Najkrajší okamih Vášho života. Na čo rada spomínate a chcete, aby sa to vrátilo – čo Vás hreje pri srdci. Čo, alebo kto je Vaša radosť života?
Rada som za tie deti, mám osem pravnúčat a päť pra-pravnúčat, to je moja radosť. Ale od mladosti som nemala mnoho radosti. Vydala som sa ako sedemnásťročná a hneď o rok mi tragicky zahynul otec. Mal len tridsaťosem rokov. Bolo to ešte za Slovenskej republiky, keď zo Stratenej do Dobšinej prevážali tovar. Tak ma to zasiahlo, že som z toho ochorela. Robila som doma na gazdovstve – mali sme kone, kravy, ovce. Spomínam si ako už svietil mesiac a ja som ešte v humne sečku rezala, lebo chlapi ráno odišli do hory, vozili drevá a až o deviatej večer sa vracali domov. Venovala som sa aj tkaniu a šila som kroje.
- Vôbec ste na seba nemysleli, vždy ste mali na mysli len druhých... urobiť dobre, vyhovieť im, aby boli spokojní.
Nie, nemyslela som na seba. Vždy som mala na mysli ostatných, žila som pre druhých, pre rodinu, aby som mohla urobiť čo bolo treba. Neviem, prečo mi Pánboh dal dožiť tie roky, nikomu som za tých sto rokov neublížila.
- Spomínate si na školské časy? Kde ste chodili do školy a pamätáte sa na to, čo ste sa učili?
Chodila som do školy osem rokov tu v Polome. Mali sme slovenčinu, počty, učili sme sa vlastivedu. Potom som ešte chodila do inej školy, ešte dva roky.
- Čo najradšej jedávate?
Nemám rada kyslé, sladké a neľúbim mäso. Jedávam striedmo. Najradšej mám zemiaky zapražené s cibuľkou (na sucho) a s kyslým mliekom. Každý večer musí byť pohár mlieka.
- Ako sa Vám páči život dnes, zmenilo sa niečo? Čo by ste odkázali dnešnej generácii – nejakú dobrú radu do života?
Zmenilo sa toho veľa, ale v tých rokoch, keď som mala byť dievkou, som ňou nestačila byť. Vtedy bolo veselšie. Prechádzali sme sa po ceste a veľa sme spievali, aj keď bolo viacej roboty doma na statku, na poli. Možno by aj dnes mladým prospelo viac kultúry, tak ako to bolo predtým.
- Čítate Polomské noviny?
Aj (úsmev), vždy všetko prečítam do konca, aj každú knihu.
Skromnosť tejto ženy, láska k svojej rodine a úprimnosť vypovedaných slov – meniaci sa pohľad, raz žiarivý, inokedy ustarostený, ale i pravdivé vypovedanie svojho života, to sprevádzalo naše rozprávanie, za ktoré pani Márii Ferenčíkovej ďakujem. Prajem veľa zdravia a nech Váš život je príkladom aj pre nás ostatných, bolo mi cťou sa s Vami stretnúť.
Dana Červenáková
----- oooooOOOOOOooooo-----
Pani Mária Ferenčíková sa dňa 19.7.2021 dožila úctyhodných 100 rokov svojho života. Keď som sa jej pýtala čo je tajomstvom jej dlhého života, povedala: „Práca, radosť, žiaľ – ale to všetko už patrí k životu.“ Svoj život prežila s rodinou v Gemerskej Polome, so synom Jánom v spoločnej domácnosti v rodinnom dome, ktorý sa o ňu príkladne stará a kde som ju navštívila, aby som jej zablahoželala v mene členov PPZ, pobočky číslo 2.
Vážená pani Ferenčíková, keď má človek za sebou 100 rokov života je celkom isté, že jeho pohľad na svet je celkom iný, 
ako pred desiatkami rokov. Možno viac myslíte na svoje zdravie, na svojich najbližších, na svoje vnúčatá, pravnúčatá a prapravnúčatá a tešíte sa z ich zdravia a úspechov. Preto Vám želám v mene členov PPZ, pobočky číslo 2, pevné zdravie, veľa lásky, radosti a pohodu v kruhu najbližších.
Môj Bože, ktorý učinil si ma od mladosti až doposiaľ.
Ty nádej moja si jediná, veď viedol si ma a žehnal,
pomáhal mi v každej dobe. neopúšťaj ma v starobe.
Čo prežila som, o tom Ty vieš, Pane.
Po všetky dni si pri mne stál.
Tak bolo tomu neprestajne,
či radosť dal si a či žiaľ,
či práce sa mi darili,
či sklamania ma ranili.
Janka Ciberajová
(Zdroj: Polomské noviny, roč. XXVI., č. 3, október 2021.)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).