v Jelšave Mgr. Ivana Bojnu, jelšavského katolíckeho farára Mgr. Petra Krajča a zberateľa čriepkov z dejín Jelšavy Dušana Zádroša.
piatok, 10 október 2014 14:42
Pripomenuli sme si 150. výročie založenia Jelšavského ženského spolku
Napísal(a) Alena Sabonová
Keď sa stretne spolu päť žien, vzbudí to pozornosť okolia, no keď ich je pokope niekoľko desiatok, určite sa deje niečo „žensky“ dôležité. Tak tomu bolo aj v sobotu 13. septembra 2014, keď do slávnostne pripravenej a vyzdobenej sály Mestského domu kultúry v Jelšave prišli ženy mesta, ktoré pôsobili alebo v súčasnosti pôsobia v rôznych záujmových združeniach, aby si spoločne pripomenuli a patrične oslávili 150. výročie založenia najstaršieho ženského spolku na Slovensku a súčasne predstavili vznik nového s názvom Miestny odbor Živeny – Jelšavanka.
Účastníčky podujatia so zvedavosťou očakávali hlavnú „hostku“ podujatia - predsedníčku Ústredia Živeny v Bratislave Mgr. Magdu Vášáryovú, ktorej príchod avízoval 10 minút pred začatím slávnosti primátor mesta MVDr. Milan Kolesár, a tak jej vkročenie do sály sprevádzal príjemný aplauz. Po úvodnej básni prednesenej p. Karolom Szabom, poslancom mestského zastupiteľstva, predstavil primátor aj ďalších hostí – tajomníčku Ústredia Živeny PhDr. Alenu Bučekovú, poslanca BBSK MVDr. Jána Šeševičku, evanjelického farára
Vo svojom príhovore primátor poukázal na prirodzenú schopnosť žien pomáhať slabším, ochraňovať a na týchto humánnych základoch vznikol r. 1864 prvý Humanitný ženský spolok, ktorý mal opatrovateľskú funkciu. Ďalej spomenul, že spolok ako opatrovateľský sa venoval cirkevnej obci, ale aj chorým deťom, postihnutým osobám bez rozdielu náboženského vyznania. Jeho hlavným cieľom bola starostlivosť o starých, chorých, siroty a nezamestnaných. Bol to prvý ženský spolok na území terajšieho Slovenska a bývalej rakúsko-uhorskej monarchie a jeho činnosť vzbudzovala „rešpekt nielen medzi chudobnými prijímateľmi pomoci, ale aj medzi cirkevnou a svetskou vrchnosťou v meste“. Príhovor ukončil poďakovaním sa členom súčasných jelšavských združení a spolkov za zachovávanie tradícií a za pomoc pri organizovaní kultúry a voľného času pre našich obyvateľov.
S krátkym príhovorom vystúpil poslanec BBSK p. Šeševička, ktorý stručne spomenul začiatky spolkovej činnosti v Jelšave, medzi nimi aj činnosť jubilujúceho ženského spolku a zo svojej strany prisľúbil podporu a pomoc pri pokračovaní a rozvíjaní tejto činnosti.
Keďže myšlienka založenia 1. ženského spolku v Jelšave vznikla z iniciatívy hodnostárov jelšavskej evanjelickej cirkvi, ďalší príhovor predniesol evanjelický farár p. Ivan Bojna. Uviedol, že udalosti okolo založenia spolku tvoria súčasť histórie evanjelickej cirkvi v Jelšave, ktorá mala jedno z prvých biskupstiev na území terajšieho Slovenska. Vyzdvihol prácu žien v histórii evanjelického zboru – p. Glószovej a p. Tavassyovej, ale aj ostatných žien, združených v ženskom spolku a poprial terajším členkám veľa zdaru pri spoločnej práci.
Obsiahlu prednášku pozostávajúcu z niekoľkých súvisiacich častí v kontexte ženského spolku predniesla poslankyňa NR SR a predsedníčka Ústredia Živeny p. Magda Vášáryová. Vo svojej prednáške hovorila o význame jelšavského Humanitného ženského spolku, ktorý rokom vzniku 1864 je vôbec prvým ženským spolkom v bývalom Rakúsko - Uhorsku. Cez útržky vývoja podmienok vzdelanosti na našom území prešla vo svojej prednáške až k založeniu l. ženského spolku - Živena.
Hovorila o ťažkých podmienkach, právach a postavení žien v dávnejšej minulosti, keď ženám bola súdená výhradne starostlivosť o domácnosť, výchova detí a bolo im odopierané vzdelávanie. Tu rozvinula tému o príbehy autentických ženských postáv z tých čias v osobe prvej jelšavskej učiteľky, slečny Tomazzyovej, ktorej by vďačne, ako p. Vášáryová povedala, za jej múdrosť a odvahu presadiť sa vo vtedajšej spoločnosti vzdala úctu pri jej hrobe na tunajšom cintoríne. 
