Najkrajší okamih Vášho života. Na čo rada spomínate a chcete, aby sa to vrátilo – čo Vás hreje pri srdci. Čo, alebo kto je Vaša radosť života?
Rada som za tie deti, mám osem pravnúčat a päť pra-pravnúčat, to je moja radosť. Ale od mladosti som nemala mnoho radosti. Vydala som sa ako sedemnásťročná a hneď o rok mi tragicky zahynul otec. Mal len tridsaťosem rokov. Bolo to ešte za Slovenskej republiky, keď zo Stratenej do Dobšinej prevážali tovar. Tak ma to zasiahlo, že som z toho ochorela. Robila som doma na gazdovstve – mali sme kone, kravy, ovce. Spomínam si ako už svietil mesiac a ja som ešte v humne sečku rezala, lebo chlapi ráno odišli do hory, vozili drevá a až o deviatej večer sa vracali domov. Venovala som sa aj tkaniu a šila som kroje.
- Vôbec ste na seba nemysleli, vždy ste mali na mysli len druhých... urobiť dobre, vyhovieť im, aby boli spokojní.
Nie, nemyslela som na seba. Vždy som mala na mysli ostatných, žila som pre druhých, pre rodinu, aby som mohla urobiť čo bolo treba. Neviem, prečo mi Pánboh dal dožiť tie roky, nikomu som za tých sto rokov neublížila.
- Spomínate si na školské časy? Kde ste chodili do školy a pamätáte sa na to, čo ste sa učili?
Chodila som do školy osem rokov tu v Polome. Mali sme slovenčinu, počty, učili sme sa vlastivedu. Potom som ešte chodila do inej školy, ešte dva roky.
- Čo najradšej jedávate?
Nemám rada kyslé, sladké a neľúbim mäso. Jedávam striedmo. Najradšej mám zemiaky zapražené s cibuľkou (na sucho) a s kyslým mliekom. Každý večer musí byť pohár mlieka.
- Ako sa Vám páči život dnes, zmenilo sa niečo? Čo by ste odkázali dnešnej generácii – nejakú dobrú radu do života?
Zmenilo sa toho veľa, ale v tých rokoch, keď som mala byť dievkou, som ňou nestačila byť. Vtedy bolo veselšie. Prechádzali sme sa po ceste a veľa sme spievali, aj keď bolo viacej roboty doma na statku, na poli. Možno by aj dnes mladým prospelo viac kultúry, tak ako to bolo predtým.
- Čítate Polomské noviny?
Aj (úsmev), vždy všetko prečítam do konca, aj každú knihu.
Skromnosť tejto ženy, láska k svojej rodine a úprimnosť vypovedaných slov – meniaci sa pohľad, raz žiarivý, inokedy ustarostený, ale i pravdivé vypovedanie svojho života, to sprevádzalo naše rozprávanie, za ktoré pani Márii Ferenčíkovej ďakujem. Prajem veľa zdravia a nech Váš život je príkladom aj pre nás ostatných, bolo mi cťou sa s Vami stretnúť.
Dana Červenáková
----- oooooOOOOOOooooo-----
Pani Mária Ferenčíková sa dňa 19.7.2021 dožila úctyhodných 100 rokov svojho života. Keď som sa jej pýtala čo je tajomstvom jej dlhého života, povedala: „Práca, radosť, žiaľ – ale to všetko už patrí k životu.“ Svoj život prežila s rodinou v Gemerskej Polome, so synom Jánom v spoločnej domácnosti v rodinnom dome, ktorý sa o ňu príkladne stará a kde som ju navštívila, aby som jej zablahoželala v mene členov PPZ, pobočky číslo 2.
Vážená pani Ferenčíková, keď má človek za sebou 100 rokov života je celkom isté, že jeho pohľad na svet je celkom iný, 
ako pred desiatkami rokov. Možno viac myslíte na svoje zdravie, na svojich najbližších, na svoje vnúčatá, pravnúčatá a prapravnúčatá a tešíte sa z ich zdravia a úspechov. Preto Vám želám v mene členov PPZ, pobočky číslo 2, pevné zdravie, veľa lásky, radosti a pohodu v kruhu najbližších.
Môj Bože, ktorý učinil si ma od mladosti až doposiaľ.
Ty nádej moja si jediná, veď viedol si ma a žehnal,
pomáhal mi v každej dobe. neopúšťaj ma v starobe.
Čo prežila som, o tom Ty vieš, Pane.
Po všetky dni si pri mne stál.
Tak bolo tomu neprestajne,
či radosť dal si a či žiaľ,
či práce sa mi darili,
či sklamania ma ranili.
Janka Ciberajová
(Zdroj: Polomské noviny, roč. XXVI., č. 3, október 2021.)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.