Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bebekovcom za zásluhy v bojoch s Tatármi. V tomto období bol založený i prvý železiarsky podnik "DETRHO", čo svedčí o ťažbe železnej rudy v blízkom okolí. V roku 1283 sa stal pánom Jelšavy potomok Ratolda z Wlach (Poľsko). K ďalším najstarším písomným pamiatkam patrí aj listina Ondreja III. Benátskeho, posledného Arpádovca, ktorá rieši spor o ustálenie hraníc pozemkov. Listina bola uložená v mestskom archíve.
V nasledujúcom 14. storočí prichádzali ďalší novousadlíci - nemeckí kolonisti - baníci, ktorí dolovali, ťažili a spracúvali železnú rudu, Jelšava sa stala kráľovskou osadou s rozvinutým baníctvom a v II. polovici 14. storočia druhým najdôležitejším obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku. Stala sa mestom. V roku 1539 bolo mestom so zriadeným magistrátom a kráľovským majetkom - fistus regius - tržným právom. Následne v roku 1550 bola založená mestská škola. Najvýznamnejší z jelšavských rodákov - Juraj Fabricius, ktorý základné vzdelanie získal v Jelšave a po ukončení štúdií na Karlovej univerzite v Prahe, sa stal rektorom tejto školy. V roku 1552 mesto získalo i právo meča, ktoré mu udelil Ferdinand I. No v nasledujúcich rokoch, presnejšie v roku 1556, vtrhli do mesta Turci, ktorí ho vyplienili a zapálili. Pri jeho obrane padlo 452 občanov a 400 bolo zajatých a odvlečených. Po týchto vojnových útrapách sa obyvatelia mesta opäť spamätali a v roku 1568 založili prvý cech kováčov. Neskôr boli založené ďalšie cechy 20-tich remeselníckych profesií. Špeciálnymi kovospracujúcimi remeselníkmi boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce, pomocou furmanských povozov, výhodne vyvážali do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky. Vzhľadom na dobrú ekonomickú situáciu tých čias, už v roku 1573 v okolí mesta jestvovalo 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov.
V roku 1781 bol postavený mestský dom, v súčasnosti sídlo Mestského úradu. V 17. - 18. storočí bolo v Jelšave 36 - 42 druhov remesiel. Vznikali cechy, ktoré mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci (štrangéri) a zvonkári. V nasledujúcich rokoch, priaznivých pre rozvoj mesta, bola v roku 1879 na podnet školského inšpektora Viliama Gróza založená mestská škôlka. Rozmach v školstve pokračoval ďalej zriadením učňovskej školy v roku 1883. Riaditeľom sa stal Samuel Jurin a školským dozorcom Imrich Czibur, advokát. Na popud obyvateľov mesta, po zlých skúsenostiach s požiarmi v Jelšave v rokoch 1551, 1575, 1711, 1745, 1800 a najmä posledným v roku 1829, vznikol roku 1873 prvý dobrovoľný hasičský zbor. V roku 1875 malo mesto ciachovňu na meranie váh a dÍžkových meradiel. Bol založený Poľovnícky spolok, ktorého predsedom sa stal Barnabáš Zsoldoš, honvédsky kapitán.
Veľkým pokrokom pre celú Muránsku dolinu bolo spustenie prevádzky železničnej trate Plešivec - Jelšava - Revúca - Muráň. Stalo sa tak 20.2.1893. O jej výstavbu sa zaslúžili: Gejza Kubínyi - zemský poslanec z Jelšavy, Gusztav Bazilides - mešťanosta, Ondrej Podhradszký - riaditeľ lesov Coburgovského panstva, Aurel Kuna - hlavný slúžny, Imrich Czibur - mestský právnik. Na jej výstavbu prispelo mesto sumou 30 000 zlatých a gróf Coburg sumou 90 000 zlatých. Rok 1894 je pamätný vznikom magnezitového priemyslu na Slovensku, kedy bola dostavaná prvá pec na pálenie tejto suroviny. Bola postavená v Teplej Vode v miestach "vyšného mlyna". Postavili ju podnikatelia z Kobánye (Maďarsko) Vojtech Uhliarik a Pavol Mansfield. O tri roky neskôr boli postavené ďalšie dve pece na pálenie magnezitu v lokalite, kde je dnes benzínové čerpadlo. Majiteľom bola firma Magyar magnezit termékek, r. t. Budapest.
V rokoch 1914 - 1918 vzrastali protivojnové demonštrácie, stupňovala sa bieda. V prvej svetovej vojne zahynulo 51 Jelšavčanov. Dňa 28.10.1918 sa Jelšava stala súčasťou Československej republiky. Oslavy 1. mája sa po prvýkrát uskutočnili v roku 1921 na námestí pred kaštieľom. O dva roky neskôr, v roku 1923, bol daný do prevádzky magnezitový závod na Teplej Vode, kde bolo vybudovaných a postavených 8 stolových a šachtových pecí typu Dietze, generátová stanica, drviareň, úpravňa rudy v magnetickej separácii, silá - zásobníky materiálu, sklady, šikmý výťah k peciam na zásobovanie uhlím a iným materiálom, trafostanica, železničná vlečka do Jelšavy, kancelárie a byty. Pre dôležitých pracovníkov boli postavené byty v "starej kolónii". Vyostrením sociálnej situácie robotníkov v roku 1928 snahy o odstránenie priemyslu na Slovensku neboli úspešné. Požiadavky robotníkov boli presadené. Dňa 10.2.1932 sa uskutočnil "pochod hladu" z Jelšavy do Revúcej, ktorým robotníci upozornili na svoje zlé sociálne a pracovné podmienky. V roku 1934 bola dokončená výstavba "nových kasární" na "Gombiarke" a bytov pre dôstojníkov na Železničnej ulici.
