Ako pracuje 130 – ročné Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote? Práca v múzeu by sa mohla zdať nudnou či nezaujímavou. Nie raz dostávame otázku charakteru ako vyzerá náš pracovný deň či aká je naša pracovná náplň. Pokúsime sa na ňu odpovedať.Múzeum okrem toho pripravuje i rôzne kultúrno-výchovno-vzdelávacie aktivity, ktorými sa snaží nadviazať intenzívnu spoluprácu so všetkými typmi škôl v regióne Gemer-Malohont. Spoluprácou so školami v okrese Poltár a Revúca sa snažíme suplovať absenciu kultúrnej ustanovizne rozsiahlejšieho múzejného charakteru. Základným a stredným školám ponúkame tematické prednášky, ktorých zoznam nájdete na našej webovej stránke. Taktiež pedagógom ponúkame tematické vyučovacie hodiny, ktorých náplň stanovujeme na základe požiadaviek pedagógov. Medzi takéto témy radíme históriu mesta Rimavská Sobota, dejiny Veľkomoravskej ríše, živá a neživá príroda, život našich predkov v minulosti a dnes a iné témy. Spôsob podania informácií závisí od vekového zloženia žiakov. Naším cieľom je nielen rozdávať vedomosti, ale aj zaujať. Pri prednáškach využívame powerpointové prezentácie doplnené o fotografie a originálne ukážky zbierkových predmetov.
Z kultúrnych podujatí je azda najzaujímavejšia aktivita - Noc v múzeu. V rámci výzvy parížskych múzeí sa bohatým kultúrnym programom a nočnými prehliadkami expozícií a aktuálnych výstav počas neopakovateľnej noci predstavia i významné osobnosti regiónu. Počas tohtoročného VIII. ročníka, ktorý je stanovený na 19. mája 2012, k nám zavíta rodáčka z Tisovca a vynikajúca humoristka Elena Vacvalová. Nebude chýbať ani tradičné podávanie čaju. V uplynulom roku 2011 múzeum počas tejto noci navštívilo 808 návštevníkov. Viacerí z nich tu pobudli tri – štyri hodiny a nevedeli sa nadýchať tejto čarovnej atmosféry.
V tomto roku, 3. septembra, múzeum oslávi 130-te výročie svojho vzniku. September 2012 sa bude niesť v znamení osláv. Pripravujú sa najmä zaujímavé výstavy a konferencia, ktoré predostrú bohatú a rôznorodú históriu múzea a na výstavách predstavíme ukážky najzaujímavejších zbierok múzea.
Tieto riadky len v krátkosti reflektujú aktivity pracovníkov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Aj napriek nedostačujúcemu financovaniu kultúry sa neustále snažíme pre verejnosť pripravovať čo najpútavejšie výstavy a kultúrno-výchovné podujatia. Týmto pozývame širokú verejnosť do Gemersko-malohontského múzea, ktoré je otvorené denne od pondelka do piatku v čase od 8:00 do 16:00. Dňa 31. marca (sobota) spúšťame letnú sezónu, počas ktorej sú brány múzea otvorené aj počas víkendov od 9:00 do 16:00. Vstupné je 1 € pre deti, študentov a ZŤP, deti do 6 rokov vstup zdarma a dospelý 2 €. Akceptuje rôzne preukazy – EURO 26, ISIC, preukaz Zväzu múzeí a galérií na Slovensku i kultúrne poukazy. Prehľad o aktivitách múzea a ďalšie potrebné informácie nájdete na webovej stránke www.gmmuzeum.sk a tiež na Facebooku - Gemersko-malohontské Múzeum Rimavská Sobota.
Kolektív pracovníkov Gemersko-malohontského múzea sa teší na Vašu návštevu!
GMM
{gallery}kultura/muzeum/130{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.