Tak v nárečí zapísanými spomienkami na minulosť obohacujú aj svoje obecné Polomské noviny, v ktorých nechýba aspoň jeden príspevok napísaný v polomskom nárečí. Obdivujem ich a vždy sa preto niečo objaví v tomto nárečí aj na tejto stránke, aby som aj iným dal príklad, že sa oplatí tejto problematike venovať pozornosť. Veď nárečie je jedným z najväčších klenotov nášho národa. Dnes sa zaujímavým príspevkom oboznámime s tým, ako to voľakedy bolo v Gemerskej Polome na košiaroch a salašoch. Iste mu porozumiete aj vy, ktorí ste z inej časti Gemera.
Košär a salašníctvo
V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäký úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedy aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedy keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchyni prinesli aby nezamerzlo kym obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zvykla odbíjäť, ta to chovali s fläšky s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierný, zarezál sa taký malý, kym mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch.
Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na oziminy, aby ich rozriedili, aby nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet liesky). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove spomedzi sebä a vôn sä starál o to aby košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sýr, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojatár. Dojšär pásôl dojky (ovce šô sä dojili), baranär pásôl järky (mladie ovce), bojtár zahánäl ovce pri dojenu do strungy a pásôl ovce s dojšärom. Baranär búl zednáný už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädký. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za syra alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Velký pätok sa znašili järšätá. Každý gazda mál svôj znak: capšok vystrihnúty na uchu, alebo dierka vybitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä vyhnali na košär na Ďúra (24. apríla). Gazdove vyvezli kolibu aj drangy a lesy s kotryma sä zahradiel košär. O týžden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každý gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funty. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funty mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť syra do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razy šes neho prehnali, aby sä okúpali a na druhý den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke.V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä z nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhy a tkali sä aj volnänky (pracovnie zástery) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúky ta sä košär aj s kolibô previezôl na Lähôtky a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každý den robiel bašä sýr z mlieka. Nedelný sýr – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes týžden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sýr v nedelu , ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboty.Z pondelku búl suchší na bryndzu a zo soboty sladký na jedenie. Sýr na bryndzu sä pomliel na mäsovem mlynšku, posoliel, natlašila sä bryndza do tonišky a zaläla sä rozpuštenym maslo a tak vytrímala aj pôl roka. Okrem syra sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläty, kotlík, putina z toho skysla zvarnica, dala sä do boškoch a to si brál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta sä poklonilo: Bože daj štestie a bašä zaďäkovál: Bože daj a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädký nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mál kelo ovce. V kančôve krúpy, fízole, grúle na kvasno, strúšky, v miske halúšky, pirohy, záverläky, buchty na mašti (šišky) a calý chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barany (chovál jich doma salašník), aby buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. oktôbra) zohnali ovce s košära domô. Privezli aj kolibu, drangy a lesy.Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali výdavky: pláca bašovi a juhásôm, výdavok salašníkôv za barany, cietky, kotlík, putina, šäflíky,geläty, potem príjem za syra a keď to nevynšlo ta sä aj doplácalo, dakedy aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvýšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedy ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä aj potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrý šäs aj do Krašúna. Páslo sä s porädký z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedy buli aj tri. Na Všechsvätych sä lem vtedy išli páliť sviešky, keď ovce prišli s páši, vybirkali sä a to už bula ťma ta sä išlo na hroby z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školy, ale vedeli zo šitkieho zobrať chasen. Príkladom je aj chov ovec.
(Polomské nárečie)

































S polomskym nárečím som sa prvýkrát stretol ešte ako 5-6 ročný chlapec, keď do našej dediny sa k susedom vydala, z vtedy Veľkej Polomy (dnes Gemerská Poloma), jedna mladá nevesta. Pri väčších udalostiach ju cez Zeme, ktoré tvorili akúsi prírodnú horskú hranicu medzi našimi obcami, prišli navštíviť jej rodičia i súrodenci. Vždy tam bolo potom veselšie. Keďže sme vtedy nemali ohradený dvor, vždy sme vedeli, kedy k susedom prišli Polomci. Obdivoval som ich slovo šô, čo po našom platilo šva, ale ináč som všetkým slovám rozumel, aj s mojimi rovesníkmi. Boli to beťáre.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a