V piatok 4. novembra 2011 v podvečer priletela do našej školy v Jelšave ježibabka na metle. Ste zvedaví, čo u nás robila? Ona vám to sama vyrozpráva.Prvá sestra Celestína bola uväznená v sieťach pavúčej ženy, ktorá ju tam väznila už niekoľko rokov. Všetky strašidielka sa pustili do siete, prešli cez ňu, sieť roztrhali a moju sestričku vyslobodili. Pavúčica zostala bez koristi a preľaknutá utiekla. Hneď na to ich čakala nebezpečná cesta cez priepasť po pohyblivých duchoch.
Všetky strašidlá prekážku zdolali a vyslobodili sestru Hermínu, ktorá musela túto priepasť strážiť. Vo svojom pátraní natrafili na tretiu sestru Florentínku, ktorú mohli odkliať, len ak uhádnu mená celej našej rodiny a pripravia si zaklínadlo, veľmi dôležité pri ďalšom pátraní.Vďaka malým jelšavským strašidielkam sme už boli štyri. Prišla chvíľa, keď strašidielka stratili správny smer a pustili sa do čiernej tmy, kde zablúdili. Našťastie sa rýchlo zorientovali a došli k posledným dvom sestrám Hyde a Lyde. Ježibabky strašidielkam veľmi neverili. Mysleli si, že sú to zlé strašidlá, preto ich skúšali a skúšali. Najprv lietali na metlách cez prekážky, potom hádzali prísady do kotla s čarodejným nápojom, až nakoniec im sestry ježibabky uverili. Takto sme sa všetky po rokoch stretli vďaka odvahe, sile a súdržnosti malých strašidielok. Odmenou im bol nájdený sladký poklad. Nakoniec sme sa všetci veselili a spoločne sme si zatancovali pri mesiačiku. Tieto Vianoce budem tráviť v kruhu mojej ježibabskej rodiny, a to vďaka malým jelšavským strašidielkam, no nie len im. Vďaka patrí aj zamestnancom mestského úradu, ktorí sa postarali o osvetlenie a pánovi Kováčovi za hudbu na našej akcii. Dovidenia o rok!“
Bc. Emília Simanová
Žiaci druhého stupňa Základnej školy v Jelšave
si po minuloročnej úspešnej Halloweenskej párty zopakovali túto divokú strašidelnú diskotéku aj tento školský rok. Mnohí z nich sa inšpirovali kostýmami z pokračovania úspešnej českej čarodejníckej rozprávky „Saxana a lexikon kúziel“, ktorej premietania sme sa zúčastnili v stredu 26. novembra 2011 v kine. A po prázdninách vo štvrtok nastal deň „D“, keď sa mohli v plnej paráde predviesť pred svojimi spolužiakmi v pekne vyzdobenej telocvični. Okrem tanca sme sa zabavili aj na rôznych súťažiach, ktoré sú typické pre deti oslavujúce tento sviatok v anglicky hovoriacich krajinách. Lovili sme jabĺčka z vody len pomocou úst a jedli penové cukríky navlečené na dlhej nitke tiež bez asistencie rúk. Samozrejme, že nechýbala ani módna prehliadka stríg, múmií, strašidiel, duchov a iných zjavov. Po výborne strávenom odpoludní sme sa rozlúčili a cestou domov rozmýšľali nad tým, aký kostým si vymyslíme na budúci školský rok.
Mgr. Eva Čarná
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.