Rozbitím Československej republiky bola Jelšava na základe Viedenskej arbitráže zo dňa 2.11.1938 pričlenená do Maďarska. V roku 1944 pod vedením sovietskeho nadporučíka Lapšova vznikli partizánske skupiny, v ktorých pôsobilo asi 12 Jelšavčanov. Svoju činnosť vyvíjali do 21. januára 1945, kedy bola Jelšava oslobodená. Ako prví vstúpili do mesta rumunskí vojaci a po nich sovietski. Veliteľom mesta sa stal poručík L. M. Ščenov. Dva dni pred ich príchodom ustupujúce nemecké jednotky zničili železničný i cestný most v meste. Krátko po oslobodení sa na obnovenie cestného mosta podujal miestny staviteľ Buzi.
V roku 1950 začali premávať autobusové linky. Založený bol Štátny majetok a Jednotné roľnícke družstvo. V rámci prípravy výstavby nového magnezitového závodu bol 11.9.1960 daný do užívania novopostavený Závodný klub – teraz Mestský dom kultúry a 60 bytov na Jesenského ulici. Dňa 1.9.1964 otvorili novú pavilónovú dvadsaťštyritriednu základnú školu na Železničnej ulici. Koniec 50. rokov a celé ďalšie desaťročie bolo poznamenané veľkou výstavbou nového magnezitového závodu. Vzhľadom na rozmach Slovenských magnezitových závodov a prílevu nového obyvateľstva bol Radou Krajského národného výboru v Košiciach 7.11.1966 obnovený a znovupriznaný Jelšave štatút mesta.
V roku 1969 bola dokončená výstavba družstevných bytov na Teplickej ulici. V roku 1972 bola daná do užívania nová obradná sieň Mestského národného výboru (MsNV), v roku 1973 ukončená veľká rekonštrukcia a dostavba futbalového štadióna. V roku 1976 bola daná do prevádzky veľkovýkrmňa ošípaných „VVO“-čka Štátneho majetku. Ukončila sa I. etapa kanalizácie mesta a I. etapa plynofikácie mesta. V roku 1977 opravovali budovu kaštieľa. Investorom bol Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody.
V roku 1978 boli SMZ (Slovenské magnezitové závody, n. p. Jelšava) začlenené do podniku SMZ, n. p. Košice. Závod začal prevádzkovať nový investičný objekt „Mlynicu a lisovňu“, ktorý pokusne v priebehu roka zabezpečoval výrobu brikiet zo zachytených úletov z pecných agregátov a ich znovupoužitie pri výrobe slinkov. Podľa sčítania ľudu v roku 1980 mala Jelšava 2959 obyvateľov, z toho 1520 žien a 1439 mužov. Dňa 1.7.1984 boli SMZ spustené do skúšobnej prevádzky odlučovače typu „AMATHERM“. Napriek tomu prašnosť a znečisťovanie ovzdušia neznížili. V mesiaci júl začal vychádzať časopis o živote mesta – mesačník Jelšavan. V roku 1985 bol otvorený nový obchodný dom a Materská škola. V roku 1988 bola započatá výstavba budovy Zdravotného strediska na Tomášikovej ulici. V roku 1992 boli vytvorené Verejno-prospešné služby mesta Jelšava. V tomto roku sa začala výstavba čistiarne odpadových vôd, úplne zanikli bývalé štátne a družstevné podniky, začal sa používať nový znak mesta.
Akciová spoločnosť Slovenské magnezitové závody bola založená 3.12.1993. Dňa 23.2.1994 prešli okolité lesy do vlastníctva mesta, ktoré založilo spoločnosť s ručením obmedzením Mestské lesy Jelšava. Dňa 26.2.1994 zaniklo poľovnícke združenie Magnezitár a dňa 1.1.1994 vzniklo Mestské poľovnícke združenie Jelšavan. V júli 1996 vznikol okres Revúca, do ktorého bola začlenená aj Jelšava. Slávnostné otvorenie Mestského múzea a Osvetového centra vyšehradskej kultúry Jelšava sa uskutočnilo dňa 23.6.2011 v rámci „ Dní mesta Jelšava 2011.
Vedenie mesta a tu jestvujúce spoločnosti, spolky, združenia, kultúrne inštitúcie i jednotlivci sa naďalej usilujú o to, aby mesto bolo obrazom hodnôt, ktorým spoločnosť prisudzuje dôležitosť a stalo sa občianskym, spoločenským a kultúrnym priestorom zabezpečujúcim kvalitný život pre človeka dnešnej doby.
Tohto roku si mesto Jelšava so svojimi spoluobčanmi, rodákmi i ďalšími priateľmi pripomína 770. výročie najstaršej spomínanej písomnej zmienky. Pri tejto príležitosti slávnostne organizujú v dňoch 7. - 9. júna 2013 Dni mesta Jelšava s programom, ktorý uverejňujeme nižšie.
PROGRAM OSLÁV 770. VÝROČIA NAJSTARŠEJ ZMIENKY O JELŠAVE
{jcomments on}
































Už v 4. - 6. storočí bolo územie terajšieho mesta Jelšava na strednom Gemeri na základe vykopávok v osadách Rudno, Stará a Malá Vieska osídlené Slovanmi, ktorí do Muránskej doliny prišli z terajšieho územia Poľska. Prevažne to boli baníci. O 200 rokov neskôr utlmil rozvoj osady v roku 1241 vpád Tatárov. Ale život sa obnovil, lebo už v roku 1243 bula Belu IV., uhorského kráľa, je prvou zachovalou písomnou správou o Jelšave, ktorou daruje časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-