v "starej kolónii". Vyostrením sociálnej situácie robotníkov v roku 1928 snahy o odstránenie priemyslu na Slovensku neboli úspešné. Požiadavky robotníkov boli presadené. Dňa 10.2.1932 sa uskutočnil "pochod hladu" z Jelšavy do Revúcej, ktorým robotníci upozornili na svoje zlé sociálne a pracovné podmienky. V roku 1934 bola dokončená výstavba "nových kasární" na "Gombiarke" a bytov pre dôstojníkov na Železničnej ulici.
Rozbitím Československej republiky bola Jelšava na základe Viedenskej arbitráže zo dňa 2.11.1938 pričlenená do Maďarska. V roku 1944 pod vedením sovietskeho nadporučíka Lapšova vznikli partizánske skupiny, v ktorých pôsobilo asi 12 Jelšavčanov. Svoju činnosť vyvíjali do 21. januára 1945, kedy bola Jelšava oslobodená. Ako prví vstúpili do mesta rumunskí vojaci a po nich sovietski. Veliteľom mesta sa stal poručík L. M. Ščenov. Dva dni pred ich príchodom ustupujúce nemecké jednotky zničili železničný i cestný most v meste. Krátko po oslobodení sa na obnovenie cestného mosta podujal miestny staviteľ Buzi.
V roku 1950 začali premávať autobusové linky. Založený bol Štátny majetok a Jednotné roľnícke družstvo. V rámci prípravy výstavby nového magnezitového závodu bol 11.9.1960 daný do užívania novopostavený Závodný klub – teraz Mestský dom kultúry a 60 bytov na Jesenského ulici. Dňa 1.9.1964 otvorili novú pavilónovú dvadsaťštyritriednu základnú školu na Železničnej ulici. Koniec 50. rokov a celé ďalšie desaťročie bolo poznamenané veľkou výstavbou nového magnezitového závodu. Vzhľadom na rozmach Slovenských magnezitových závodov a prílevu nového obyvateľstva bol Radou Krajského národného výboru v Košiciach 7.11.1966 obnovený a znovupriznaný Jelšave štatút mesta.
V roku 1969 bola dokončená výstavba družstevných bytov na Teplickej ulici. V roku 1972 bola daná do užívania nová obradná sieň Mestského národného výboru (MsNV), v roku 1973 ukončená veľká rekonštrukcia a dostavba futbalového štadióna. V roku 1976 bola daná do prevádzky veľkovýkrmňa ošípaných „VVO“-čka Štátneho majetku. Ukončila sa I. etapa kanalizácie mesta a I. etapa plynofikácie mesta. V roku 1977 opravovali budovu kaštieľa. Investorom bol Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody.
V roku 1978 boli SMZ (Slovenské magnezitové závody, n. p. Jelšava) začlenené do podniku SMZ, n. p. Košice. Závod začal prevádzkovať nový investičný objekt „Mlynicu a lisovňu“, ktorý pokusne v priebehu roka zabezpečoval výrobu brikiet zo zachytených úletov z pecných agregátov a ich znovupoužitie pri výrobe slinkov. Podľa sčítania ľudu v roku 1980 mala Jelšava 2959 obyvateľov, z toho 1520 žien a 1439 mužov. Dňa 1.7.1984 boli SMZ spustené do skúšobnej prevádzky odlučovače typu „AMATHERM“. Napriek tomu prašnosť a znečisťovanie ovzdušia neznížili. V mesiaci júl začal vychádzať časopis o živote mesta – mesačník Jelšavan. V roku 1985 bol otvorený nový obchodný dom a Materská škola. V roku 1988 bola započatá výstavba budovy Zdravotného strediska na Tomášikovej ulici. V roku 1992 boli vytvorené Verejno-prospešné služby mesta Jelšava. V tomto roku sa začala výstavba čistiarne odpadových vôd, úplne zanikli bývalé štátne a družstevné podniky, začal sa používať nový znak mesta.
Akciová spoločnosť Slovenské magnezitové závody bola založená 3.12.1993. Dňa 23.2.1994 prešli okolité lesy do vlastníctva mesta, ktoré založilo spoločnosť s ručením obmedzením Mestské lesy Jelšava. Dňa 26.2.1994 zaniklo poľovnícke združenie Magnezitár a dňa 1.1.1994 vzniklo Mestské poľovnícke združenie Jelšavan. V júli 1996 vznikol okres Revúca, do ktorého bola začlenená aj Jelšava. Slávnostné otvorenie Mestského múzea a Osvetového centra vyšehradskej kultúry Jelšava sa uskutočnilo dňa 23.6.2011 v rámci „ Dní mesta Jelšava 2011.
Vedenie mesta a tu jestvujúce spoločnosti, spolky, združenia, kultúrne inštitúcie i jednotlivci sa naďalej usilujú o to, aby mesto bolo obrazom hodnôt, ktorým spoločnosť prisudzuje dôležitosť a stalo sa občianskym, spoločenským a kultúrnym priestorom zabezpečujúcim kvalitný život pre človeka dnešnej doby.
Tohto roku si mesto Jelšava so svojimi spoluobčanmi, rodákmi i ďalšími priateľmi pripomína 770. výročie najstaršej spomínanej písomnej zmienky. Pri tejto príležitosti slávnostne organizujú v dňoch 7. - 9. júna 2013 Dni mesta Jelšava s programom, ktorý uverejňujeme nižšie.
PROGRAM OSLÁV 770. VÝROČIA NAJSTARŠEJ ZMIENKY O JELŠAVE
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).