v Jelšave Mgr. Ivana Bojnu, jelšavského katolíckeho farára Mgr. Petra Krajča a zberateľa čriepkov z dejín Jelšavy Dušana Zádroša.
Pripomenuli sme si 150. výročie založenia Jelšavského ženského spolku
Napísal(a) Alena Sabonová
Keď sa stretne spolu päť žien, vzbudí to pozornosť okolia, no keď ich je pokope niekoľko desiatok, určite sa deje niečo „žensky“ dôležité. Tak tomu bolo aj v sobotu 13. septembra 2014, keď do slávnostne pripravenej a vyzdobenej sály Mestského domu kultúry v Jelšave prišli ženy mesta, ktoré pôsobili alebo v súčasnosti pôsobia v rôznych záujmových združeniach, aby si spoločne pripomenuli a patrične oslávili 150. výročie založenia najstaršieho ženského spolku na Slovensku a súčasne predstavili vznik nového s názvom Miestny odbor Živeny – Jelšavanka.
Účastníčky podujatia so zvedavosťou očakávali hlavnú „hostku“ podujatia - predsedníčku Ústredia Živeny v Bratislave Mgr. Magdu Vášáryovú, ktorej príchod avízoval 10 minút pred začatím slávnosti primátor mesta MVDr. Milan Kolesár, a tak jej vkročenie do sály sprevádzal príjemný aplauz. Po úvodnej básni prednesenej p. Karolom Szabom, poslancom mestského zastupiteľstva, predstavil primátor aj ďalších hostí – tajomníčku Ústredia Živeny PhDr. Alenu Bučekovú, poslanca BBSK MVDr. Jána Šeševičku, evanjelického farára
Vo svojom príhovore primátor poukázal na prirodzenú schopnosť žien pomáhať slabším, ochraňovať a na týchto humánnych základoch vznikol r. 1864 prvý Humanitný ženský spolok, ktorý mal opatrovateľskú funkciu. Ďalej spomenul, že spolok ako opatrovateľský sa venoval cirkevnej obci, ale aj chorým deťom, postihnutým osobám bez rozdielu náboženského vyznania. Jeho hlavným cieľom bola starostlivosť o starých, chorých, siroty a nezamestnaných. Bol to prvý ženský spolok na území terajšieho Slovenska a bývalej rakúsko-uhorskej monarchie a jeho činnosť vzbudzovala „rešpekt nielen medzi chudobnými prijímateľmi pomoci, ale aj medzi cirkevnou a svetskou vrchnosťou v meste“. Príhovor ukončil poďakovaním sa členom súčasných jelšavských združení a spolkov za zachovávanie tradícií a za pomoc pri organizovaní kultúry a voľného času pre našich obyvateľov.
S krátkym príhovorom vystúpil poslanec BBSK p. Šeševička, ktorý stručne spomenul začiatky spolkovej činnosti v Jelšave, medzi nimi aj činnosť jubilujúceho ženského spolku a zo svojej strany prisľúbil podporu a pomoc pri pokračovaní a rozvíjaní tejto činnosti.
Keďže myšlienka založenia 1. ženského spolku v Jelšave vznikla z iniciatívy hodnostárov jelšavskej evanjelickej cirkvi, ďalší príhovor predniesol evanjelický farár p. Ivan Bojna. Uviedol, že udalosti okolo založenia spolku tvoria súčasť histórie evanjelickej cirkvi v Jelšave, ktorá mala jedno z prvých biskupstiev na území terajšieho Slovenska. Vyzdvihol prácu žien v histórii evanjelického zboru – p. Glószovej a p. Tavassyovej, ale aj ostatných žien, združených v ženskom spolku a poprial terajším členkám veľa zdaru pri spoločnej práci.
Obsiahlu prednášku pozostávajúcu z niekoľkých súvisiacich častí v kontexte ženského spolku predniesla poslankyňa NR SR a predsedníčka Ústredia Živeny p. Magda Vášáryová. Vo svojej prednáške hovorila o význame jelšavského Humanitného ženského spolku, ktorý rokom vzniku 1864 je vôbec prvým ženským spolkom v bývalom Rakúsko - Uhorsku. Cez útržky vývoja podmienok vzdelanosti na našom území prešla vo svojej prednáške až k založeniu l. ženského spolku - Živena.
Hovorila o ťažkých podmienkach, právach a postavení žien v dávnejšej minulosti, keď ženám bola súdená výhradne starostlivosť o domácnosť, výchova detí a bolo im odopierané vzdelávanie. Tu rozvinula tému o príbehy autentických ženských postáv z tých čias v osobe prvej jelšavskej učiteľky, slečny Tomazzyovej, ktorej by vďačne, ako p. Vášáryová povedala, za jej múdrosť a odvahu presadiť sa vo vtedajšej spoločnosti vzdala úctu pri jej hrobe na tunajšom cintoríne.
