regiónom: Pavol Emanuel Dobšinský, Martin Kukučín a Ivan Krasko. Pýtate sa ako sa tam dostali?
(23444) Kukučín je planétka, ktorú objavil Milan Antal v skorých ranných hodinách dňa 5. októbra 1986 počas svojho pobytu na poľskom observatóriu Piwnice. Je pomenovaná po Martinovi Kukučínovi. Meno planétky sa stalo oficiálnym po zverejnení v cirkulári MPC č. 43194 vydanom dňa 4. augusta 2001 Medzinárodnou astronomickou úniou.
(33129) Ivankrasko je asteroid v hlavnom páse asteroidov, ktorý objavili Peter Kolény a Leonard Kornoš na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK v Modre l. februára 1998. V Minor Planet Circular číslo 68448 z 30. januára 2010 bolo uverejnené pomenovanie asteroidu na (33129) Ivankrasko.
Zatiaľ posledným asteroidom pomenovaným podľa gemerskej literárnej osobnosti je asteroid
(39880) Dobšinský, ktorého oficiálne pomenovanie bolo schválené 6. apríla 2012 Medzinárodnou astronomickou úniou. 
Na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Modre bol 60 cm reflektorom Petrom Kolénym a Leonardom Kornošom 15. 3. 1998 objavený v západnej časti súhvezdia Lev nový asteroid, ktorý dostal označenie 1998 ER9. Asteroid s priemerom 3 kilometre bol v čase objavu od Zeme vzdialený 192 miliónov kilometrov. Jeho jasnosť bola len 18 magnitúd, čo je viac ako 60 000 krát menej ako najslabšie hviezdy viditeľné voľným okom. Obežná doba asteroidu je 3,51 roka, nachádza sa v hlavnom páse asteroidov medzi dráhami Marsu a Jupitera. Po spresnení dráhy dostal asteroid svoje definitívne číslo 39880 a 6. apríla 2012 bolo v Minor Planet Circular uverejnené aj jeho oficiálne pomenovanie (39880) Dobšinský. Meno asteroidu navrhol Pavol Rapavý z hvezdárne v Rimavskej Sobote, ktorý je autorom rozprávkových slnečných hodín v Drienčanoch. Osvedčenie o pomenovaní asteroidu odovzdal P. Rapavý starostovi obce Drienčany 21. 7. 2012 počas tradičnej akcie Dedina ožíva.
Okrem Dobšinského z gemerských literárnych osobností sú asteroidy pomenované aj po Martinovi Kukučínovi a Ivanovi Kraskovi.
Citácie v Minor Planet Circular International Astronomical Union:
(39880) Dobšinský
Pavol Emanuel Dobšinský (1828 – 1885), evanjelický kňaz, folklorista, literárny historik, redaktor a prekladateľ. Zberateľ a zostavovateľ slovenského folklóru. Jeho diela boli preložené do 22 jazykov. Je pochovaný v Drienčanoch, kde boli postavené unikátne rozprávkové slnečné hodiny.
(23444) Kukučín
Martin Kukučín (Matej Bencúr, 1860 - 1928) bol slovenský spisovateľ a prvý významný realistický románopisec v slovenskej literatúre. Časť svojho života strávil v Čile a Argentíne, rovnako ako v Chorvátsku (na ostrove Brač), kde zomrel. Kukučín bol tiež učiteľom a lekárom.
(33129) Ivankrasko
Ivan Krasko (vl. menom Ján Botto, 1876 - 1958) bol básnik symbolista, zakladateľ slovenskej literárnej moderny, prozaik a prekladateľ z rumunčiny a nemčiny. Pôvodným povolaním chemický inžinier. Pomenovanie navrhol P. Rapavý a M. Jutková.
Podľa zdroja: SITA spracoval OD.
pondelok, 30 júl 2012 18:41
Astronomický svet prijal novoobjavené planétky s menami Dobšinský, Kukučín, Krasko Doporučený
Napísal(a) OD
Od osemdesiatych rokoch minulého storočia sa viacerým našim literátom dostalo cti, že podľa ich mena bola pomenovaná planétka. Podľa pravidiel schválených Medzinárodnou astronomickou úniou (IAU) má právo pomenovať asteroid jeho objaviteľ. Viacerí objavitelia ich pomenovali na počesť významných slovenských spisovateľov. Medzinárodná astronomická únia zaradila pomenovania do svojej databázy spolu s krátkou citáciou o osobnosti, ktorá sa za pomenovaným asteroidom skrýva.
Pre nás Gemerčanov je potešiteľné, že do tejto kategórie zapísali i tri významné osobnosti, ktorých život i práca sú úzko späté s naším
Zverejnené v
Rimavská Sobota
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.