Eduard Putra bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov 1908-1914 počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň.
V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Citlivo vnímal dianie okolo seba, a i keď ho existenčné problémy obmedzovali, napriek tomu po návrate z Mníchova neprijal miesto učiteľa kreslenia, ale s plným nadšením sa venoval svojej tvorbe. Kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Chalúpka v Ratkovej, Husitský kostolík v Malých Teriakovciach a mnohé iné, niektoré prinášame k nahliadnutiu v priloženej fotogalérii. Eduard Putra mal od mladosti chatrné zdravie, v novembri 1914 mu diagnostikovali tuberkulózu a srdcovú chybu, ktorej po ťažkom zápale pľúc onedlho podľahol. Nekrológ za ním priniesol maďarský časopis Umenie (Művészet) z r. 1915, č. 2, s. 141 (v rubrike Kronika):
„Sympatického a nadaného umelca sme stratili v Eduardovi Putrovi, ktorý takmer na začiatku svojej umeleckej kariéry zomrel 5. januára tohto roku v Rimavskej Sobote. Jeho kresby mohla vidieť široká verejnosť na výstavách v Budapešti, časť jeho prác získalo Múzeum výtvarného umenia. Väčšinou sa jedná o kresby ceruzkou, z ktorých vyplýva, že s veľkými očakávaniami a chuťou skúmal pôvabné variácie a premeny svetla a tieňa. Časopis Umenie publikoval niektoré jeho práce a niekoľko z nich nájde čitateľ aj v tomto čísle. Eduard Putra pochádzal z Hrušova (Gemer), kde sa narodil dňa 25. februára 1883. Rimavskosobotské gymnázium, ktoré navštevoval, nie veľmi oceňovalo jeho schopnosti a talent, pretože prepadol ešte aj z kreslenia. Vtedy sa dostal do strednej školy v Dobšinej, ktorej riaditeľ objavil talent svojho žiaka a odporučil jeho otcovi, aby ho dal na štúdium na výtvarnej škole. Jeho rodičia mu však chceli zabezpečiť budúcnosť získaním učiteľského diplomu, tak išiel študovať na učiteľskú akadémiu do Banskej Štiavnice, kde si profesor Zsitvay tiež všimol jeho talent a rád ho zdokonaľoval v kreslení a maľovaní. Putrov chabý zdravotný stav mu nedovolil zostať v Banskej Štiavnici, preto zo školy odišiel. Keď sa doma zotavil a zosilnel, odišiel v roku 1903 do Budapešti do školy Ladislava Hegedűsa, kde strávil tri mesiace. Ďalšieho pol roka tu navštevoval umelecko-priemyselnú školu. Vtedy sa spoznal s maliarom Júliusom Rudnayom, na rady ktorého sa rozhodol nastúpiť na dráhu maliarstva.
Rudnay sa mu venoval aj počas ďalších dvoch letných období a učil ho maľovať, až sa konečne splnila Putrova túžba: dostať sa na štúdiá do Mníchova. Začal v škole Hollósyho, potom s veľkou usilovnosťou pokračoval v škole u Magideya. Verejnosti sa prvýkrát predstavil v roku 1912. Vtedy uverejnil jednu kresbu, autoportrét a sadrovú sochu v časopise Umenie. Nasledujúci rok vystavoval svoje kresby aj na Národnom salóne. Minulý rok počas mobilizácie musel nastúpiť do vojenskej služby. Tu prechladol a keď sa jeho zdravotný stav zhoršil a dostal zápal pľúc poslali ho domov do Rimavskej Soboty. Po šiestich týždňoch choroby zomrel. Skromného, sympatického, usilovného a nádejne talentovaného umelca sme stratili.“
Diela Eduarda Putru sa nachádzajú v SNG v Bratislave, v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, zastúpený je aj v zbierkovom fonde Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a možno ich nájsť aj v Budapešti.Ani po dlhých rokoch sa svojho maliara nezabúdame. V roku 1975 pri príležitosti 60. výročia jeho smrti vyšla publikácia: „Maliar Eduard Putra 1883-1915: stručne o živote a diele. Rimavská Sobota, Gemerská vlastivedná spoločnosť 1975, 23 s.“ K 105. výročiu narodenia Novohradská galéria v Lučenci usporiadala výstavu z jeho diela a vydala katalóg: „Eduard Putra - Súborné dielo / [autori] Kinga Szabóová, Ľubomír Badiar, Vladimír Jiroušek. Lučenec : Novohradská galéria 1988, 28 s.“ Pri 110. výročí jeho narodenia v roku 1993 vyšla v POFISe v spolupráci s Gemerským múzeum v Rimavskej Sobote jubilejná pečiatka (číslo emisie PPP 68/93, dátum vydania 15.12.1993).
Jeho diela boli vystavované na viacerých výstavách. V roku 1988 usporiadala Novohradská galéria výstavu z jeho diela pod názvom Eduard Putra: Súborné dielo, v r. 2008 v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci v rámci súbornej výstavy Návraty 2008 boli vystavované diela jubilujúcich výtvarných umelcov, ktorých život je spätý s novohradským regiónom, medzi ktorých zahrnuli aj Eduarda Putru. V rámci výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote v decembri 2012 bol v rámci prierezu zbierkovým fondom múzea v časti výtvarné umenie zastúpený aj Eduard Putra.Keďže v tomto roku uplynie 130 rokov od jeho narodenia, Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote pripravuje výstavu pod názvom Eduard Putra (1883-1915) (kurátorka Mgr. A. Matúšková), ktorá bude výberom z jeho celoživotného diela. Gemersko-malohontské múzeum vlastní množstvo zbierok, najmä kresieb, ale aj niekoľko olejomalieb, fotografií a osobnú korešpondenciu maliara. Výstava vznikne v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci a bude sa konať v decembri 2013 až v januári 2014.
Marta Mikitová
Ďalšie diela si môžete pozrieť na adrese:
http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/simpleSearch/query=Putra
{jcomments on}

































V týchto dňoch si pripomíname 130. výročie narodenia maliara Eduarda Putru, ktorý sa narodil 25. februára 1883 v Hrušove, okr. Rimavská Sobota, zomrel 5.1.1915 v Rimavskej Sobote. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Dobšinej. Po štúdiách na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici sa ako talentovaný adept umenia v roku 1903 zapísal na umelecko-priemyselnú školu v Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole Šimona Hollósyho, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a