na stránke Maj Gemer.
H á č i k
(Z rozprávania starej mamy)
Moja stará mama, pán Boh jej daj večnú slávu, bola nevyčerpateľnou studnicou všakovakých príbehov. Za svoj dlhý život toho veľa prežila. Rozprávala nám obyčajne večer, keď sme si posadali k nej okolo stola. Boli to zväčša spomienky na školské roky, ku ktorým sa vracala a bavila nás, vnúčatá. V tom čase chudobným deťom stačilo chodiť do školy šesť rokov. Chlapci potom šli do učenia k rôznym majstrom a dievčatá šli do služby. Tie hrdšie a bohatšie službe hovorili – šla som na „nemeckú“ alebo „maďarskú“ reč.
Starká, vtedy ešte malá Mariška, mala dobrú priateľku Julišku. Sedávali v jednej lavici a často súperili na hodinách. V jeden deň mali malé školáčky ručné práce. Pani učiteľka ich zasväcovala do tajov háčkovania. Všetky dievčatá museli mať k práci háčik. Starká, vtedy taký čertík neposedný, od rána šimrikovala tým háčikom. Mala ho v ruke aj cez počty. To boli jej obľúbené hodiny, lebo rátať veru vedela aj vo vysokom veku svojho života. Takže, pán učiteľ zadával jeden príklad za druhým a deti počítali. Starká sa vždy spôsobne prihlásila, presne tak, ako sa patrí. Lenže Juliška, tiež stvorenie neposedné a nespokojné, vždy vyskočila bez prihlásenia a povedala rýchlo výsledok. Starká jej to trpela, kým ju nepochytila zlosť. Ale keď sa to už párkrát zopakovalo, povedala si: „A dosť! Veď si ty rozmyslíš, či ešte budeš skákať a i miesto mňa odpovedať!“ Vzala háčik a postavila ho na lavicu kolmo zahnutým koncom hore. Už bolo jasné, ako sa to všetko skončí. Nuž tak, že keď si Juliška prudko sadla, s veľkým krikom opäť vyskočila s háčikom dobre zapichnutým v tej časti tela, na ktorej sedíme. Učiteľ s hrôzou zistil, čo sa stalo. Schytil milú Julču, vrieskajúcu na plné hrdlo a na rukách ju odniesol do zborovne. Tam ju horko-ťažko zbavili háčika. Spolužiaci ju plačúcu odprevadili domov. To ešte nie je koniec rozprávania. Čo bolo ďalej? No, zaslúžený trest čakal na starkú. Pán učiteľ ju vyhrešil a nechal ju po škole v zamknutej triede. Sedela starká sama v opustenej triede. Po čase sa začala strašne nudiť. Poobzerala sa po triede. Oči sa jej zastavili na laviciach a hlavne na kalamároch plných atramentu. Už vedela, ako sa pomstí celému svetu. Po jednom povyťahovala sklenené nádobky - kalamáre, otvorila si okno a povylievala všetok atrament. Ten v tenkých pramienkoch stekal dolu po stene školy. Keď sa už takto „zmysluplne“ zabavila, sadla si do lavice a čakala, kedy ju pán učiteľ pustí von. Veď ju už trápil hlad i smäd. Konečne! Začula štrngot kľúčov a o chvíľu bola voľná.
Svitol ďalší všedný deň. Deti šli do školy. Moja stará mať tiež. Ako svätý anjelik ticho sedela na svojom mieste. Čože sa to porobilo s Mariškou, že je taká spokojná? Len čo vošiel učiteľ do triedy, ozývali sa detváky jeden po druhom: „Nemám atrament. Aj ja si prosím atrament!“ Vtedy bol taký zvyk, že učiteľ z litrovej fľaše nalieval atrament do kalamárov. „Kdeže sa podel atrament? Veď včera som vám ponalieval. Či sa vyparil?“ Ej, veru vyparil, ale dolu po stene školy. „Mariška, nevieš o tom dačo,“ spomenul si pán učiteľ na včerajšiu poškoláčku. Naveľa sa starká priznala, čo vykonala. Keď sa pán učiteľ pozrel von oknom a uvidel zohavenú stenu, strašne sa nazlostil. Schytil milú Marišku za ruku a hybaj s ňou domov za otcom – obuvníkom. Ten sa práve chystal podbíjať topánku. Aby mu pevne sedela na kolene, pridŕžal si ju tenkým remeňom. Keď počul, čo jeho podarená dievka povystrájala, vstal zo svojej stoličky, prehol Marku cez koleno a tým remeňom ju vyplatil, kade len zasiahol.
Na túto príhodu, a hlavne na bitku, stará mama do smrti nezabudla. Juliška jej časom odpustila a ostali dobré kamarátky až do staroby.
Napísala Magda Remeníková

































Pri príležitosti 770. výročia prvej písomnej zmienky o Jelšave, ktoré nedávno v meste oslávili, vypísal Mestský úrad aj literárnu súťaž s názvom „Z historickej studnice mesta Jelšava“. Do súťaže sa podarilo získať niekoľko čitateľov mesačníka Jelšavan, v ktorom uverejnili aj záverečné vyhodnotenie. Informovali sme vás o tejto udalosti aj my. Prvým miestom ocenili prácu pani Magdy Remeníkovej za poviedku Háčik. Nasledujúce riadky sme venovali miesto ocenenej práci aj 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a