Osvetové centrum vyšehradskej kultúry Jelšava, Mestské múzeum Jelšava, Mesto Jelšava a Mestský záhradkársky spolok pripravili pre širokú verejnosť nultý ročník Čerešňových dní, ktoré sa konali od 6.7.2012 do 8.7.2012. Táto akcia bola nová a vznikla na počesť Čerešníckeho spolku založeného v roku 1796 – najstarší ovocinársky spolok na území dnešného Slovenska, popredný v celom Uhorsku. V roku 1844 sa v Jelšave uskutočnila prvá výstava ovocia na Slovensku. Jelšava a okolie sa v produkcii ovocia umiestnila v roku 1868 v rámci Uhorska na prvom mieste. K významným zakladateľom spolku patril evanjelický kňaz, polyhistor a organizátor vysťahovalectva Slovákov na Pri tejto príležitosti sme pripravili pre širokú verejnosť pestrý program, ktorý si prišlo pozrieť veľa návštevníkov z Jelšavy a okolia ako aj pozvaní hostia z partnerských miest - Slovenský Komlóš a Nadlak. Súčasťou programu bol odborný seminár, vystúpenie Ľudovej hudby primáša Maroša Rusňáka, Folklórnej speváckej skupiny Hrabina, spevácka súťaž detí spievajúcich ovocné pesničky, prezentačná výstava ovocia, gastroprehliadka, evanjelické služby božie a kladenie vencov na hrob P. Valaského.
Odborného seminára sa zaoberal ovocinárstvom v minulosti a súčasnosti a osobnosťou Pavla Valaského. Svoje príspevky prezentovali: Ing. I. Kvetko (MsÚ Revúca) – Podmienky a vznik Jelšavského ovocinárskeho spolku a jeho vplyv na rozvoj ovocinárstva na Gemeri; Ľ. Miklo (predseda MZS Jelšava) – Vznik rozvoj a súčasnosť Mestského záhradkárskeho spolku Jelšava; Mgr. Ľ. Sobanská (evanjelická farárka, v minulosti dlhodobo pôsobiaca v Jelšave) – Pavol Valaský ako historická osobnosť; Mgr. I. Bojna (evanjelický farár pôsobiaci v Jelšave) – Význam a bohatá činnosť evanjelickej školy v Jelšave; M. Melegová (predsedníčka Organizácia komlóšskych Slovákov) – Pôsobenie P. Valaského v Slovenskom Komlóši; P. Bujtár (stredoškolský profesor) – O činnosti ovocinárstva v Nadlaku.
Speváckej súťaži ovocných pesničiek sa zúčastnilo osem dievčat – žiačok základnej školy. Svoje spevácke výkony podávali za sprievodu Ľudovej hudby primáša Maroša Rusňáka. Porota v zložení: Ing. I. Nemčok – hudobník a predseda poroty, K. Szabo – poslanec MZ Jelšava a E. Bryndzák – hudobník sa zhodli na víťazstve týchto dievčat: 3. miesto – Radka Fantazírová, 2. miesto: Slávka Strihanová, 1. miesto: Simona Fabová a cenu divákov získala Slávka Strihanová.
Do gastroprehliadky sa so svojimi ovocnými sladkosťami mohli zapojiť obyvatelia na základe propagovanej výzvy. Bolo prihlásených 21 pekárenských výrobkov od obyvateliek Jelšavy, okolia, ale aj z partnerského mesta Slovenský Komlóš. Ochutnávka dobrôt mala u návštevníkov veľký ohlas. Návštevníci zvolili tri najchutnejšie výrobky v diváckom hlasovaní: 3. miesto: OZ Jelšavanka – Ovocie v košíčku, 2. miesto: rodina Polomková – Čerešňová „torta“, 1. miesto: OZ Jelšavanka – Kokosovo-čerešňové rezy. Oceneným gratulujeme.
V prezentačných stánkoch propagovali svoju prácu a výrobky OZ Slovenský zväz včelárov, Mestské múzeum Jelšava a Osvetové centrum vyšehradskej kultúry Jelšava. Zapojili sa aj naši partneri zo Slovenského Komlóša – ponúkali komlóšsku klobásu, zavárané čerešne a prezentovali svoje ručné práce.
Do priebehu celej akcie bol zapojený aj priestor dvora Osvetového centra vyšehradskej kultúry Jelšava, kde prebiehala prezentačná výstava ovocia Mestského záhradkárskeho spolku Jelšava, do ktorej prispeli aj návštevníci z Slovenského Komlóša. Bol tu aj zabezpečený pitný režim pre návštevníkov – čerešňová a ovocná limonáda.
Chceli by sme sa poďakovať za pomoc a podporu všetkým, ktorí svojou troškou prispeli k zdarnému priebehu podujatia.
Mgr. Tatiana Strelková
Foto: Jakub Rovný
{gallery}obsah/jelsava/ceresnove{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.