V týchto dňoch si pripomíname 130. výročie narodenia maliara Eduarda Putru, ktorý sa narodil 25. februára 1883 v Hrušove, okr. Rimavská Sobota, zomrel 5.1.1915 v Rimavskej Sobote. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Dobšinej. Po štúdiách na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici sa ako talentovaný adept umenia v roku 1903 zapísal na umelecko-priemyselnú školu v Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole Šimona Hollósyho, Eduard Putra bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov 1908-1914 počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň.
V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Citlivo vnímal dianie okolo seba, a i keď ho existenčné problémy obmedzovali, napriek tomu po návrate z Mníchova neprijal miesto učiteľa kreslenia, ale s plným nadšením sa venoval svojej tvorbe. Kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Chalúpka v Ratkovej, Husitský kostolík v Malých Teriakovciach a mnohé iné, niektoré prinášame k nahliadnutiu v priloženej fotogalérii. Eduard Putra mal od mladosti chatrné zdravie, v novembri 1914 mu diagnostikovali tuberkulózu a srdcovú chybu, ktorej po ťažkom zápale pľúc onedlho podľahol. Nekrológ za ním priniesol maďarský časopis Umenie (Művészet) z r. 1915, č. 2, s. 141 (v rubrike Kronika):
„Sympatického a nadaného umelca sme stratili v Eduardovi Putrovi, ktorý takmer na začiatku svojej umeleckej kariéry zomrel 5. januára tohto roku v Rimavskej Sobote. Jeho kresby mohla vidieť široká verejnosť na výstavách v Budapešti, časť jeho prác získalo Múzeum výtvarného umenia. Väčšinou sa jedná o kresby ceruzkou, z ktorých vyplýva, že s veľkými očakávaniami a chuťou skúmal pôvabné variácie a premeny svetla a tieňa. Časopis Umenie publikoval niektoré jeho práce a niekoľko z nich nájde čitateľ aj v tomto čísle. Eduard Putra pochádzal z Hrušova (Gemer), kde sa narodil dňa 25. februára 1883. Rimavskosobotské gymnázium, ktoré navštevoval, nie veľmi oceňovalo jeho schopnosti a talent, pretože prepadol ešte aj z kreslenia. Vtedy sa dostal do strednej školy v Dobšinej, ktorej riaditeľ objavil talent svojho žiaka a odporučil jeho otcovi, aby ho dal na štúdium na výtvarnej škole. Jeho rodičia mu však chceli zabezpečiť budúcnosť získaním učiteľského diplomu, tak išiel študovať na učiteľskú akadémiu do Banskej Štiavnice, kde si profesor Zsitvay tiež všimol jeho talent a rád ho zdokonaľoval v kreslení a maľovaní. Putrov chabý zdravotný stav mu nedovolil zostať v Banskej Štiavnici, preto zo školy odišiel. Keď sa doma zotavil a zosilnel, odišiel v roku 1903 do Budapešti do školy Ladislava Hegedűsa, kde strávil tri mesiace. Ďalšieho pol roka tu navštevoval umelecko-priemyselnú školu. Vtedy sa spoznal s maliarom Júliusom Rudnayom, na rady ktorého sa rozhodol nastúpiť na dráhu maliarstva.
Rudnay sa mu venoval aj počas ďalších dvoch letných období a učil ho maľovať, až sa konečne splnila Putrova túžba: dostať sa na štúdiá do Mníchova. Začal v škole Hollósyho, potom s veľkou usilovnosťou pokračoval v škole u Magideya. Verejnosti sa prvýkrát predstavil v roku 1912. Vtedy uverejnil jednu kresbu, autoportrét a sadrovú sochu v časopise Umenie. Nasledujúci rok vystavoval svoje kresby aj na Národnom salóne. Minulý rok počas mobilizácie musel nastúpiť do vojenskej služby. Tu prechladol a keď sa jeho zdravotný stav zhoršil a dostal zápal pľúc poslali ho domov do Rimavskej Soboty. Po šiestich týždňoch choroby zomrel. Skromného, sympatického, usilovného a nádejne talentovaného umelca sme stratili.“
Diela Eduarda Putru sa nachádzajú v SNG v Bratislave, v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, zastúpený je aj v zbierkovom fonde Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a možno ich nájsť aj v Budapešti.Ani po dlhých rokoch sa svojho maliara nezabúdame. V roku 1975 pri príležitosti 60. výročia jeho smrti vyšla publikácia: „Maliar Eduard Putra 1883-1915: stručne o živote a diele. Rimavská Sobota, Gemerská vlastivedná spoločnosť 1975, 23 s.“ K 105. výročiu narodenia Novohradská galéria v Lučenci usporiadala výstavu z jeho diela a vydala katalóg: „Eduard Putra - Súborné dielo / [autori] Kinga Szabóová, Ľubomír Badiar, Vladimír Jiroušek. Lučenec : Novohradská galéria 1988, 28 s.“ Pri 110. výročí jeho narodenia v roku 1993 vyšla v POFISe v spolupráci s Gemerským múzeum v Rimavskej Sobote jubilejná pečiatka (číslo emisie PPP 68/93, dátum vydania 15.12.1993).
Jeho diela boli vystavované na viacerých výstavách. V roku 1988 usporiadala Novohradská galéria výstavu z jeho diela pod názvom Eduard Putra: Súborné dielo, v r. 2008 v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci v rámci súbornej výstavy Návraty 2008 boli vystavované diela jubilujúcich výtvarných umelcov, ktorých život je spätý s novohradským regiónom, medzi ktorých zahrnuli aj Eduarda Putru. V rámci výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote v decembri 2012 bol v rámci prierezu zbierkovým fondom múzea v časti výtvarné umenie zastúpený aj Eduard Putra.Keďže v tomto roku uplynie 130 rokov od jeho narodenia, Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote pripravuje výstavu pod názvom Eduard Putra (1883-1915) (kurátorka Mgr. A. Matúšková), ktorá bude výberom z jeho celoživotného diela. Gemersko-malohontské múzeum vlastní množstvo zbierok, najmä kresieb, ale aj niekoľko olejomalieb, fotografií a osobnú korešpondenciu maliara. Výstava vznikne v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci a bude sa konať v decembri 2013 až v januári 2014.
Marta Mikitová
Ďalšie diela si môžete pozrieť na adrese:
http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/simpleSearch/query=Putra
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).