Pani Marika Kohuláková (na obrázku vpravo dole) skoro 40 rokov pracovala ako učiteľka materskej školy. V obci Rudná, kde žije so svojou rodinou, založila spevácku skupinu „Modré fialky“. Aj keď už v súčasnosti skupina nie je činná, ale v čase fungovania spríjemňovala rôznymi piesňami, nielen v slovenskom, ale i v maďarskom jazyku, množstvo kultúrnych podujatí v obci i mimo nej. Spolu s manželom sa venujú záhradkárčeniu. Dokonca sú držiteľmi slovenského rekordu v pestovaní tekvíc, ktorý sa zatiaľ od roku 2008 nepodarilo nikomu prekonať. Počas covidovej pandémie začali s manželom tráviť viac času krátkymi turistickými vychádzkami do prírody v blízkom okolí a dokonca sa im podarilo k sebe pritiahnuť viac priateľov, s ktorými dodnes absolvujú spoločné prechádzky, na ktorých nikdy nechýba dobrá nálada, radosť a spev piesní. 25. septembra 2024, spolu so svojimi ďalšími kamarátkami, založila ženskú spevácku skupinu „Radosť“.
Maľovať začala, keď mala 70 rokov a za šesť rokov namaľovala okolo 4 tisíc obrazov, ktoré zdobia nejednu domácnosť. A ako o sebe hovorí: „Maľovala som na tašky, papierové sáčky, krabičky, kamene – zo začiatku neboli krásne, ale upútali pozornosť ľudí, ktorí ma v tom ďalej podporovali. Na mojich obrazoch prevláda motív kvetov, ktoré ma sprevádzajú odjakživa. Potešia oči a pohladia dušu, lebo sú priateľské, či už sú v záhrade, na lúke alebo na poli. Rozdávajú radosť.“
Pani Marika svoje obrazy často daruje, aby urobila ľudom radosť, a čo ju najviac teší, je to, že sa medzi nimi vyvinie priateľské puto. Obrazy daruje nielen svojim priateľom, ale zdobia steny aj Obecného úradu v obci Rudná a Domova sociálnych služieb Subsídium v Rožňave. Po besede s pani Marikou sa prítomní presunuli do bašty Vodného hradu, kde bola slávnostne otvorená výstava jej obrazov s názvom „Keď radosť kvitne“.
Výstava potrvá do 13. októbra 2024 a pre verejnosť je sprístupnená denne aj počas víkendu od 9:00 do 16:00 hod. Vstup je v areáli hradu a v mieste konania výstavy je bez sprievodcu. O tom, že pani Marika je milá, láskavá, dobrosrdečná, veru niet pochýb, veď svoje maľby na výkresoch a fotografie svojich malieb rozdala všetkým návštevníkom piatkového podujatia a dokonca pre všetkých návštevníkov jej výstavy nechala množstvo obrázkov, ktoré si môžu zobrať pre radosť na pamiatku. A o tom, že pani Marika dokáže naozaj spájať ľudí sme sa presvedčili na vlastné oči, keď po dospievaní piesne Biele margaréty, bol všetkým prítomným rozdaný text piesne Holubienka, ktorú si potom všetci spoločne zaspievali.
Po otvorení výstavy a prehliadke jej obrazov, Bc. Monika Liptáková predstavila mladý spevácky talent z obce Štítnik, o ktorom môžeme s kľudným svedomím povedať, že je vychádzajúcou speváckou hviezdou z Gemera. V podaní Martina Belányia, sme si vypočuli piesne Svet lásku má, Keby som bol vtáčkom a Všetci na mňa povedajú.
Martin Belányi (na obrázku vľavo) sa narodil v roku 2008 v Rožňave. Od narodenia vyrastá v obci Štítnik. Jeho spevácke začiatky sa prejavili už v materskej škole, od svojich siedmich rokov začal spievať v detskom folklórnom súbore HAVIARIK, pod vedením pána Ivana Nemčoka a jeho dcéry Ivanky Nemčokovej. Od roku 2017 Martin navštevoval hodiny spevu v Súkromnej základnej umeleckej škole JAS v Rožňave, pod vedením pani učiteľky Nikolety Tomesovej a od septembra 2024 je študentom Konzervatória Jozefa Adamoviča v Košiciach. Zúčastnil sa viacerých speváckych súťaží, na ktorých sa umiestnil na popredných miestach a často vystupuje aj na rôznych kultúrnych podujatiach nielen v okrese Rožňava, ale i mimo neho. Ba dokonca mal tú česť, že svojím spevom otváral už aj vernisáž obrazov pani Martiny Štepán – zakladateľky neziskovej organizácie GEM-ART, ktorá šíri umenie na Gemeri – v Galérii v Prahe. Od leta tohto roku je aktívnym členom folklórnej skupiny GENŠENKY v Honciach, ktorá pôsobí pod vedením pani Márie Lukáčovej. V súčasnosti ho zaujíma a inšpiruje klasická hudba. Jeho veľkým vzorom je operný spevák Peter Dvorský.
Na záver Bc. Monika Liptáková popriala Martinovi v mene členov Miestneho odboru Matice slovenskej v Štítniku, v mene starostu obce Štítnik, v mene všetkých matičiarov v okrese Rožňava, ako i vo svojom mene, aby to zlato, ktoré má ukryté v hrdle mu stále žiarilo, aby svojím spevom rozdával radosť všetkým ľuďom, nielen doma, ale aj v širokom-ďalekom okolí. A vždy, keď bude na veľkých pódiách nielen na Slovensku, ale i vo svete stáť, aby si spomenul na rodnú obec, na tých, čo ho od malička s láskou vychovali, čo sa o sesterskú lásku s ním delili, na babku a deda, i na štítnický Vodný hrad. Lebo dnes, matičiari zo Štítnika, mu vo Vodnom hrade otvorili spevácku bránu, síce len na malom pódiu, ale nech ňou prejde na dosky, ktoré znamenajú svet.
Bc. Monika Liptáková
MO MS Štítnik
Fotografie: Monika Liptáková, Tatiana Tomková
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/obce-gemera/256/stitnik/12772/vo-vodnom-hrade-v-stitniku-sa-spojili-generacie#sigProGalleria28ac395aba
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.