Vyzdvihla osobnosť Eleny Maróthy Šoltésovej, ktorá si vďaka svojej redakčnej činnosti v „živeniarskom“ časopise získala uznanie a úctu výboru Živeny, ktorého bola tiež členkou, neskôr podpredsedníčku, až sa nakoniec stala predsedníčkou spolku. Napriek ťažkému životnému osudu sa naďalej venovala edičnej činnosti pre ženy. Svojimi slovami ocenila aj prácu ďalších žien, ktoré oddane pracovali v spolku – Teréziu Vansovú, Mašu Haľamovú a Hanu Zelinovú. S uznaním hovorila o mužoch - Ambrovi Pietrovi, Viliamovi Paulínyi – Tóthovi, Martinovi Čulenovi a Mikulášovi Ferienčíkovi, vďaka ktorým 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine bola Živena založená. Týmto chcela zdôrazniť a povedala, že „ženský spolok nie je feministická organizácia, v ktorej muži nemajú čo robiť“. Veď boli to predovšetkým muži, ktorí prišli s myšlienkou spolkovej činnosti žien, čím rozšírili ich povedomie, rozhľad a pôsobenie na úžitok celej spoločnosti. Tu sa vrátila k jelšavskému ženskému spolku, ktorého podporovateľmi a iniciátormi založenia boli tiež muži. Tejto úlohy sa nakoniec ujala vdova po predchádzajúcom evanjelickom farárovi Samuelovi Ferienčíkovi - Lujza, ktorá sa stala prvou predsedníčkou. P. Vášáryová aj dnes víta každú pomoc, každý zaujímavý podnet aj zo strany mužov a nevylučuje ani ich členstvo v Živene. Záverom pozvala jelšavské členky na spoločné stretnutie pri príležitosti 145. výročia založenia Živeny, ktoré bude v novembri v Bratislave.
Podrobnejšie o Jelšavskom ženskom spolku, o jeho vzniku a nasledovníčkach informovala vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou Mgr. Mariana Gömöry.

S vecnou prezentáciou činnosti Občianskeho združenia Jelšavanka počnúc od jeho vzniku vo februári 2005 až podnes sa predstavila jeho predsedníčka Bc. Jaroslava Sklenáriková. Združenie so 16 členkami za 9 rokov svojej činnosti prispievalo k podujatiam, organizovaným v meste. Pravidelne sa členky zúčastňovali počas osláv dní mesta súťaže vo varení gemerských guliek, predstavovali svoje ručne vyrábané výrobky a tradičné medovníky na prezentačných akciách, organizovali burzu šatstva, zúčastnili sa so svojimi pekárskymi dobrotami Čerešňových dní v mestskom múzeu, organizovali zájazdy, venovali sa deťom a starým ľuďom. Tohto roku, pri príležitosti 150. výročia vzniku Humanitného ženského spolu založili členky miestny odbor Živeny – Jelšavanka, ktorý má v súčasnosti 26 členiek.
Hostia si na záver z rúk primátora prevzali darčeky – košíčky s tradičnými dobrotami a výrobkami s láskou pripravenými našimi činorodými seniorkami z mestského klubu dôchodcov, do ktorého krásne zdobenými medovníkmi prispeli aj členky Jelšavanky. Všetkým patrí uznanie a úprimná vďaka od vedenia mesta. A vďaka patrí aj účinkujúcim žiakom, ktorí v prestávkach pobavili prítomných svojimi milými vystúpeniami.
Deti z MŠ v Jelšave pod vedením zástupkyne riaditeľa ZŠsMŠ Mgr. Gabriely Šestinovej, za hudobného sprevádzania učiteľkou MŠ Jankou Galovou predniesli hovorené slovo v gemerskom nárečí, spievali i tancovali.
Zástupkyňa riaditeľa ZŠsMŠ RNDr. Adela Horváthová pripravila pochod s prvkami tanca, s ktorým sa predviedli mladšie mažoretky. Pásmo tancov, piesní a scénku „Ženích pre slečnu myšku“ pripravila so žiakmi školského klubu detí pri základnej škole vychovávateľka Mgr. Emília Simanová.
Poďakovanie patrí aj p. Berovej za prípravu občerstvenia. Svoj podiel na akcii mali aj zamestnanci mesta, členovia ZPOZ-u a aktivační pracovníci – všetkým patrí vďaka.
Krásny dojem z celej akcie umocnilo vystúpenie členov súboru prešovského divadla DRaK, ktorí pobavili publikum pesničkami z muzikálu „Na skle maľované“. Úplný záver bude pamiatkou na výnimočný deň – fotenie s p. predsedníčkou Ústredia Živeny. Ďakujeme jej za účasť a príhovor.
Text a foto: Alena Sabonová
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).