Zaujímavosťou týchto horúcich dní v Gemeri bola informácia o tom, že v decembri 1944 núdzovo pristálo pri Joviciach vojenské lietadlo americkej armády. Potvrdil mi ju sám jej pôvodca pán Vojtech Bradovka z rožňavskej mestskej časti Nadabula, ktorý mi o nej napísal: „Po 68 rokoch som si spomenul ako v apríli r. 1945, po prechode frontu cez Gemer, sme išli so spolužiakom na bicykloch cez Rožňavu do Prešova do školy. poli kdesi pri Joviciach veliké americké (alebo anglické) bombardovacie lietadlo. Zrejme núdzovo pristálo ešte pred prechodom frontu, keď toto územie bolo ešte maďarské. Dopočul som sa, že časť posádky sa zachránila. Rád by som vedel či o tom existuje nejaká písomná správa a aký bol osud členov posádky, ktorí sa zachránili.“
Milým prekvapením pre pána Bradovku, ktorého na okolí všetci dobre poznajú ako aktívneho seniora na internetovej sieti bolo, keď sa dozvedel prostredníctvom Mariany Benedikovej, že strojom, o ktorom je reč a ktorý bol počas útoku nemeckých stíhačov zasiahnutý a dopadol na území Slovenska, bol stroj B-24H-15-DT sériového čísla 41-28913. Stroj patril do zostavy 767. bombardovacej perute, 461. bombardovacej skupiny. Posádku lietadla tvorili: 1st Lt. Robert A. Galvan, 2nd Lt. Eldred H. Helton, 2nd Lt. Frederick C. Smyth, 2nd Lt. Edward A. Kussler, Sgt. Albert G. Jones, Sgt. Arthur C. Piccoli, Cpl. Thomas S. Lyons, Sgt. Thomas E. Stevenson, Sgt. Roy B. Wilhite, Sgt. Purvis L. Stacks.
Prípad, ktorý zažil, vtedy mladý študent Bradovka, mal však začiatok v polovici decembra roku 1944. Všetko je o ňom presne zachytené v historických dokumentoch americkej armády, kde sa o jeho desaťčlennej posádke po zasiahnutí lietadla nemeckou protivzdušnou batériou, o.i., píše: „Pilot 1st Lt. Robert A. Galvan otočil svoj poškodený bombardér na východ a snažil sa dostať za líniu východného frontu. 
Po 45. minútach letu však stroj nebol schopný udržať sa dlhšie vo vzduchu a pilot s posádkou asi o 12:00 hod. núdzovo pristáli v katastri obce Jólész (Jovice) v blízkosti mesta Rozsnyó (Rožňava), vtedy na Maďarmi zabratom území, dnes na Slovensku. Bohužiaľ, do dnešných dní ostali nažive iba dvaja členovia tejto posádky, a preto osud stroja a posádky nie sú úplne detailne podchytené. Po útoku nemeckých stíhačov leteli asi trištvrte hodinu na východ a núdzovo pristáli pri meste Rožňava. Dvaja letci z posádky boli zranení nepriateľskou paľbou. Pravý bočný strelec Sgt. Purvis Lee Stacks bol štyri až päťkrát zasiahnutý nepriateľskými strelami a mal pravdepodobne zranenie chrbtice. Bol ochrnutý od pása dolu, avšak prežil núdzové pristátie. Bol prevezený do nemocnice. Sgt. Artur C. Piccoli, zadný strelec utrpel zranenia na jednej nohe a členku.
Po pristátí boli letci zajatí maďarskými vojakmi. Preniesli oboch zranených na nosidlách k ceste, naložili na korbu auta a vojaci ich všetkých odviezli do Rožňavy.
Zranených odviezli do nemocnice, kde boli ošetrení. Piccoliho noha musela byť amputovaná maďarským doktorom. Ruskí vojaci oslobodili oboch zranených letcov v januári 1945. Eldred Helton letel s posádkou iba 17. decembra (1944) ako druhý pilot. Nebol pravidelným členom posádky #78-2. Sgt. Wilhite sa stal zajatcom Maďarov asi na 12 dní. Počas presunu sa jemu a spodnému strelcovi menom Albert G. Jones podarilo v obci Dobšiná ujsť zo zajatia. Druhý deň na úteku boli kontaktovaní partizánmi, ktorí im pomohli a dali nejaké jedlo. Na štvrtý deň od úteku boli opäť zaistení žandármi z obce, snáď obec Smolnik [odhad z fonetického prepisu názvu], počas pokusu o prechod línie frontu. Až po piatich týždňoch, 22. januára 1945 dorazili do tábora Dulag Luft. Tak dlho im trval prechod cez Slovensko, Rakúsko a Nemecko. Oslobodený bol 29.4.1945 v Moosburgu. Zvyšok posádky skončil v nemeckých zajateckých táboroch. Smyth a Kussler boli v zajateckom tábore Stalag Luft III a v Luckenwalde a boli oslobodení ruskou armádou 22. apríla 1945. Do Štátov sa vrátili začiatkom mája 1945.
Životný osud spomínaných pilotov však pokračoval po skončení druhej svetovej vojny už na území Spojených štátov amerických. História nám sprostredkovala svedectvo o viacerých z nich. Pilot Robert Galvan zotrval u letectva i po vojne a zahynul v roku 1956 počas tréningu nad Kansasom, keď jeho lietadlo explodovalo vo vzduchu. Tom Lyons zomrel v Tennessee v roku 1996 a Wilhite zomrel v Missouri v roku 1998.
Taký bol osud lietadla spojeneckých armád na konci druhej svetovej vojny, ktoré na seba upozorňovalo obyvateľov okolia Jovíc i mladých študentov idúcich, na začiatku tohto príbehu spomínanou trasou pod Silickou planinou neďaleko Rožňavy. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa o osude tohto lietadla v Joviciach po tom, ako bolo opustené strážnou službou.
Spracoval Ondrej Doboš
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.