Kronika – z gréckeho slova chronika, udalosti v časovom poradí – podrobnejšie opísané udalosti dejov, zväčša bezprostredne po nich. ... Najstaršia kronika, ktorá sa svojím obsahom dotýkala minulosti Slovenska, bola Fredegarova kronika zo 7. storočia. Informovala o Samovej ríši. Takto to uvádza publikácia Encyklopédia Slovenska, zväzok tretí.Prvá kronika našej obce Gemerská Poloma, ktorú som našla, pochádza z 10.6.1967, bola založená na základe rozhodnutia Rady Miestneho národného výboru v Gemerskej Polome. Jej vedením bol poverený Ondrej Kušnier, rodák, ako aj obyvateľ našej obce s písmom rodeného pisára. V kronike sú spracované záznamy kronikára o najdôležitejších historických udalostiach od vzniku obce, v druhej časti sledoval politický i hospodársky vývoj, ktorý mal vplyv na rozvoj v obci.
Dnes vám predstavujeme bývalú kronikárku obce, ktorá spracovávala záznamy pre tých, čo po nás prídu, aby mali obraz o tom, ako sme žili. Osobnosť tejto ženy, pani Emílie Miškovičovej je jedinečná v tom, že zbierala a spracovávala materiály dvadsať rokov. Možno veľa našich rodákov o tomto fakte ani nevie. Vedenie kroniky nie je jednoduché, má svoje pravidlá a zásady písania a veľa iných náležitostí, o ktorých občan nevie. Ako sa k tomu pani Miškovičová dostala, ako realizovala metodiku písania kroniky nám priblíži kronikárka sama.
„Vedenie obecnej kroniky nie je rutinná záležitosť, má svoje metodické predpisy, ktoré sa musia striktne dodržiavať. Takže aj ja, keď som sa rozhodla písať obecnú kroniku, musela som sa oboznámiť s metodickými pokynmi, ktoré vydala Matica slovenská v Martine. Predo mnou obecnú kroniku niekoľko rokov písal Ondrej Kušnier, po ňom osvetová pracovníčka Eva Doležalová. Iste bude čitateľov zaujímať ako som sa k písaniu kroniky dostala ja. Jedného dňa ma starosta našej obce pán Ján Chanas oslovil, či by som nepokračovala vo vedení kroniky ja. Najprv som váhala - je to zodpovedná práca, ktorá si vyžaduje autentické zápisy, ktoré musí po uplynutí každého roka schváliť obecné zastupiteľstvo. Pri získavaní materiálov mi veľmi ochotne pomohol aj miestny kronikár v Betliari pán Alexander Maduda. Veľkou pomocou pri získavaní podkladov do kroniky boli aj naše Polomské noviny, ktoré sú vydávané od roku 1996.“
Z kroniky obce sme vybrali Záverečné slovo kronikárky:
„Podklady do obecnej kroniky som začala získavať v roku 1988, teda pred 20-timi rokmi. Počas tej doby som sa stretla s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorí mi ochotne, nezištne poskytli požadované údaje zo svojej činnosti do obecnej kroniky a za to im touto cestou úprimne a srdečne ĎAKUJEM.
Bolo mi cťou niečo užitočné pre moju rodnú obec urobiť, a tak aspoň týmto prejaviť záujem o dianie na rôznych úsekoch života našich občanov a zaznamenávať ho do obecnej kroniky pre budúce generácie. Žiaľ, v tejto mojej obľúbenej práci zo zdravotných dôvodov nemôžem naďalej pokračovať. Dúfam a pevne verím, že sa v našej obci nájde niekto, kto bude v tak zaujímavej práci pokračovať. Emília Miškovičová.“
Pani Milka Miškovičová sa svojej práci kronikárky obce venovala srdcom i rozumom, veď ináč sa to pri takejto zodpovednej práci ani nedá. Zdravia ubudlo, chorôb pribudlo, ale zápisy v kronike ostanú navždy jej srdcovou záležitosťou, ako to zvykla hovorievať pri našich spoločných stretnutiach. Prajeme jej z celého srdca veľa zdravia a síl – nech jej vitalita žije pre tých, čo ju majú radi a stále ju potrebujú.
Pripravila D. Červenáková
Foto: archív E.M.
{gallery}obsah/poloma/kronika{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.