Žijeme rýchlo a nemáme času nazvyš – stála reakcia dnešnej zamestnanej ženy. Sme mamy, staré mamy, ale aj manželky a dcéry. Chceme mať upratané, navarené, aj upečené a na sviatočné dni aj niečo na skrášlenie, či obdarovanie. Také malé, krehké, ale pekné a originálne. To sú aj Vaše výtvory – maľované kraslice. Kedy to stíhate, dá sa to?
Maľovaniu vajíčok sa venujem iba v istom časovom období v roku. Je to tak dva mesiace pred príchodom veľkonočných sviatkov. Ale s vyfukovaním vajíčok začíname už pred Vianocami. Hlavným dodávateľom škrupiniek je moja dcéra, ona najlepšie vie ako správne vajíčko vyfúknuť, aby nemalo veľké dierky a aby pri vyfukovaní neprasklo.
Kraslice môžeme zdobiť prakticky akýmkoľvek spôsobom. Vy ste si vybrali maľovanie voskom.
Prvýkrát som sa za začala zaujímať o voskované vajíčka, keď si ich vykúpali moji bratia. Mali ich od maminej sesternice, ktorá ich sama vyrábala. Prezradila mi ako postupovať, akú zvoliť techniku, aby bolo voskované vajíčko čo najkrajšie. Zaobstarala som si voskové farbičky a zo začiatku som ich roztápala vo vrchnákoch od fliaš. Maľovanie som si uľahčila tým, že som začala používať sprejové farby, nenanášala som farbu štetcom. Vajíčka sú tak rovnomerne zafarbené a pekne lesklé. Stačilo už len do ceruzky zapichnúť špendlík a namáčať hlavičku do roztopeného vosku. Neskôr som si na roztápanie vosku prispôsobila ohnutím staré hliníkové polievkové lyžice, ktoré ohrievam nad sviečkou.
Vajíčko – je zrejme na každom začiatku samotného zrodu. Je symbolom mnohého. K akej príležitosti tvoríte a kde sa inšpirujete?
V čase keď som začínala maľovať vajíčka tu ešte nebol internet. Námety som preto čerpala zo sezónnych časopisov a veľkonočných pohľadníc. Postupne som si vytvárala aj vlastné motívy.
Sú aj nepodarky? Čo keď sa hotové rozbije, čo potom so škrupinami?
Nie, so všetkými výtvormi som spokojná. Občas je aj nepodarok. Keď je vajíčko polepené žĺtkom nedrží na ňom farba. Nepodarky si neodkladám, musia sa proste vyhodiť.
Možno ani nie je deň, keby ste nepremýšľali nad tým kedy, ako a komu najbližšie vyhovieť.
Nikdy som netvorila pre komerčné účely. Beriem to ako moju záľubu a najobľúbenejší koníček. Viem sa pri tom odreagovať a oddýchnuť si. Vajíčka som najskôr darovala kúpačom ako výslužku a neskôr aj ich partnerkám na skrášlenie domácností vo veľkonočnom období.
Sú pri Vašej tvorivej práci aj pozorovatelia, alebo budúci nasledovníci, či pomocníci?
Tvorím doma, a preto sú divákmi moji rodinní príslušníci. Všetci si to samozrejme chceli vyskúšať, ale nikoho to nechytilo za srdce tak ako mňa. Pre potreby v rámci rodinného kruhu a z dôvodu, že dnes už nie je toľko kúpačov ako kedysi si s výrobou kraslíc zatiaľ stačím sama.
Čo by ste poradili všetkým, ktorých sme možno práve naším rozprávaním inšpirovali a chceli by začať maľovať kraslice. Ako začať, čo na začiatok?
Ako každá záľuba aj táto si vyžaduje trpezlivosť a chuť. Na internete dnes nájdete rôzne vychytávky a presné video s návodom ako postupovať. Nie je to nič náročné, zvládnu to aj deti. Určite sa doma nájdu zvyšky voskových farbičiek, vhodná nádobka na ich roztápanie a špendlík s guľatou hlavičkou. Výsledkom je radosť z vlastného výtvoru. Každému dobre padne, keď ho niekto pochváli a keď sa jeho výrobky páčia. Mám radosť, keď môžem aj ja spríjemniť náladu a pohodu počas veľkonočných sviatkov.
V našej obci sme opäť objavili šikovnú ženu, ktorej ruky a myseľ sú tvorivé a jej maľované kraslice i dnes potešia „kúpačov“ vo sviatočné dni Veľkej noci. Prajem veľa zdravia a aby Vás obišlo pokušenie zanechať zdobenie kraslíc, ktoré prináša potechu celej rodine a dnes i nám čitateľom našich novín.
Za rozhovor ďakuje D. Červenáková
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).