na stránke Maj Gemer.
H á č i k
(Z rozprávania starej mamy)
Moja stará mama, pán Boh jej daj večnú slávu, bola nevyčerpateľnou studnicou všakovakých príbehov. Za svoj dlhý život toho veľa prežila. Rozprávala nám obyčajne večer, keď sme si posadali k nej okolo stola. Boli to zväčša spomienky na školské roky, ku ktorým sa vracala a bavila nás, vnúčatá. V tom čase chudobným deťom stačilo chodiť do školy šesť rokov. Chlapci potom šli do učenia k rôznym majstrom a dievčatá šli do služby. Tie hrdšie a bohatšie službe hovorili – šla som na „nemeckú“ alebo „maďarskú“ reč.
Starká, vtedy ešte malá Mariška, mala dobrú priateľku Julišku. Sedávali v jednej lavici a často súperili na hodinách. V jeden deň mali malé školáčky ručné práce. Pani učiteľka ich zasväcovala do tajov háčkovania. Všetky dievčatá museli mať k práci háčik. Starká, vtedy taký čertík neposedný, od rána šimrikovala tým háčikom. Mala ho v ruke aj cez počty. To boli jej obľúbené hodiny, lebo rátať veru vedela aj vo vysokom veku svojho života. Takže, pán učiteľ zadával jeden príklad za druhým a deti počítali. Starká sa vždy spôsobne prihlásila, presne tak, ako sa patrí. Lenže Juliška, tiež stvorenie neposedné a nespokojné, vždy vyskočila bez prihlásenia a povedala rýchlo výsledok. Starká jej to trpela, kým ju nepochytila zlosť. Ale keď sa to už párkrát zopakovalo, povedala si: „A dosť! Veď si ty rozmyslíš, či ešte budeš skákať a i miesto mňa odpovedať!“ Vzala háčik a postavila ho na lavicu kolmo zahnutým koncom hore. Už bolo jasné, ako sa to všetko skončí. Nuž tak, že keď si Juliška prudko sadla, s veľkým krikom opäť vyskočila s háčikom dobre zapichnutým v tej časti tela, na ktorej sedíme. Učiteľ s hrôzou zistil, čo sa stalo. Schytil milú Julču, vrieskajúcu na plné hrdlo a na rukách ju odniesol do zborovne. Tam ju horko-ťažko zbavili háčika. Spolužiaci ju plačúcu odprevadili domov. To ešte nie je koniec rozprávania. Čo bolo ďalej? No, zaslúžený trest čakal na starkú. Pán učiteľ ju vyhrešil a nechal ju po škole v zamknutej triede. Sedela starká sama v opustenej triede. Po čase sa začala strašne nudiť. Poobzerala sa po triede. Oči sa jej zastavili na laviciach a hlavne na kalamároch plných atramentu. Už vedela, ako sa pomstí celému svetu. Po jednom povyťahovala sklenené nádobky - kalamáre, otvorila si okno a povylievala všetok atrament. Ten v tenkých pramienkoch stekal dolu po stene školy. Keď sa už takto „zmysluplne“ zabavila, sadla si do lavice a čakala, kedy ju pán učiteľ pustí von. Veď ju už trápil hlad i smäd. Konečne! Začula štrngot kľúčov a o chvíľu bola voľná.
Svitol ďalší všedný deň. Deti šli do školy. Moja stará mať tiež. Ako svätý anjelik ticho sedela na svojom mieste. Čože sa to porobilo s Mariškou, že je taká spokojná? Len čo vošiel učiteľ do triedy, ozývali sa detváky jeden po druhom: „Nemám atrament. Aj ja si prosím atrament!“ Vtedy bol taký zvyk, že učiteľ z litrovej fľaše nalieval atrament do kalamárov. „Kdeže sa podel atrament? Veď včera som vám ponalieval. Či sa vyparil?“ Ej, veru vyparil, ale dolu po stene školy. „Mariška, nevieš o tom dačo,“ spomenul si pán učiteľ na včerajšiu poškoláčku. Naveľa sa starká priznala, čo vykonala. Keď sa pán učiteľ pozrel von oknom a uvidel zohavenú stenu, strašne sa nazlostil. Schytil milú Marišku za ruku a hybaj s ňou domov za otcom – obuvníkom. Ten sa práve chystal podbíjať topánku. Aby mu pevne sedela na kolene, pridŕžal si ju tenkým remeňom. Keď počul, čo jeho podarená dievka povystrájala, vstal zo svojej stoličky, prehol Marku cez koleno a tým remeňom ju vyplatil, kade len zasiahol.
Na túto príhodu, a hlavne na bitku, stará mama do smrti nezabudla. Juliška jej časom odpustila a ostali dobré kamarátky až do staroby.
Napísala Magda Remeníková
































Pri príležitosti 770. výročia prvej písomnej zmienky o Jelšave, ktoré nedávno v meste oslávili, vypísal Mestský úrad aj literárnu súťaž s názvom „Z historickej studnice mesta Jelšava“. Do súťaže sa podarilo získať niekoľko čitateľov mesačníka Jelšavan, v ktorom uverejnili aj záverečné vyhodnotenie. Informovali sme vás o tejto udalosti aj my. Prvým miestom ocenili prácu pani Magdy Remeníkovej za poviedku Háčik. Nasledujúce riadky sme venovali miesto ocenenej práci aj
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-