Linczényi ďalej opisuje krátky sled udalostí: „Vidiac jeho mohutnú postavu, jeho vymerané rezké pohyby vzdor jeho vysokého veku, nemyslel som si ani ja, snáď ani on, že sa o pol roka pomodlím nad jeho hrobom. Zomrel dňa 4. januára ráno o ½ 5 hodine r. 1909 ako kňaz na odpočinku. V 77. roku svojho života a po 55 ročnom pôsobení v Polomách.“
Pre zvedavých bádateľov nech je nedopovedaný príbeh evanjelického farára a týchto niekoľko riadkov opísaných z originálneho textu pozvaním do priestorov bádateľne archívu na ,,osobné“ stretnutie s pamätnou knihou, ktorá obsahuje predovšetkým dejinné udalosti.
Záznamy v nej ponúkajú prierez dejín obce od jej založenia, cez dejiny evanjelickej a rímsko-katolíckej cirkvi v Polome, až po udalosti zachytávajúce I. svetovú vojnu i dramatický rok 1919.
Prežívanie týchto a ďalších pohnutých udalostí svetových dejín, ktoré sa prevalili obcami Veľká Poloma a Malá Poloma pretvárajúc ich hmotnú, ako aj duchovnú podstatu ich obyvateľov, sú zachytené pod heslami: ,,zamestnanie, výživa, hmotnie a mravnie položenie obyvatelov“. Skutočne zaujímavé čítanie, aj o polomských furmanoch a ich cestách do ďalekých zemí, dokonca až do talianskych prístavov, kam vyvážali rozličný tovar a ich návratoch domov s naloženým vzácnym korením a vínom.
Nemenej zaujímavá je aj časť, ktorá zachytáva životné udalosti, priebeh príprav a samotné slávnostné odhalenie pamätnej dosky Petra Kellnera-Hostinského zo 7. októbra 1924. Záznamy končia zápisom z 10. októbra 1937 zo slávnostných osláv 150 ročného jubilea obnoveného evanjelického chrámu vo Veľkej Polome, ktorého sa za veľkej slávy zúčastnili vtedajší cirkevní hodnostári a štátni úradníci. Pri tejto príležitosti bol biskupom posvätený aj nový oltár a kazateľnica, ktoré staval 14 mesiacov sochársky majster Ján Dunajský, rodák z Liptovskej Tepličky. Posvätený bol aj nový oltárny obraz, ktorý vyhotovil akademický maliar Friesterbusch z Rožňavy. Pri tejto slávnostnej udalosti odznela z novej kazateľnice i táto veta: „Vďační potomci slávnych predkov obnovili chrám Boží. A či sme sa obnovili i my v Duchu Kristovom a v národnom povedomí?!“
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava (archívny fond: Obvodný notársky úrad vo Veľkej Polome)
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ľudovít Linczényi (3.5.1884 Kráľova Lehota – 4.12.1962 Gemerská Poloma) – v tunajšom zbore pôsobil v rokoch 1909 –1955
Najstarší zo 7 detí otca Ľudovíta Linczényiho a matky Izabely, rod. Guothovej, ktorá bola dcérou Bohumila Guotha, lekára a zakladateľa prvej Slovenskej lekárskej komory. Študoval na ev. lýceu v Kežmarku a ako mladý kaplán pomáhal v polomskom cirkevnom zbore ešte za života farára Gustáva Kellnera. Za farára bol vo Veľkej Polome inštalovaný 14. marca 1909, kde zotrval 47 rokov a v roku 1955 odišiel do penzie. Počas jeho účinkovania bola v roku 1912 vykonaná generálna prestavba fary, v roku 1913 bol kúpený veľký luster do kostola, v roku 1921 bol opravený organ. 22. júna 1924 sa 
konala posviacka troch nových zvonov (pôvodné štyri zvony boli rekvirované počas 1. svetovej vojny), v roku 1925 sa prikročilo k oprave strechy a puknutej klenby, 22. novembra 1925 bola oprava dokončená a kostol bol posvätený. 7. októbra 1934 bola slávnostne posvätená a umiestnená na miestnu faru pamätná tabuľa na počesť Petra Kellnera-Hostinského. V roku 1935 sa vykonala renovácia fary, oprava hospodárskych budov, o rok nato bol postavený nový oltár a nová kazateľnica. V roku 1937 sa v kostole vymenili lavice, opravili okná a boli vsadené nové dvere. V cirkevnom zbore bola založená Slovenská evanjelická jednota, v roku 1936 vznikol zborový spevokol, v roku 1939 bolo založené SEM –Spoločenstvo evanjelickej mládeže, v roku 1943 DEM – Dorast evanjelickej mládeže a Nedeľná škola evanjelickej mládeže.
Vo Veľkej Polome sa oženil s Margitou, rod. Štempelovou (20.2.1891 Betliar – 28.5.1973 Gemerská Poloma), ktorá bola vnučkou Gustáva Titusa Kellnera. Jej mama Eugénia, rod. Kellnerová bola dcéra Gustáva Titusa Kellnera, vydatá za Ľudovíta Štempela, farára v Betliari (1887 – 1921). Mali spolu syna Ľudovíta (4.9.1909 Veľká Poloma – 3.4.1981 Mníchov), ktorý bol slovenský a československý politik, povojnový poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu. Po roku 1948 žil v exile. Dcéra Marta (14.12.1921 Gemerská Poloma – 30.11.2009 Gemerská Poloma), vydatá Hrubošová, bola učiteľkou v Gemerskej Polome a vášnivou hubárkou.
Farár Linczényi dbal aj na mravno-náboženský a kultúrny rozvoj svojich cirkevníkov, ako aj na vzájomné solidárne podporovanie v duchovnej i v hmotnej oblasti. V roku 1938 založil zborovú kroniku. Úhľadne prepísal presnú evidenciu evanjelikov (ktorú viedli predchádzajúci farári Kellnerovci) a doplnil údaje do matriky narodených. Okrem toho pripravil zvláštnu kartotéku, pomocou ktorej sa dajú vyhľadať polomskí dávni predkovia a ich príbuzenské vzťahy. Bol aj publikačne činný, v Cirkevných listoch uverejňoval rôzne články o cirkevných otázkach, o sociálnych otázkach kňazov, ekumenizme, v roku 1933 prispel do zborníka ev. lýcea v Kežmarku Memorabilia Lycei Kesmarkiensis.
Svoju životnú púť ukončil 4.12.1962, pochovaný je na cintoríne v Gemerskej Polome.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).