S polomskym nárečím som sa prvýkrát stretol ešte ako 5-6 ročný chlapec, keď do našej dediny sa k susedom vydala, z vtedy Veľkej Polomy (dnes Gemerská Poloma), jedna mladá nevesta. Pri väčších udalostiach ju cez Zeme, ktoré tvorili akúsi prírodnú horskú hranicu medzi našimi obcami, prišli navštíviť jej rodičia i súrodenci. Vždy tam bolo potom veselšie. Keďže sme vtedy nemali ohradený dvor, vždy sme vedeli, kedy k susedom prišli Polomci. Obdivoval som ich slovo šô, čo po našom platilo šva, ale ináč som všetkým slovám rozumel, aj s mojimi rovesníkmi. Boli to beťáre.
Tak v nárečí zapísanými spomienkami na minulosť obohacujú aj svoje obecné Polomské noviny, v ktorých nechýba aspoň jeden príspevok napísaný v polomskom nárečí. Obdivujem ich a vždy sa preto niečo objaví v tomto nárečí aj na tejto stránke, aby som aj iným dal príklad, že sa oplatí tejto problematike venovať pozornosť. Veď nárečie je jedným z najväčších klenotov nášho národa. Dnes sa zaujímavým príspevkom oboznámime s tým, ako to voľakedy bolo v Gemerskej Polome na košiaroch a salašoch. Iste mu porozumiete aj vy, ktorí ste z inej časti Gemera.
Košär a salašníctvo
V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäký úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedy aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedy keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchyni prinesli aby nezamerzlo kym obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zvykla odbíjäť, ta to chovali s fläšky s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierný, zarezál sa taký malý, kym mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch.
Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na oziminy, aby ich rozriedili, aby nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet liesky). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove spomedzi sebä a vôn sä starál o to aby košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sýr, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojatár. Dojšär pásôl dojky (ovce šô sä dojili), baranär pásôl järky (mladie ovce), bojtár zahánäl ovce pri dojenu do strungy a pásôl ovce s dojšärom. Baranär búl zednáný už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädký. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za syra alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Velký pätok sa znašili järšätá. Každý gazda mál svôj znak: capšok vystrihnúty na uchu, alebo dierka vybitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä vyhnali na košär na Ďúra (24. apríla). Gazdove vyvezli kolibu aj drangy a lesy s kotryma sä zahradiel košär. O týžden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každý gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funty. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funty mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť syra do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razy šes neho prehnali, aby sä okúpali a na druhý den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke.V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä z nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhy a tkali sä aj volnänky (pracovnie zástery) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúky ta sä košär aj s kolibô previezôl na Lähôtky a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každý den robiel bašä sýr z mlieka. Nedelný sýr – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes týžden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sýr v nedelu , ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboty.Z pondelku búl suchší na bryndzu a zo soboty sladký na jedenie. Sýr na bryndzu sä pomliel na mäsovem mlynšku, posoliel, natlašila sä bryndza do tonišky a zaläla sä rozpuštenym maslo a tak vytrímala aj pôl roka. Okrem syra sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläty, kotlík, putina z toho skysla zvarnica, dala sä do boškoch a to si brál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta sä poklonilo: Bože daj štestie a bašä zaďäkovál: Bože daj a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädký nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mál kelo ovce. V kančôve krúpy, fízole, grúle na kvasno, strúšky, v miske halúšky, pirohy, záverläky, buchty na mašti (šišky) a calý chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barany (chovál jich doma salašník), aby buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. oktôbra) zohnali ovce s košära domô. Privezli aj kolibu, drangy a lesy.Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali výdavky: pláca bašovi a juhásôm, výdavok salašníkôv za barany, cietky, kotlík, putina, šäflíky,geläty, potem príjem za syra a keď to nevynšlo ta sä aj doplácalo, dakedy aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvýšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedy ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä aj potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrý šäs aj do Krašúna. Páslo sä s porädký z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedy buli aj tri. Na Všechsvätych sä lem vtedy išli páliť sviešky, keď ovce prišli s páši, vybirkali sä a to už bula ťma ta sä išlo na hroby z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školy, ale vedeli zo šitkieho zobrať chasen. Príkladom je aj chov ovec.
(Polomské nárečie)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).