Vyzdvihla osobnosť Eleny Maróthy Šoltésovej, ktorá si vďaka svojej redakčnej činnosti v „živeniarskom“ časopise získala uznanie a úctu výboru Živeny, ktorého bola tiež členkou, neskôr podpredsedníčku, až sa nakoniec stala predsedníčkou spolku. Napriek ťažkému životnému osudu sa naďalej venovala edičnej činnosti pre ženy. Svojimi slovami ocenila aj prácu ďalších žien, ktoré oddane pracovali v spolku – Teréziu Vansovú, Mašu Haľamovú a Hanu Zelinovú. S uznaním hovorila o mužoch - Ambrovi Pietrovi, Viliamovi Paulínyi – Tóthovi, Martinovi Čulenovi a Mikulášovi Ferienčíkovi, vďaka ktorým 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine bola Živena založená. Týmto chcela zdôrazniť a povedala, že „ženský spolok nie je feministická organizácia, v ktorej muži nemajú čo robiť“. Veď boli to predovšetkým muži, ktorí prišli s myšlienkou spolkovej činnosti žien, čím rozšírili ich povedomie, rozhľad a pôsobenie na úžitok celej spoločnosti. Tu sa vrátila k jelšavskému ženskému spolku, ktorého podporovateľmi a iniciátormi založenia boli tiež muži. Tejto úlohy sa nakoniec ujala vdova po predchádzajúcom evanjelickom farárovi Samuelovi Ferienčíkovi - Lujza, ktorá sa stala prvou predsedníčkou. P. Vášáryová aj dnes víta každú pomoc, každý zaujímavý podnet aj zo strany mužov a nevylučuje ani ich členstvo v Živene. Záverom pozvala jelšavské členky na spoločné stretnutie pri príležitosti 145. výročia založenia Živeny, ktoré bude v novembri v Bratislave.
Podrobnejšie o Jelšavskom ženskom spolku, o jeho vzniku a nasledovníčkach informovala vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou Mgr. Mariana Gömöry.
S vecnou prezentáciou činnosti Občianskeho združenia Jelšavanka počnúc od jeho vzniku vo februári 2005 až podnes sa predstavila jeho predsedníčka Bc. Jaroslava Sklenáriková. Združenie so 16 členkami za 9 rokov svojej činnosti prispievalo k podujatiam, organizovaným v meste. Pravidelne sa členky zúčastňovali počas osláv dní mesta súťaže vo varení gemerských guliek, predstavovali svoje ručne vyrábané výrobky a tradičné medovníky na prezentačných akciách, organizovali burzu šatstva, zúčastnili sa so svojimi pekárskymi dobrotami Čerešňových dní v mestskom múzeu, organizovali zájazdy, venovali sa deťom a starým ľuďom. Tohto roku, pri príležitosti 150. výročia vzniku Humanitného ženského spolu založili členky miestny odbor Živeny – Jelšavanka, ktorý má v súčasnosti 26 členiek.
Hostia si na záver z rúk primátora prevzali darčeky – košíčky s tradičnými dobrotami a výrobkami s láskou pripravenými našimi činorodými seniorkami z mestského klubu dôchodcov, do ktorého krásne zdobenými medovníkmi prispeli aj členky Jelšavanky. Všetkým patrí uznanie a úprimná vďaka od vedenia mesta. A vďaka patrí aj účinkujúcim žiakom, ktorí v prestávkach pobavili prítomných svojimi milými vystúpeniami.
Deti z MŠ v Jelšave pod vedením zástupkyne riaditeľa ZŠsMŠ Mgr. Gabriely Šestinovej, za hudobného sprevádzania učiteľkou MŠ Jankou Galovou predniesli hovorené slovo v gemerskom nárečí, spievali i tancovali.
Zástupkyňa riaditeľa ZŠsMŠ RNDr. Adela Horváthová pripravila pochod s prvkami tanca, s ktorým sa predviedli mladšie mažoretky. Pásmo tancov, piesní a scénku „Ženích pre slečnu myšku“ pripravila so žiakmi školského klubu detí pri základnej škole vychovávateľka Mgr. Emília Simanová.
Poďakovanie patrí aj p. Berovej za prípravu občerstvenia. Svoj podiel na akcii mali aj zamestnanci mesta, členovia ZPOZ-u a aktivační pracovníci – všetkým patrí vďaka.
Krásny dojem z celej akcie umocnilo vystúpenie členov súboru prešovského divadla DRaK, ktorí pobavili publikum pesničkami z muzikálu „Na skle maľované“. Úplný záver bude pamiatkou na výnimočný deň – fotenie s p. predsedníčkou Ústredia Živeny. Ďakujeme jej za účasť a príhovor.
Text a foto: Alena Sabonová
Zverejnené v
Jelšava
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.