Táto stavebná zákazka bola svojím rozsahom určite väčšia, než obvykle povoľovali podmienky platné v konkurenčnom súperení živnostníkov bez príslušnej firemnej licencie, v tej dobe závislej od spoluúčasti diplomovaného majiteľa či stavbyvedúceho.
Zákazky pre živnostníkov (vlastníkov menších firiem) v tej dobe sa povoľovali ponajviac iba v rozsahu bežných opráv a údržby striech, stavby menších drevených stavieb, alebo diel verejného záujmu, ako napríklad mostov, či studní. To však často iba v rozsahu, ktorý živnostníkom dovoľoval vtedajší systém, platný v danom konkurenčnom prostredí. Nárok na väčšie stavby si uplatňovali tie firmy, ktoré mali svojho majiteľa, alebo výkonného stavbyvedúceho s diplomom absolventa aspoň priemyselnej školy, alebo ak mohli svoje plány a rozpočty doložiť platným osvedčením s podpisom príslušného (okresného) architekta. Takéto osvedčenie sa však dalo získať vždy iba za určitých finančne hodne náročných podmienok.
Výnimočne sa k väčšej stavbe dostali i samostatní živnostníci, či firmy vedené iba tesárskymi majstrami, len za zvláštnych okolností, ako napríklad, po požiaroch väčších rozmerov, keď bolo potrebné opraviť či obnoviť viaceré strechy a domy v čo najkratšom čase, alebo keď väčšie konkurenčné firmy na to už kapacitne nestačili. Niekedy sa však stalo, že za úplne zvláštnych okolností sa dala získať i mimoriadna príležitosť, akou bola napríklad veľká zákazka nového pokrytia strechy a veže pamätného gotického kostola v Štítniku.
O túto mimoriadnu zákazku asi nebol konkurenčný záujem väčších firiem taký intenzívny ako obvykle, a to asi z dvoch dôvodov. V tridsiatych rokoch totiž vrcholila hospodárska kríza s veľkou nezamestnanosťou v tejto časti Gemera. A tak sociálne pokrokový starosta Štítnika Ladislav Neupauer stanovil pre túto zákazku podmienku, že firma musí každý deň prijať zopár nezamestnaných ľudí z mesta pre pomocné práce. Druhou objektívnou zábranou asi bola potreba príliš veľkého množstva šindľov pre strechy, a navyše musela byť ich veľká časť upravovaná pre zaoblenie kopúl. Úprava rôznym skracovaním, či skosením tvaru šindľov sa totiž dala robiť až v priebehu práce na mieste. To asi odrádzalo niektoré firmy. Avšak tesárskym majstrom Harmathovcom to práve vyhovovalo. Zákazku získali, a ukážkovo vzorne ju dokončili. Priaznivý ohlas tohto diela Harmathovcom zrejme priniesol ďalšie významné zákazky, napríklad kostola v Ochtinej (tiež s gotickou vežou), alebo kostolov s podobnými cibuľovo tvarovanými vežami v Roštári či Brdárke.
Náročné pokrývačské práce na kupolách veží sa robili buď z pristavených lešení, alebo priamo z otvorenej strechy, pokrývačmi zavesenými (a istenými) na lanách. Najnáročnejšie bolo ukotvenie kríža v tej najvyššej tretej kupole veže štítnického kostola. Šlo o opätovné vloženie kríža a jeho upevnenie do obnovenej drevenej konštrukcie sedla (pod plechovým krytom). Na to sa odhodlal najmladší z bratov Samuel, po zodpovednom súhlase staršieho brata Alexandra, a istený iba pomocou lana svojím najstarším bratom Michalom.
Skutočnosť, ktorá pri tom vznikla a v rodine sa spomína dodnes, pripomína, že Samuel (domácky zvaný Šamu) tam vkladal kríž z lešenia iba 40 cm širokého. Na túto akciu sa zhromaždilo mnoho divákov. Keď Šamu komplikovanú prácu skončil, na oslavu toho mu ešte hore na lešenie bola dodaná fľaša pálenky. Vraví sa, že obsah vypil, a prázdnu fľašu hodil pre efekt dolu pred vchod kostola. Diváci na to reagovali podľa svojej povahy a svojho temperamentu. Niektorí s obdivom, niektorí s pocitom strachu. Starostova dcéra Ružena (Róži) Neupauerová, bola tiež prítomná tejto slávnostnej akcie, a vraj vtedy povedala: „Tak tomu tam hore by som nechcela byť manželkou.“ Ale osud zasiahol, ako to už tak býva, po svojom. Takže ešte v dobe práce na kostole (v r. 1933) sa Šamu a Róži bližšie zoznámili. Potom sa ešte niekoľko rokov chodil Šamu dvoriť Róži do Štítnika, možno i vďaka zákazkám na tých ďalších kostoloch v blízkom dosahu Štítnika. A až v r. 1939 sa po súhlase rodičov konečne zosobášili, a po svadbe sa usadili v Dobšinej. Tam sa im potom (v r. 1942) narodil ich prvý syn Juraj. Až tak dlho to trvalo! Ale, také boli vtedy zvyky a taká bola vtedy aj doba poznamenaná druhou svetovou vojnou. Taký bol i ten skutočný, a nad očakávanie benefitný vklad týchto udalostí do osudu rodiny Harmathových.
Dodatkom by som chcel ešte pripomenúť ďalšiu príhodu. Po mnohých rokoch, keď už sme chodievali do Štítnika iba udržiavať hroby našich predkov Neupauerovcov, stretli sme sa na cintoríne s vtedajším evanjelickým farárom. Na našu prosbu nám dal kľúče od prístupu do veže. Moje nadšenie vidieť tú často doma spomínanú drevenú konštrukciu jednotlivých kupol veže zvnútra, ma viedlo najprv po schodoch, vyššie už iba po rebríku, a do tretej kupole bolo nutné vystúpiť strešným príklopovým otvorom na striešku druhej kupole. Do tej tretej už neviedlo nič. Bola uzavretá. Keď som sa tam strešným otvorom dostal, odrazu som cítil, že ma môj otec, ktorý celú túto moju cestu absolvoval tesne za mnou, chytil za nohy. Na môj dotaz: čo sa deje? – mi odpovedal, že dostal o mňa strach, a že vôbec nechápe, ako mohol tam za mlada upevňovať, a to ešte z úzkeho lešenia, ten kríž.
Horná plechová kupola mi pripomenula ešte jedného ďalšieho účastníka obnovy. Klampiarske práce na veži robil mladý zámočnícky tovariš Benko. Vravelo sa, že dokázal po lešeniach, ale aj mimo nich, pracovať a šplhať ako akrobat. No, bol mladý a odvážny. A asi mu prialo i šťastie.
Tak taký bol príbeh, ktorý sa zrodil pri tejto, pre našu rodinu vskutku osudovej udalosti, pri rekonštrukcii štítnického kostola v roku 1933.
Spomína: Juraj Harmatha,
syn Samuela a Ruženy, rodenej Neupauer

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-