Eduard Putra bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov 1908-1914 počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň.
V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Citlivo vnímal dianie okolo seba, a i keď ho existenčné problémy obmedzovali, napriek tomu po návrate z Mníchova neprijal miesto učiteľa kreslenia, ale s plným nadšením sa venoval svojej tvorbe. Kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Chalúpka v Ratkovej, Husitský kostolík v Malých Teriakovciach a mnohé iné, niektoré prinášame k nahliadnutiu v priloženej fotogalérii. Eduard Putra mal od mladosti chatrné zdravie, v novembri 1914 mu diagnostikovali tuberkulózu a srdcovú chybu, ktorej po ťažkom zápale pľúc onedlho podľahol. Nekrológ za ním priniesol maďarský časopis Umenie (Művészet) z r. 1915, č. 2, s. 141 (v rubrike Kronika):
„Sympatického a nadaného umelca sme stratili v Eduardovi Putrovi, ktorý takmer na začiatku svojej umeleckej kariéry zomrel 5. januára tohto roku v Rimavskej Sobote. Jeho kresby mohla vidieť široká verejnosť na výstavách v Budapešti, časť jeho prác získalo Múzeum výtvarného umenia. Väčšinou sa jedná o kresby ceruzkou, z ktorých vyplýva, že s veľkými očakávaniami a chuťou skúmal pôvabné variácie a premeny svetla a tieňa. Časopis Umenie publikoval niektoré jeho práce a niekoľko z nich nájde čitateľ aj v tomto čísle. Eduard Putra pochádzal z Hrušova (Gemer), kde sa narodil dňa 25. februára 1883. Rimavskosobotské gymnázium, ktoré navštevoval, nie veľmi oceňovalo jeho schopnosti a talent, pretože prepadol ešte aj z kreslenia. Vtedy sa dostal do strednej školy v Dobšinej, ktorej riaditeľ objavil talent svojho žiaka a odporučil jeho otcovi, aby ho dal na štúdium na výtvarnej škole. Jeho rodičia mu však chceli zabezpečiť budúcnosť získaním učiteľského diplomu, tak išiel študovať na učiteľskú akadémiu do Banskej Štiavnice, kde si profesor Zsitvay tiež všimol jeho talent a rád ho zdokonaľoval v kreslení a maľovaní. Putrov chabý zdravotný stav mu nedovolil zostať v Banskej Štiavnici, preto zo školy odišiel. Keď sa doma zotavil a zosilnel, odišiel v roku 1903 do Budapešti do školy Ladislava Hegedűsa, kde strávil tri mesiace. Ďalšieho pol roka tu navštevoval umelecko-priemyselnú školu. Vtedy sa spoznal s maliarom Júliusom Rudnayom, na rady ktorého sa rozhodol nastúpiť na dráhu maliarstva.
Rudnay sa mu venoval aj počas ďalších dvoch letných období a učil ho maľovať, až sa konečne splnila Putrova túžba: dostať sa na štúdiá do Mníchova. Začal v škole Hollósyho, potom s veľkou usilovnosťou pokračoval v škole u Magideya. Verejnosti sa prvýkrát predstavil v roku 1912. Vtedy uverejnil jednu kresbu, autoportrét a sadrovú sochu v časopise Umenie. Nasledujúci rok vystavoval svoje kresby aj na Národnom salóne. Minulý rok počas mobilizácie musel nastúpiť do vojenskej služby. Tu prechladol a keď sa jeho zdravotný stav zhoršil a dostal zápal pľúc poslali ho domov do Rimavskej Soboty. Po šiestich týždňoch choroby zomrel. Skromného, sympatického, usilovného a nádejne talentovaného umelca sme stratili.“
Diela Eduarda Putru sa nachádzajú v SNG v Bratislave, v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, zastúpený je aj v zbierkovom fonde Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a možno ich nájsť aj v Budapešti.Ani po dlhých rokoch sa svojho maliara nezabúdame. V roku 1975 pri príležitosti 60. výročia jeho smrti vyšla publikácia: „Maliar Eduard Putra 1883-1915: stručne o živote a diele. Rimavská Sobota, Gemerská vlastivedná spoločnosť 1975, 23 s.“ K 105. výročiu narodenia Novohradská galéria v Lučenci usporiadala výstavu z jeho diela a vydala katalóg: „Eduard Putra - Súborné dielo / [autori] Kinga Szabóová, Ľubomír Badiar, Vladimír Jiroušek. Lučenec : Novohradská galéria 1988, 28 s.“ Pri 110. výročí jeho narodenia v roku 1993 vyšla v POFISe v spolupráci s Gemerským múzeum v Rimavskej Sobote jubilejná pečiatka (číslo emisie PPP 68/93, dátum vydania 15.12.1993).
Jeho diela boli vystavované na viacerých výstavách. V roku 1988 usporiadala Novohradská galéria výstavu z jeho diela pod názvom Eduard Putra: Súborné dielo, v r. 2008 v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci v rámci súbornej výstavy Návraty 2008 boli vystavované diela jubilujúcich výtvarných umelcov, ktorých život je spätý s novohradským regiónom, medzi ktorých zahrnuli aj Eduarda Putru. V rámci výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote v decembri 2012 bol v rámci prierezu zbierkovým fondom múzea v časti výtvarné umenie zastúpený aj Eduard Putra.Keďže v tomto roku uplynie 130 rokov od jeho narodenia, Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote pripravuje výstavu pod názvom Eduard Putra (1883-1915) (kurátorka Mgr. A. Matúšková), ktorá bude výberom z jeho celoživotného diela. Gemersko-malohontské múzeum vlastní množstvo zbierok, najmä kresieb, ale aj niekoľko olejomalieb, fotografií a osobnú korešpondenciu maliara. Výstava vznikne v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci a bude sa konať v decembri 2013 až v januári 2014.
Marta Mikitová
Ďalšie diela si môžete pozrieť na adrese:
http://www.webumenia.sk/web/guest/search/-/simpleSearch/query=Putra
{jcomments on}
































V týchto dňoch si pripomíname 130. výročie narodenia maliara Eduarda Putru, ktorý sa narodil 25. februára 1883 v Hrušove, okr. Rimavská Sobota, zomrel 5.1.1915 v Rimavskej Sobote. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Dobšinej. Po štúdiách na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici sa ako talentovaný adept umenia v roku 1903 zapísal na umelecko-priemyselnú školu v Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole Šimona Hollósyho,
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-