v Jelšave Mgr. Ivana Bojnu, jelšavského katolíckeho farára Mgr. Petra Krajča a zberateľa čriepkov z dejín Jelšavy Dušana Zádroša.
Pripomenuli sme si 150. výročie založenia Jelšavského ženského spolku
Napísal(a) Alena Sabonová
Keď sa stretne spolu päť žien, vzbudí to pozornosť okolia, no keď ich je pokope niekoľko desiatok, určite sa deje niečo „žensky“ dôležité. Tak tomu bolo aj v sobotu 13. septembra 2014, keď do slávnostne pripravenej a vyzdobenej sály Mestského domu kultúry v Jelšave prišli ženy mesta, ktoré pôsobili alebo v súčasnosti pôsobia v rôznych záujmových združeniach, aby si spoločne pripomenuli a patrične oslávili 150. výročie založenia najstaršieho ženského spolku na Slovensku a súčasne predstavili vznik nového s názvom Miestny odbor Živeny – Jelšavanka.
Účastníčky podujatia so zvedavosťou očakávali hlavnú „hostku“ podujatia - predsedníčku Ústredia Živeny v Bratislave Mgr. Magdu Vášáryovú, ktorej príchod avízoval 10 minút pred začatím slávnosti primátor mesta MVDr. Milan Kolesár, a tak jej vkročenie do sály sprevádzal príjemný aplauz. Po úvodnej básni prednesenej p. Karolom Szabom, poslancom mestského zastupiteľstva, predstavil primátor aj ďalších hostí – tajomníčku Ústredia Živeny PhDr. Alenu Bučekovú, poslanca BBSK MVDr. Jána Šeševičku, evanjelického farára
Vo svojom príhovore primátor poukázal na prirodzenú schopnosť žien pomáhať slabším, ochraňovať a na týchto humánnych základoch vznikol r. 1864 prvý Humanitný ženský spolok, ktorý mal opatrovateľskú funkciu. Ďalej spomenul, že spolok ako opatrovateľský sa venoval cirkevnej obci, ale aj chorým deťom, postihnutým osobám bez rozdielu náboženského vyznania. Jeho hlavným cieľom bola starostlivosť o starých, chorých, siroty a nezamestnaných. Bol to prvý ženský spolok na území terajšieho Slovenska a bývalej rakúsko-uhorskej monarchie a jeho činnosť vzbudzovala „rešpekt nielen medzi chudobnými prijímateľmi pomoci, ale aj medzi cirkevnou a svetskou vrchnosťou v meste“. Príhovor ukončil poďakovaním sa členom súčasných jelšavských združení a spolkov za zachovávanie tradícií a za pomoc pri organizovaní kultúry a voľného času pre našich obyvateľov.
S krátkym príhovorom vystúpil poslanec BBSK p. Šeševička, ktorý stručne spomenul začiatky spolkovej činnosti v Jelšave, medzi nimi aj činnosť jubilujúceho ženského spolku a zo svojej strany prisľúbil podporu a pomoc pri pokračovaní a rozvíjaní tejto činnosti.
Keďže myšlienka založenia 1. ženského spolku v Jelšave vznikla z iniciatívy hodnostárov jelšavskej evanjelickej cirkvi, ďalší príhovor predniesol evanjelický farár p. Ivan Bojna. Uviedol, že udalosti okolo založenia spolku tvoria súčasť histórie evanjelickej cirkvi v Jelšave, ktorá mala jedno z prvých biskupstiev na území terajšieho Slovenska. Vyzdvihol prácu žien v histórii evanjelického zboru – p. Glószovej a p. Tavassyovej, ale aj ostatných žien, združených v ženskom spolku a poprial terajším členkám veľa zdaru pri spoločnej práci.
Obsiahlu prednášku pozostávajúcu z niekoľkých súvisiacich častí v kontexte ženského spolku predniesla poslankyňa NR SR a predsedníčka Ústredia Živeny p. Magda Vášáryová. Vo svojej prednáške hovorila o význame jelšavského Humanitného ženského spolku, ktorý rokom vzniku 1864 je vôbec prvým ženským spolkom v bývalom Rakúsko - Uhorsku. Cez útržky vývoja podmienok vzdelanosti na našom území prešla vo svojej prednáške až k založeniu l. ženského spolku - Živena.
Hovorila o ťažkých podmienkach, právach a postavení žien v dávnejšej minulosti, keď ženám bola súdená výhradne starostlivosť o domácnosť, výchova detí a bolo im odopierané vzdelávanie. Tu rozvinula tému o príbehy autentických ženských postáv z tých čias v osobe prvej jelšavskej učiteľky, slečny Tomazzyovej, ktorej by vďačne, ako p. Vášáryová povedala, za jej múdrosť a odvahu presadiť sa vo vtedajšej spoločnosti vzdala úctu pri jej hrobe na tunajšom cintoríne.
