Iba málo som veril tomu, že po uverejnení pohľadnice Čiernej Lehoty na stránke Maj Gemer v článku Ako sa dostala fotografia z Čiernej Lehoty do Tišnova a nazad s dátumom 11. 5.2013, ktorú mi poslala pani Oľga Zacharová, sa niekto z Tišnova v Čechách nájde, kto by na ňu reagoval. Možno si poniektorí na ňu spomínate. Želal som si totiž, aby sa ozval niekto, kto vie, ako sa dostala táto pohľadnica z Tišnova v Čechách do obce na konci Štítnickej doliny. 
Na súvislosti Vami publikovanej fotografie z Čiernej Lehoty nedokážem celkom presne odpovedať. Možno Norbert Pokorný po Slovensku cestoval, alebo bol tam za prácou. Zhotovoval miestopisné pohľadnice na objednávku pre miestnych obchodníkov, ktorí ich potom predávali. To môže byť tento prípad." 
Pán Hromčík sa ma ešte v spomínanom liste pýtal, či sa niekde v okolí nenašli niektoré objekty v kostoloch, ktoré by niesli stopy po umeleckých prácach spomínaného akademického maliara. Najlepšou odborníčkou na túto tému na hornom Gemeri je pani Edita Kušnierová. Na moju otázku reagovala síce hneď, ale bez pozitívneho, keď mi odpísala, že od pána Pokorného sa v našich kostoloch doteraz žiadne maľby nenenašli.
Zaujímavou je i tá časť korešpondencie s pánom Hromčíkom, v ktorej mi vysvetlil aj otázku určenia osoby zachytenej na spomínanej pohľadnici. Keď som mu napísal, že náš dobrý znalec histórie Slavošoviec a okolia pán dr. Milan Sajenko usudzuje, že ženskou osobou na pravej strane obrázka je zrejme manželka pán Pokorného, s istotou mi potvrdil, že ona tou osobou nemôže byť, lebo "jeho manželka Františka (rod. Mašková) sa narodila v roku 1878 a bola tmavovlasá. Na pohľadnici je ďaleko mladšia žena a má svetlé vlasy."
Fotografia, ktorá je opatrená dátumom poštovej pečiatky prezentuje roky prvého slovenského štátu. Podľa neho sú pravdepodobné dve možnosti: „Pohľadnicu vyhotovil akademický maliar Norbert Pokorný a môže byť na nej vyfotografovaná jeho najmladšia dcéra Františka (Milena) Pokorná. Ona sa narodila v roku 1912 a mala svetlé vlasy (viď priložený portrét). Alebo ide o ďalšiu možnosť, že pohľadnica je od jeho syna fotografa Norberta Josefa Pokorného a na nej je zachytená jeho manželka."
To ale nemohol potvrdiť, pretože nemá jej podobizeň. Obrátil sa však s týmto problémom listom na Ing. arch. Norberta Pokorného, ktorý žije v Hořepníku a je jediným žijúcim vnukom akademického maliara. Zatiaľ sa mu však neozval. Aj my veríme, že aj táto informácia sa časom objasní.
Nuž, toľko zatiaľ o jednej starej pohľadnici, ktorá poštou zo Slavošoviec (pretože susedná Čierna Lehota poštu nemala a ani doteraz nemá) obišla pekný kúsok nielen Slovenska. Podstatné je, že pre odosielateľa i adresáta mala veľký význam, pretože obsahovala informáciu o tom, ako jeden na druhého vo vtedajšej situácii na seba mysleli a takto sa posmeľovali.
Overovanie rôznych náležitostí súvisiacich s pohľadnicou Čiernej Lehoty z obdobia 30.-40. rokov minulého storočia mi zároveň potvrdili, že takých pohľadníc od pána Pokorného z Tišnova je v tejto obci medzi ostatnými spoluobčanmi viacero. A možno aj inde, všade tam, kde našli svojho adresáta. Všetci si ich s láskou odložili ako spomienky na ľudí, ktorí ich dostali, alebo použili ako posla dobrých správ.
Ondrej Doboš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.