Fungovanie rodiny sa následne od základov zmenilo po Viedenskej arbitráži a vypuknutí druhej svetovej vojny. Život im začali komplikovať protižidovské zákony. Kornélia síce mohla ďalej navštevovať gymnázium, no jej príbuzní a celá židovská komunita stratili svoje základné ľudské práva.
Na jar 1944 im pribudla na rukáve kabáta žltá páska, neskôr žltá Dávidova hviezda. Kornélinho otca
odviedli do pracovného tábora a brat Zoltán narukoval do armády. Kornélia sa spolu s matkou ocitla v zbernom tábore, v gete v Rimavskej Sobote. Štvorizbový byt v centre mesta museli nedobrovoľne opustiť. Keď sa doň Kornélia chcela neskôr po vojne vrátiť, patril už cudzím ľuďom.
Do života Kornélie Wirtschafterovej sa najhoršie zapísali deportácie a transporty. Odvlečení boli najskôr do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Mladé dievča vzápätí prežilo útrapy ďalších troch koncentračných táborov Bergen-Belsen, Duderstadt a Terezín, prežilo však aj pochod smrti z Duderstadtu do Terezína.
Tábor v Terezíne oslobodila Červená armáda 8. mája 1945. Z dvoch tisícok Židov z Rimavskej Soboty, odvlečených počas 2. svetovej vojny do koncentračných táborov, sa vrátilo iba 150. Mladé dievča zažilo nepredstaviteľné traumy, bola svedkom smrti množstva nevinných obetí krutého nacizmu. Kornéliu Wirtschafterovú však osud nezlomil, je aktívna členka tamojšej židovskej náboženskej obce.
Na snímke vpravo hore: Oľga Bodorová, autorka knihy “Spomienky Kornélie Wirtschafterovej” a bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote preberá z rúk prezidenta Petra Pellegriniho štátne vyznamenanie Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky druh, za preživšiu v štyroch koncentračných táboroch Kornéliu Wirtschafterovú počas udeľovania najvyšších štátnych vyznamenaní pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky v Bratislave 10. januára 2026.
MG od - Zdroj STVR, Teraz.sk


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a