Vyzdvihla osobnosť Eleny Maróthy Šoltésovej, ktorá si vďaka svojej redakčnej činnosti v „živeniarskom“ časopise získala uznanie a úctu výboru Živeny, ktorého bola tiež členkou, neskôr podpredsedníčku, až sa nakoniec stala predsedníčkou spolku. Napriek ťažkému životnému osudu sa naďalej venovala edičnej činnosti pre ženy. Svojimi slovami ocenila aj prácu ďalších žien, ktoré oddane pracovali v spolku – Teréziu Vansovú, Mašu Haľamovú a Hanu Zelinovú. S uznaním hovorila o mužoch - Ambrovi Pietrovi, Viliamovi Paulínyi – Tóthovi, Martinovi Čulenovi a Mikulášovi Ferienčíkovi, vďaka ktorým 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine bola Živena založená. Týmto chcela zdôrazniť a povedala, že „ženský spolok nie je feministická organizácia, v ktorej muži nemajú čo robiť“. Veď boli to predovšetkým muži, ktorí prišli s myšlienkou spolkovej činnosti žien, čím rozšírili ich povedomie, rozhľad a pôsobenie na úžitok celej spoločnosti. Tu sa vrátila k jelšavskému ženskému spolku, ktorého podporovateľmi a iniciátormi založenia boli tiež muži. Tejto úlohy sa nakoniec ujala vdova po predchádzajúcom evanjelickom farárovi Samuelovi Ferienčíkovi - Lujza, ktorá sa stala prvou predsedníčkou. P. Vášáryová aj dnes víta každú pomoc, každý zaujímavý podnet aj zo strany mužov a nevylučuje ani ich členstvo v Živene. Záverom pozvala jelšavské členky na spoločné stretnutie pri príležitosti 145. výročia založenia Živeny, ktoré bude v novembri v Bratislave.
Podrobnejšie o Jelšavskom ženskom spolku, o jeho vzniku a nasledovníčkach informovala vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou Mgr. Mariana Gömöry.

S vecnou prezentáciou činnosti Občianskeho združenia Jelšavanka počnúc od jeho vzniku vo februári 2005 až podnes sa predstavila jeho predsedníčka Bc. Jaroslava Sklenáriková. Združenie so 16 členkami za 9 rokov svojej činnosti prispievalo k podujatiam, organizovaným v meste. Pravidelne sa členky zúčastňovali počas osláv dní mesta súťaže vo varení gemerských guliek, predstavovali svoje ručne vyrábané výrobky a tradičné medovníky na prezentačných akciách, organizovali burzu šatstva, zúčastnili sa so svojimi pekárskymi dobrotami Čerešňových dní v mestskom múzeu, organizovali zájazdy, venovali sa deťom a starým ľuďom. Tohto roku, pri príležitosti 150. výročia vzniku Humanitného ženského spolu založili členky miestny odbor Živeny – Jelšavanka, ktorý má v súčasnosti 26 členiek.
Hostia si na záver z rúk primátora prevzali darčeky – košíčky s tradičnými dobrotami a výrobkami s láskou pripravenými našimi činorodými seniorkami z mestského klubu dôchodcov, do ktorého krásne zdobenými medovníkmi prispeli aj členky Jelšavanky. Všetkým patrí uznanie a úprimná vďaka od vedenia mesta. A vďaka patrí aj účinkujúcim žiakom, ktorí v prestávkach pobavili prítomných svojimi milými vystúpeniami.
Deti z MŠ v Jelšave pod vedením zástupkyne riaditeľa ZŠsMŠ Mgr. Gabriely Šestinovej, za hudobného sprevádzania učiteľkou MŠ Jankou Galovou predniesli hovorené slovo v gemerskom nárečí, spievali i tancovali.
Zástupkyňa riaditeľa ZŠsMŠ RNDr. Adela Horváthová pripravila pochod s prvkami tanca, s ktorým sa predviedli mladšie mažoretky. Pásmo tancov, piesní a scénku „Ženích pre slečnu myšku“ pripravila so žiakmi školského klubu detí pri základnej škole vychovávateľka Mgr. Emília Simanová.
Poďakovanie patrí aj p. Berovej za prípravu občerstvenia. Svoj podiel na akcii mali aj zamestnanci mesta, členovia ZPOZ-u a aktivační pracovníci – všetkým patrí vďaka.
Krásny dojem z celej akcie umocnilo vystúpenie členov súboru prešovského divadla DRaK, ktorí pobavili publikum pesničkami z muzikálu „Na skle maľované“. Úplný záver bude pamiatkou na výnimočný deň – fotenie s p. predsedníčkou Ústredia Živeny. Ďakujeme jej za účasť a príhovor.
Text a foto: Alena Sabonová
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-