Opýtali sme sa pani Bronďošovej, okrem iného, čo vlastne musela vykonať, aby si získala dôveru Polomčanov potrebnú pre vykonávanie tejto zodpovednej funkcie.
- Polomčania ma poznajú dlhé roky ako človeka, ktorý má veľa záľub a aktivít, mám rada výzvy a v živote si vyberám stále tú ťažšiu cestu.
Najskôr som pracovala 12 rokov na Okresnom úrade v Rožňave ako informatička, potom som prešla do Všeobecnej zdravotnej poisťovne, kde som pracovala na rôznych pozíciách ako revízna asistentka, informatička, asistentka riaditeľa a poradca klienta. Vo VšZP som pracovala celých 15 rokov. Popri zamestnaní som vyštudovala vysokú školu v odbore sociálna práca, čo viem v plnej miere využiť aj v praxi.
Veľmi rada chodím po našich krásnych horách a dolinách ako turistka. Stále sa kochám krásnymi výhľadmi či už pri východe alebo západe slnka. Vadia mi však odpadky, ktoré nachádzam pod stromami, kríkmi, na lúkach, popri cestách. Neviem pochopiť človeka, keď bez mihnutia oka zahodí na zem prázdnu plechovku od piva alebo plastovú fľašu. A nie je to problém len našej obce. Všeobecne ľudia sú veľmi ľahostajní a neuvedomujú si vážnosť situácie, že kvôli tomu sa naše deti a vnúčatá budú pozerať na rieky a moria plné odpadkov...
Súčasťou môjho života sa stala telocvičňa. Dve desaťročia skúšam rôzne formy pohybu. Najskôr to bol erobik, joga, pilates, kalanetika, neskôr zumba, trampolíny. Postupne som na zdokonalila a naši občania majú možnosť si zdarma v našej polomskej telocvični poriadne zacvičiť. TABATA a PILATES sú cvičenia pre všetky vekové kategórie.
Na jar každoročne organizujem spolu s Obecným úradom „Polomský mini maratón - skákaj, tancuj a cvič hät“. Každý má svoje hranice niekde inde, tak si cvičenie prispôsobí svojim schopnostiam. Dôležité je stále sa hýbať. Pravidelnosť je prvoradá. Pohyb je najlepším liekom na všetky choroby.
Polomčania ma poznajú aj ako aktívnu folkloristku vo FSk Dolina, dobrovoľnú hasičku, plavkyňu, bežkyňu, otužilca – som aj ľadový medveď, záhradkára, chovateľa. V každej oblasti sa snažím zdokonaľovať a motivovať ostatných. Veď všetko sa dá, len treba chcieť.
V predchádzajúcich rokoch vykonávania jej poslaneckého mandátu, obecné zastupiteľstvo prešlo rôznymi pozitívnymi i negatívnymi obdobiami, čo sa samozrejme prejavilo aj na chode OZ. Tu je niekoľko názorov pani starostky Bronďošovej, týkajúcich sa výkonu jej novej funkcie:
Ako si uvedomujete zodpovednosť za riadenie a chod obce?
- Viem, je to veľmi zodpovedná a náročná úloha. Mojím hlavným cieľom je rozvoj našej krásnej obce, avšak za absolútnej transparentnosti pri nakladaní s verejnými financiami. Spravím všetko preto, aby bola Gemerská Poloma jednou úžasnou dedinou.
Máte už pripravené úlohy, ktoré ste si vytýčili splniť v nasledujúcom volebnom období? Ktoré z nich považujete za prioritné?
- Mojou hlavnou prioritou je riešenie problémov v súvislosti s našou kanalizáciou, predovšetkým pokúsiť sa analyzovať a odstrániť problém zápachu z kanalizačnej siete, ktorý prechádza až do domácností občanov. Budem sa maximálne snažiť úspešne ukončiť reklamačné konanie tohto vodného diela.
- Odpady považujem za ďalšiu z mojich hlavných priorít. Pre úplné sfunkčnenie systému nakladania a likvidácie odpadov v našej obci je podstatnou výstavba zberného dvora. Realizáciou tohto projektu získa naša obec všetky predpoklady k likvidácii takmer všetkých kategórií odpadov.
- V neposlednom rade mám záujem zamerať sa na vzdelávacie aktivity občanov, ich orientáciu na separovanie odpadov, na prevenciu pred vznikaním drobných čiernych skládok, prevziať zodpovednosť za separáciu niektorých druhov odpadov priamo na obec.
Vaše obecné Polomské noviny svojím obsahom i čítavosťou patria medzi málo takých, ktoré si dovolia vydávať obce, ale zároveň získavajú pre ich tvorbu aj spoluobčanov Gemerskej Polomy. Aké sú Vaše predstavy v súvislosti s ich vydávaním a obsahom do budúcnosti?
- Polomské noviny sú pravdivým zrkadlom života našej obce. Ja osobne sa na každé číslo veľmi teším, a keď už ich mám v ruke, nepustím ich, kým ich celé neprečítam. Vychádzajú štyrikrát do roka a zachytávajú všetky udalosti v obci. Zaujímavé články zo samosprávy, kultúry, športu, histórie ďalekej i blízkej, obsahujú polomské nárečie, rady lekára, spoločenskú kroniku, životné jubileá, knižné novinky a akcie obecnej knižnice, množstvo fotografií z histórie a aj súčasnosti, rôzne oznamy a pozvánky na pripravované akcie a samozrejme nechýba ani krížovka a šachová úloha. 22 strán zaujímavého čítania, za čo vďačíme redakčnej rade a hlavne pani Dane Červenákovej. Ozývajú sa nám rodáci žijúci mimo našej obce, aby sme im Polomské noviny posielali. Nás to veľmi teší.
Ďakujem Vám, pani starostka Bronďošová, za Vaše odpovede.
Želám Vám vo Vašej novej funkcii veľa úspechov, zdravia a na začiatku vianočného obdobia i nového roka 2019 aj všetkým Polomčanom žijúcim nielen v Gemeri, ale roztrúseným aj po celom Slovensku, ba i celom svete.
Otázky pripravil:
Ondrej Doboš
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.