V dopoludňajších hodinách bol vzhľadom na pribúdanie počtu zásahov vyhlásený 3. stupeň povodňovej aktivity. Každú chvíľu sa na železničnom moste pri sútoku oboch vôd objavovali obyvatelia ohrozených častí, aby monitorovali výšku vody a upokojili svoje obavy. Situácia však bola dosť nebezpečná, keď o 10.30 h dosiahla vylievajúca sa voda pri sútoku výšku
Po hodine sa napriek prehánkam hladina ustálila a o 13.00 h bol zaznamenaný pokles o 2 cm. To bolo dobré znamenie, no premenlivé počasie nedávalo dôvod na predčasnú radosť. Všetci si vydýchli až o 17.45 h, keď dážď úplne ustal a hladina vody poklesla o 16 cm. (Pre ilustráciu: hladina vody pri obci Bretka, kde sa Muráň vlieva do Slanej, dosiahla úroveň o 16.00 h
Ďalší deň, keď vykuklo slniečko, si všetci vydýchli, no ešte s obavami a rezervou, lebo predpovede boli aj také aj také... Druhý deň po záplave, v nedeľu, sa úroveň vody v potoku vďaka slnečnému počasiu dostala skoro na pôvodnú úroveň. Rieka Muráň však ešte stále obmývala brehy niekoľko metrov od svojho koryta.
Hasiči v piatok zasahovali na viacerých miestach postihnutých povodňou. Na Teplickej ulici odčerpávali vodu pri rodinných domoch č. 261 a 268 a pred bytovými domami č. 262 - 267.
Práca ich čakala aj cez víkend. V sobotu odčerpávali vodu na Námestí republiky u pani Viery Žigovej a v nedeľu v záhradkárskej osade.
Posledná takáto povodeň postihla Jelšavu začiatkom 90-tych rokov, keď voda kulminovala asi v takej výške ako pri tohtoročnej povodni. V mysliach starších obyvateľov Jelšavy sa však dodnes nevymazala spomienka na povodeň v októbri 1974, kedy rieka Muráň ešte nebola regulovaná a škody na majetkoch občanov boli značné.
Predpovede na ďalšie roky nie sú vôbec uspokojivé, takže obavy z prípadných záplav sú opodstatnené. Ako sme v médiách mohli počuť i vidieť, celé územie východného Slovenska bolo postihnuté povodňou. Už teraz sa pripravujú plány na predchádzanie jej následkov. Dúfajme, že aj u nás sa ochrana v rizikových častiach zlepší.
10.6.2010
(Informácie o miestach hasičských zásahov: Gabriela Jakubecová)
Text a foto: Alena Sabonová
FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/jelsava/pov{/gallery}
{jcomments on}































Po neprestávajúcom daždi v noci zo štvrtka 3. na piatok 4. júna 2010 sa v skorých ranných hodinách ešte nedalo predpokladať, či dážď ustane a počasie sa umúdri, alebo dôjde k tomu najhoršiemu, čoho sa obávali hlavne obyvatelia Ševcovskej ulice. O 7.15 hodine, keď primátor mesta MVDr. Milan Kolesár vyhlásil prostredníctvom mestského rozhlasu 1. stupeň povodňovej aktivity, sa voda potoka Jordán pri sútoku do rieky Muráň začala vylievať do najbližších záhrad. Dážď stále neprestával, a tak o 7.30 h zasadal na Mestskom úrade v Jelšave krízový štáb na čele s primátorom mesta, ktorý pripravil všetko na záchranu obyvateľov a elimináciu škôd na majetku. Obyvatelia začali postupne žiadať o pomoc. Najviac obáv mali na nižnom konci Ševcovskej ulice od Samkovcov až po Sabonovcov, ktorí bývajú v najohrozenejšej lokalite. Opodstatnenú obavu zo záplavy mali aj ohrození občania Kúpeľnej ulice, ulice
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.