Medzi nimi boli tiež fotografie, ktoré ponúkla návštevníkom aj pani Zuzana Dobošová. Ona nám priblížila i článkom to, s čím v spomenutý deň i nasledujúce mali trápenie všetci občania Jovíc. Preto jej dávam priestor na vyjadrenie nepríjemných zážitkov, o ktorých napísala:
"Na úvod by som podotkla len toľko, že je to neustále sa opakujúca udalosť. Človek každý rok žije v úzkosti keď príde väčšia búrka a v obavách čaká, kedy sa ten malý potok premení na nezastaviteľne sa rútiaci hurikán, ktorý berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty.
Prvý raz sa to udialo v roku 2002, keď sme mali vodu na celom prízemí domu až po kolená. Vtedy to kompetentní zvalili na to, že na zákrute nevládze odviesť rúra pod mostom všetku vodu a vyleje sa na cestu. Pred dvoma, alebo troma rokmi prerobili most a napriek tomu sa voda z koryta stále vyleje. Podľa slov starostu obce pred dvoma rokmi podala obec žiadosť vodohospodárom, aby vyčistili koryto a spravili ďalšie potrebné opatrenia, aby sa zabránilo povodniam. Odvtedy od nich neprišla žiadna odpoveď. Možno aj hlava obce by mala viacej tlačiť na zodpovedných, neostať len pri jednej žiadosti, ale ísť za tým dovtedy, kým sa riešenie problému nepohne. Podľa súčasného stavu to vyzerá tak, že nikto z kompetentných nehľadá žiadne riešenie. Obec síce na vlastné náklady čiastočne vyčistí koryto potoka, ale aj to len na určitých miestach. Neviem, čo by som mohla k tejto nepriaznivej situácii viacej povedať. Tentokrát sa voda valila do obce z troch strán a ako obvykle, aj teraz, to vyústilo v tej istej časti obce na Okružnej a Mlynskej ulici. Navyše, prišlo to náhle, behom pár minút. Na poslednú chvíľu som ako-tak stihla preparkovať auto na kopec a už voda bola vo dvore. Našťastie, do domu sa voda tentokrát nedostala, ale už to bolo naozaj na vlásku. Tŕpli sme hrôzou, lebo ak by hladina vody stúpla ešte o centimeter, zase by sme mali celé prízemie pod vodou. A veru také niečo neželám nikomu. Ten, kto to nezažil, si vie len veľmi ťažko predstaviť, čo to vlastne znamená. To nie sú len nemalé materiálne škody, ale aj obrovská drina pri upratovaní, aby sa dom dal do poriadku.
Vonku sa to časom uprace. Horšie bolo, že pod vodou boli všetky miestnosti mimo domu, kde držíme náradie i zvieratá. Susedia to mali ešte problémovejšie. Im sa dostala voda aj do garáže. Tretí susedia to mali najhoršie. Oni mali pod vodou celé prízemie domu.
Na záver len toľko, že po tejto poslednej udalosti dúfam, že sa ľudia v obci zobudia a budú tlačiť na starostu, aby sa už konečne našlo nejaké riešenie, ktoré by zabránilo každoročne sa opakujúcej povodni. A ešte jedna poznámka na koniec. Každý rok vieme, že nás môžu opäť postihnúť povodne, ale v obci nemáme prichystané aspoň pre tie najohrozenejšie rodiny ani len piesok a vrecia. Možno, že by to pri takej vode ako sme zažili túto nedeľu, veľmi nepomohlo, ale aspoň by zostal človeku pocit, že sme sa o niečo pokúsili."
Zuzana Dobošová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.