S polomskym nárečím som sa prvýkrát stretol ešte ako 5-6 ročný chlapec, keď do našej dediny sa k susedom vydala, z vtedy Veľkej Polomy (dnes Gemerská Poloma), jedna mladá nevesta. Pri väčších udalostiach ju cez Zeme, ktoré tvorili akúsi prírodnú horskú hranicu medzi našimi obcami, prišli navštíviť jej rodičia i súrodenci. Vždy tam bolo potom veselšie. Keďže sme vtedy nemali ohradený dvor, vždy sme vedeli, kedy k susedom prišli Polomci. Obdivoval som ich slovo šô, čo po našom platilo šva, ale ináč som všetkým slovám rozumel, aj s mojimi rovesníkmi. Boli to beťáre.
Tak v nárečí zapísanými spomienkami na minulosť obohacujú aj svoje obecné Polomské noviny, v ktorých nechýba aspoň jeden príspevok napísaný v polomskom nárečí. Obdivujem ich a vždy sa preto niečo objaví v tomto nárečí aj na tejto stránke, aby som aj iným dal príklad, že sa oplatí tejto problematike venovať pozornosť. Veď nárečie je jedným z najväčších klenotov nášho národa. Dnes sa zaujímavým príspevkom oboznámime s tým, ako to voľakedy bolo v Gemerskej Polome na košiaroch a salašoch. Iste mu porozumiete aj vy, ktorí ste z inej časti Gemera.
Košär a salašníctvo
V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäký úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedy aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedy keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchyni prinesli aby nezamerzlo kym obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zvykla odbíjäť, ta to chovali s fläšky s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierný, zarezál sa taký malý, kym mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch.
Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na oziminy, aby ich rozriedili, aby nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet liesky). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove spomedzi sebä a vôn sä starál o to aby košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sýr, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojatár. Dojšär pásôl dojky (ovce šô sä dojili), baranär pásôl järky (mladie ovce), bojtár zahánäl ovce pri dojenu do strungy a pásôl ovce s dojšärom. Baranär búl zednáný už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädký. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za syra alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Velký pätok sa znašili järšätá. Každý gazda mál svôj znak: capšok vystrihnúty na uchu, alebo dierka vybitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä vyhnali na košär na Ďúra (24. apríla). Gazdove vyvezli kolibu aj drangy a lesy s kotryma sä zahradiel košär. O týžden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každý gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funty. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funty mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť syra do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razy šes neho prehnali, aby sä okúpali a na druhý den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke.V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä z nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhy a tkali sä aj volnänky (pracovnie zástery) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúky ta sä košär aj s kolibô previezôl na Lähôtky a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každý den robiel bašä sýr z mlieka. Nedelný sýr – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes týžden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sýr v nedelu , ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboty.Z pondelku búl suchší na bryndzu a zo soboty sladký na jedenie. Sýr na bryndzu sä pomliel na mäsovem mlynšku, posoliel, natlašila sä bryndza do tonišky a zaläla sä rozpuštenym maslo a tak vytrímala aj pôl roka. Okrem syra sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläty, kotlík, putina z toho skysla zvarnica, dala sä do boškoch a to si brál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta sä poklonilo: Bože daj štestie a bašä zaďäkovál: Bože daj a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädký nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mál kelo ovce. V kančôve krúpy, fízole, grúle na kvasno, strúšky, v miske halúšky, pirohy, záverläky, buchty na mašti (šišky) a calý chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barany (chovál jich doma salašník), aby buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. oktôbra) zohnali ovce s košära domô. Privezli aj kolibu, drangy a lesy.Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali výdavky: pláca bašovi a juhásôm, výdavok salašníkôv za barany, cietky, kotlík, putina, šäflíky,geläty, potem príjem za syra a keď to nevynšlo ta sä aj doplácalo, dakedy aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvýšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedy ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä aj potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrý šäs aj do Krašúna. Páslo sä s porädký z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedy buli aj tri. Na Všechsvätych sä lem vtedy išli páliť sviešky, keď ovce prišli s páši, vybirkali sä a to už bula ťma ta sä išlo na hroby z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školy, ale vedeli zo šitkieho zobrať chasen. Príkladom je aj chov ovec.
(Polomské nárečie)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.