Zaujímavosťou týchto horúcich dní v Gemeri bola informácia o tom, že v decembri 1944 núdzovo pristálo pri Joviciach vojenské lietadlo americkej armády. Potvrdil mi ju sám jej pôvodca pán Vojtech Bradovka z rožňavskej mestskej časti Nadabula, ktorý mi o nej napísal: „Po 68 rokoch som si spomenul ako v apríli r. 1945, po prechode frontu cez Gemer, sme išli so spolužiakom na bicykloch cez Rožňavu do Prešova do školy. poli kdesi pri Joviciach veliké americké (alebo anglické) bombardovacie lietadlo. Zrejme núdzovo pristálo ešte pred prechodom frontu, keď toto územie bolo ešte maďarské. Dopočul som sa, že časť posádky sa zachránila. Rád by som vedel či o tom existuje nejaká písomná správa a aký bol osud členov posádky, ktorí sa zachránili.“
Milým prekvapením pre pána Bradovku, ktorého na okolí všetci dobre poznajú ako aktívneho seniora na internetovej sieti bolo, keď sa dozvedel prostredníctvom Mariany Benedikovej, že strojom, o ktorom je reč a ktorý bol počas útoku nemeckých stíhačov zasiahnutý a dopadol na území Slovenska, bol stroj B-24H-15-DT sériového čísla 41-28913. Stroj patril do zostavy 767. bombardovacej perute, 461. bombardovacej skupiny. Posádku lietadla tvorili: 1st Lt. Robert A. Galvan, 2nd Lt. Eldred H. Helton, 2nd Lt. Frederick C. Smyth, 2nd Lt. Edward A. Kussler, Sgt. Albert G. Jones, Sgt. Arthur C. Piccoli, Cpl. Thomas S. Lyons, Sgt. Thomas E. Stevenson, Sgt. Roy B. Wilhite, Sgt. Purvis L. Stacks.
Prípad, ktorý zažil, vtedy mladý študent Bradovka, mal však začiatok v polovici decembra roku 1944. Všetko je o ňom presne zachytené v historických dokumentoch americkej armády, kde sa o jeho desaťčlennej posádke po zasiahnutí lietadla nemeckou protivzdušnou batériou, o.i., píše: „Pilot 1st Lt. Robert A. Galvan otočil svoj poškodený bombardér na východ a snažil sa dostať za líniu východného frontu. 
Po 45. minútach letu však stroj nebol schopný udržať sa dlhšie vo vzduchu a pilot s posádkou asi o 12:00 hod. núdzovo pristáli v katastri obce Jólész (Jovice) v blízkosti mesta Rozsnyó (Rožňava), vtedy na Maďarmi zabratom území, dnes na Slovensku. Bohužiaľ, do dnešných dní ostali nažive iba dvaja členovia tejto posádky, a preto osud stroja a posádky nie sú úplne detailne podchytené. Po útoku nemeckých stíhačov leteli asi trištvrte hodinu na východ a núdzovo pristáli pri meste Rožňava. Dvaja letci z posádky boli zranení nepriateľskou paľbou. Pravý bočný strelec Sgt. Purvis Lee Stacks bol štyri až päťkrát zasiahnutý nepriateľskými strelami a mal pravdepodobne zranenie chrbtice. Bol ochrnutý od pása dolu, avšak prežil núdzové pristátie. Bol prevezený do nemocnice. Sgt. Artur C. Piccoli, zadný strelec utrpel zranenia na jednej nohe a členku.
Po pristátí boli letci zajatí maďarskými vojakmi. Preniesli oboch zranených na nosidlách k ceste, naložili na korbu auta a vojaci ich všetkých odviezli do Rožňavy.
Zranených odviezli do nemocnice, kde boli ošetrení. Piccoliho noha musela byť amputovaná maďarským doktorom. Ruskí vojaci oslobodili oboch zranených letcov v januári 1945. Eldred Helton letel s posádkou iba 17. decembra (1944) ako druhý pilot. Nebol pravidelným členom posádky #78-2. Sgt. Wilhite sa stal zajatcom Maďarov asi na 12 dní. Počas presunu sa jemu a spodnému strelcovi menom Albert G. Jones podarilo v obci Dobšiná ujsť zo zajatia. Druhý deň na úteku boli kontaktovaní partizánmi, ktorí im pomohli a dali nejaké jedlo. Na štvrtý deň od úteku boli opäť zaistení žandármi z obce, snáď obec Smolnik [odhad z fonetického prepisu názvu], počas pokusu o prechod línie frontu. Až po piatich týždňoch, 22. januára 1945 dorazili do tábora Dulag Luft. Tak dlho im trval prechod cez Slovensko, Rakúsko a Nemecko. Oslobodený bol 29.4.1945 v Moosburgu. Zvyšok posádky skončil v nemeckých zajateckých táboroch. Smyth a Kussler boli v zajateckom tábore Stalag Luft III a v Luckenwalde a boli oslobodení ruskou armádou 22. apríla 1945. Do Štátov sa vrátili začiatkom mája 1945.
Životný osud spomínaných pilotov však pokračoval po skončení druhej svetovej vojny už na území Spojených štátov amerických. História nám sprostredkovala svedectvo o viacerých z nich. Pilot Robert Galvan zotrval u letectva i po vojne a zahynul v roku 1956 počas tréningu nad Kansasom, keď jeho lietadlo explodovalo vo vzduchu. Tom Lyons zomrel v Tennessee v roku 1996 a Wilhite zomrel v Missouri v roku 1998.
Taký bol osud lietadla spojeneckých armád na konci druhej svetovej vojny, ktoré na seba upozorňovalo obyvateľov okolia Jovíc i mladých študentov idúcich, na začiatku tohto príbehu spomínanou trasou pod Silickou planinou neďaleko Rožňavy. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa o osude tohto lietadla v Joviciach po tom, ako bolo opustené strážnou službou.
Spracoval Ondrej Doboš
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.