Tak v nárečí zapísanými spomienkami na minulosť obohacujú aj svoje obecné Polomské noviny, v ktorých nechýba aspoň jeden príspevok napísaný v polomskom nárečí. Obdivujem ich a vždy sa preto niečo objaví v tomto nárečí aj na tejto stránke, aby som aj iným dal príklad, že sa oplatí tejto problematike venovať pozornosť. Veď nárečie je jedným z najväčších klenotov nášho národa. Dnes sa zaujímavým príspevkom oboznámime s tým, ako to voľakedy bolo v Gemerskej Polome na košiaroch a salašoch. Iste mu porozumiete aj vy, ktorí ste z inej časti Gemera.
Košär a salašníctvo
V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäký úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedy aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedy keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchyni prinesli aby nezamerzlo kym obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zvykla odbíjäť, ta to chovali s fläšky s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierný, zarezál sa taký malý, kym mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch.
Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na oziminy, aby ich rozriedili, aby nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet liesky). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove spomedzi sebä a vôn sä starál o to aby košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sýr, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojatár. Dojšär pásôl dojky (ovce šô sä dojili), baranär pásôl järky (mladie ovce), bojtár zahánäl ovce pri dojenu do strungy a pásôl ovce s dojšärom. Baranär búl zednáný už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädký. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za syra alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Velký pätok sa znašili järšätá. Každý gazda mál svôj znak: capšok vystrihnúty na uchu, alebo dierka vybitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä vyhnali na košär na Ďúra (24. apríla). Gazdove vyvezli kolibu aj drangy a lesy s kotryma sä zahradiel košär. O týžden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každý gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funty. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funty mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť syra do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razy šes neho prehnali, aby sä okúpali a na druhý den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke.V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä z nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhy a tkali sä aj volnänky (pracovnie zástery) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúky ta sä košär aj s kolibô previezôl na Lähôtky a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každý den robiel bašä sýr z mlieka. Nedelný sýr – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes týžden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sýr v nedelu , ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboty.Z pondelku búl suchší na bryndzu a zo soboty sladký na jedenie. Sýr na bryndzu sä pomliel na mäsovem mlynšku, posoliel, natlašila sä bryndza do tonišky a zaläla sä rozpuštenym maslo a tak vytrímala aj pôl roka. Okrem syra sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläty, kotlík, putina z toho skysla zvarnica, dala sä do boškoch a to si brál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta sä poklonilo: Bože daj štestie a bašä zaďäkovál: Bože daj a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädký nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mál kelo ovce. V kančôve krúpy, fízole, grúle na kvasno, strúšky, v miske halúšky, pirohy, záverläky, buchty na mašti (šišky) a calý chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barany (chovál jich doma salašník), aby buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. oktôbra) zohnali ovce s košära domô. Privezli aj kolibu, drangy a lesy.Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali výdavky: pláca bašovi a juhásôm, výdavok salašníkôv za barany, cietky, kotlík, putina, šäflíky,geläty, potem príjem za syra a keď to nevynšlo ta sä aj doplácalo, dakedy aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvýšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedy ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä aj potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrý šäs aj do Krašúna. Páslo sä s porädký z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedy buli aj tri. Na Všechsvätych sä lem vtedy išli páliť sviešky, keď ovce prišli s páši, vybirkali sä a to už bula ťma ta sä išlo na hroby z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školy, ale vedeli zo šitkieho zobrať chasen. Príkladom je aj chov ovec.
(Polomské nárečie)
































S polomskym nárečím som sa prvýkrát stretol ešte ako 5-6 ročný chlapec, keď do našej dediny sa k susedom vydala, z vtedy Veľkej Polomy (dnes Gemerská Poloma), jedna mladá nevesta. Pri väčších udalostiach ju cez Zeme, ktoré tvorili akúsi prírodnú horskú hranicu medzi našimi obcami, prišli navštíviť jej rodičia i súrodenci. Vždy tam bolo potom veselšie. Keďže sme vtedy nemali ohradený dvor, vždy sme vedeli, kedy k susedom prišli Polomci. Obdivoval som ich slovo šô, čo po našom platilo šva, ale ináč som všetkým slovám rozumel, aj s mojimi rovesníkmi. Boli to beťáre.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-