Narodil sa 1. mája 1912 v Žiari v okrese Liptovský Mikuláš. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Potom v rokoch 1933-37 absolvoval teológiu v Bratislave. Tu bol aj ordinovaný za kňaza. V štúdiu pokračoval na univerzite v Erlangene v Nemecku. Po úteku z Nemecka pred fašistickým prenasledovaním pôsobil ako kňaz v Liptovskej Prúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Oženil sa s jeho dcérou Darinou, spolu vychovali tri deti – dcéry Ivicu a Darinu a syna Jána. V roku 1944 sa zapojil do SNP. Po roku 1945 pôsobil ako profesor náboženstva a spevu na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1947 bol farárom tamtiež.
V tom istom roku bol na základe pozvania Národnej luteránskej rady na študijnom pobyte v USA. To bol vlastne začiatok jeho trpkého osudu. Štátna bezpečnosť ho začala podozrievať, že sa stal americkým špiónom a začala si hľadať zámienky na jeho perzekúciu. Štátne úrady, poplatné vtedajšiemu politickému systému, viedli proti nemu priestupkové konania kvôli tým najmalichernejším „prehreškom“, odvolali ho z funkcií, ktoré vykonával. 26. februára 1953 ho zatkli a vyšetrovali v Bratislave krutým spôsobom, aby od neho vymohli priznania o vlastizrade a špionáži pre USA. Keďže mu nič nedokázali, museli ho prepustiť, ale sledovanie a prenasledovanie neustalo.
Prvého júla 1954 sa stal námestným farárom evanjelického a.v. cirkevného zboru v Čiernej Lehote. S horlivosťou jemu vlastnou začal s reštauráciou cirkevného života v obci, ktorý za jeho predchodcu stagnoval. Veľmi dobre sa na tie časy pamätám. Pán farár Juráš nás pripravoval na konfirmáciu, organizoval pre deti i dospelých biblické hodiny na miestnej fare. Bol to veľmi pekný, charizmatický človek s prenikavým pohľadom, neuveriteľne vzdelaný, pritom presvedčivý a priamy. Pravda, jeho psychická odolnosť bola v dôsledku väznenia a prežitého telesného násilia oslabená, preto na nás občas reagoval podráždene, keď sme ho nepočúvali alebo vyrušovali. Nebolo to často, lebo nás vedel dokonale upútať rozprávaním o svojich zážitkoch, napr. z čias štúdií v Nemecku, odkiaľ musel ujsť pred fašistami, lebo odmietol „hajlovať“ pri imatrikulácii, a ako plavčík na lodi sa po Dunaji dostal až do Bratislavy. Pri jeho bohoslužbách bol kostol vždy plný dospelých i mládeže. To vyvolalo reakciu ŠTB i miestnych udavačov. Svedčí o tom i hlásenie nadporučíka S. z Krajskej správy ministerstva vnútra, ktorý vo svojom hlásení uvádza: „...tento svojím vplyvom, ako aj iným pôsobením na ľudí brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež i samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol i keď v minulosti sa snáď prejavovali ako ateisti...“Jeden z miestnych konfidentov ŠTB píše v roku 1956: „Po predebatovaní otázky o celkovej činnosti farára, sme došli k záveru, že je nutné stáť na tom, aby ihneď bol od nás vymenený a naša mienka je – že farára chceme, ale mladého, pokrokového, ktorý vyšiel z dnešného režimu z teologickej fakulty, má kladný vzťah k socializácii dediny a príp. by aj aktívne pracoval pre toto... Veď naše JRD za rok 1956 malo doplatky 6.- Kčs a mohlo to byť 8.- Kčs (t.j. 100 %), keby práve on tak ľudí nebalamutil. Organizuje ich na faru po večeroch na nejaké biblické hodiny a ešte mu i tam vyberajú oferu, či takéto vydieranie a podobné činy, na druhej strane zasa smilstvo a v celej dedine posmech, že všetky mladé ženy chodia v noci a večer k nemu, lebo chytili už ... Práci česť!“
Obvinili ho i zo zhoršených hospodárskych výsledkov JRD, zo zníženia prírastkov hovädzieho dobytka, ktorý bol umiestnený vo farskej stajni...
Boli snahy o jeho získanie za spolupracovníka ŠTB. Keď sa to nepodarilo, plánovali na faru v Čiernej Lehote namontovať odpočúvacie zariadenie v troch miestnostiach (v spálni, v miestnosti pre biblické hodiny a v prijímacej kancelárii).
Nakoniec miestni udavači dosiahli svoj cieľ – Jozefa Juráša preložili do Bátoviec. Tu ho 1. februára 1962 ŠTB zaistila. Väznili ho v Košiciach a v Prahe. Proces sa konal 9.-11. júla 1962. Bol uznaný vinným, že „...od konca roka 1948 do konca januára 1962 v Liptovskom Mikuláši a na iných miestach vošiel do styku s predstaviteľmi Svetového luteránskeho zväzu, ktorým podával správy a prijal pokyny na prevádzanie protištátnej činnosti na našom území. V roku 1949 bol poverený predsedom Svetového luteránskeho zväzu tajným vedením evanjelickej cirkvi na Slovensku, od agenta americkej rozviedky prijal pokyny a vysielačku pre prípad vojnového konfliktu. Podľa pokynov, ktoré obdržal od cudzích predstaviteľov, organizoval a riadil na Slovensku rozsiahlu protištátnu činnosť, do ktorej zapojil najmenej 200 evanjelických kňazov s úmyslom privodiť zvrat socialistického štátneho zriadenia.“Rozsudok: 13 rokov väzenia za vlastizradu. Zavretý bol vo Valdiciach.
Z väzenia ho prepustili 4. mája 1968 na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu. V septembri 1968 nastúpil ako farár v Bratislave – Petržalke, kde pôsobil až do júna 1972, kedy ho ako kňaza penzionovali. Potom ešte pracoval ako korektor v Polygrafických závodoch v Bratislave.
Skoro sa však prejavili následky väzenia. Ochorel na rakovinu kostnej drene. Zomrel 17. augusta 1975. Pochovaný je v Liptovskej Porúbke.
Vo svojich spomienkach vyjadril svoje životné krédo:
Proti čomu som vlastne bol?
- Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.
- Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.
- Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.
- Proti pseudovede, ktorá so svojím chvastaním rozkazovala aj „vetru, dešti...“
- Proti násilníckym metódam miestnych činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.
Jozef Juráš bol aj literárne činný. V rokoch 1940-50 pôsobil s prestávkami ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier. Zachovali sa diela: V tomto znamení zvíťazíš – výber z prednášok a úvah, Liptovský Mikuláš 1945, Z temného obdobia – výber z väzenskej poézie, L. Mikuláš 1992, články v Evanjelickom poslovi spod Tatier a v Cirkevných listoch.
Takýto teda bol lehotský farár Jozef Juráš. Nám, ktorí sme ho poznali, ostali spomienky a pár fotografií. Medzi pamiatkami na neho mám doklad o konfirmácii písaný jeho rukou s obrázkom poslednej večere Pánovej i teraz, viac ako 100 rokov po jeho narodení.
Peter Mirvaj,
v Jaklovciach, január 2013
{jcomments on}

































Čierna Lehota – dedina zabudnutá Bohom a hádam aj ľuďmi... Napriek tomu má svoju históriu, svoju genézu, ale aj osobnosti s tým spojené. Treba len oživiť individuálnu i kolektívnu pamäť, oprieť sa o fakty skryté v spomienkach. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a