piatok, 09 november 2012 17:29
Bohumil Nosák nebol zanedbateľnou osobnosťou Gemera a zaslúži si väčšiu pozornosť Doporučený
Napísal(a) Peter Mirvaj
V súčasnom uponáhľanom svete často zvykneme myslieť iba na materiálne aspekty života a žiaľ, zabúdame na ideové korene, ktoré sú podstatou našej terajšej existencie. Pritom sa skoro v každej slovenskej dedine nachádzajú stopy ľudí, ktorí tvorili našu slovenskú identitu a v časoch najsilnejšej maďarizácie udržiavali medzi pospolitým ľudom slovenské povedomie. Patrí medzi nich aj rodina Nosákovcov. Ich život a práca sú úzko späté s obcou Čierna Lehota na hornom Gemeri.
Učiteľ a evanjelický farár Ondrej Nosák žil v rokoch 1785 – 1854. S manželkou Máriou, rod. Kováčovou vychovali šesť detí (dve dcéry a štyroch synov), z ktorých sa do povedomia národa zapísali najmä dvaja bratia: Timotej Ignác Bohuslav Nosák – Nezabudov a Teofil Tertulián Bohumil Nosák. Životom a dielom druhého z nich sa mienime zaoberať podrobnejšie.
Bohumil Nosák sa narodil 14. októbra 1819 v Tisovci. Základné vzdelanie získal u otca v ľudovej škole v Čiernej Lehote. V rokoch 1832 – 36 študoval syntax, rétoriku a gramatiku na evanjelickom lýceu v Levoči, 1836 – 37 na gymnáziu v Gemeri, 1837 – 42 filozofiu a teológiu znova v Levoči. V rokoch 1842 – 44 žil u rodičov v Čiernej Lehote, kde pomáhal otcovi s učiteľskými a kňažskými povinnosťami. V rokoch 1844 - 47 bol vychovávateľom dcéry J. Kollára Ľudmily v Pešti. V roku 1847 ho vysvätili za kňaza. Vzápäti bol evanjelickým kaplánom v Pozdišovciach. Najdlhšie pôsobil v Sabinove (1847 – 77) ako evanjelický farár. Oženil sa s Amáliou Tomášikovou, dcérou štúrovského vzdelanca, básnika a spisovateľa Sama Tomášika, farára v Chyžnom.
Od roku 1877 pôsobil ako farár v Čiernej Lehote. V tom istom roku sa jeho manželka zúčastnila na výstave slovenských výšiviek v Turčianskom sv. Martine. To bola zámienka, aby cirkevná uhorská hierarchia začala s jeho perzekúciou, lebo bol známy ako študentský a národný pracovník. Táto jeho činnosť v národnom hnutí úzko súvisí s pôsobením jeho brata Bohuslava. Bohumil počas štúdií v Levoči bol spolu so Samuelom Bohdanom Hroboňom vedúcim funkcionárom Československej spoločnosti a Slovanského ústavu. Počas pobytu v Pešti udržiaval kontakt medzi J. Kollárom a štúrovcami. Na jar roku 1848 šíril na východnom Slovensku mikulášske Žiadosti slovenského národa a proklamáciu Bratia Slováci! Do protimaďarskej akcie zapojil J. Záborského, J. Rániho, J. Tomášika. Zabezpečoval kontakt Slovenskej národnej rady s poľským národným hnutím a s ruským vojskom v Haliči. A. Záborskému pomáhal pri nábore dobrovoľníkov do národnej gardy v Sabinove. V novembri 1848 ho zatkli, internovali vo vyšetrovacej väzbe v Prešove a odovzdali štatutárnemu súdu v Pešti. Po jej obsadení cisárskym rakúskym vojskom sa v januári 1849 vrátil do Sabinova. Bol účastníkom zimnej výpravy slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po príchode maďarskej revolučnej armády ušiel do Haliče, do Sabinova sa vrátil až s ruským vojskom. Po roku 1849 podporoval slovenských študentov na kolégiu v Prešove. V rokoch 1867 – 77 žil u neho brat Bohuslav. Obaja boli účastinármi martinského KUSu, kolportérmi slovenských kníh a časopisov na východnom Slovensku, zakladateľmi Besedy (Cassina) v Sabinove. Stýkal sa aj s predstaviteľmi ukrajinsko-rusínskeho národného hnutia A. V. Duchnovičom a A. I. Pavlovičom.
Všetky uvedené skutočnosti boli tŕňom v oku maďarskej cirkevnej i svetskej hierarchie a príčinou jeho perzekúcie. Od roku 1877, odkedy pôsobil ako ev. farár v Čiernej Lehote, prenasledovanie narastalo. Túto situáciu Bohumil Nosák psychicky nezvládol a dňa 2. septembra 1887 vyskočil z okna veže čiernolehotského kostola. Keď sa to dozvedel jeho svokor Samo Tomášik, postihol ho srdcový kolaps, na následky ktorého 10. septembra 1887 zomrel. Maďarská perzekúcia si takto vyžiadala viacnásobnú daň...
Čo sa týka jeho literárnej činnosti, vzorom mu bol K. H. Mácha. Písal po česky – poéziu s romantizujúcimi prvkami a vlasteneckými motívmi. Publikoval v Jitřenke a preklady z ruštiny uverejňoval v Dobšinského Sokole.
Ako vyplýva z uvedeného, Bohumil Nosák nebol zanedbateľnou osobnosťou a rozhodne by si zaslúžil pripomenutie v podobe aspoň skromnej pamätnej tabule na čiernolehotskom kostole.
Peter Mirvaj,
Jaklovce
Zverejnené v
Čierna Lehota
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).