Dielo skazy si do Krásnohorského Podhradia na hrad Krásna Hôrka, ktorý zachvátil v sobotu 10.3.2012 obrovský požiar, v nedeľu 11.3.2012 prišiel pozrieť riaditeľ Slovenského národného múzea Rastislav Púdelka. „Škody na streche a gotickom paláci sú obrovské a ťažko vyčísliteľné. Okamžite začneme s inventarizáciou zbierok, ktoré z hradu prevezieme do iných zariadení,“ uviedol riaditeľ. Mrzí ho, že pri požiari sa zničili tri bronzové zvony, z ktorých ostali len srdcia a poškodených je aj niekoľko historických zbraní. Vyše 300-ročná múmia Žofie Serédyovej ohrozená nebola, no pre sťahovanie ju na istý čas ľudia neuvidia. „Oslovili sme už poisťovňu, bol by som rád,ak by bol hrad do jesene pod strechou,“ verí R. Púdelka.
Krízový štáb na obecnom úrade rozhodoval o ďalšom osude pamiatky, ktorú teraz môžu ohroziť dážď či sneh. „Hrad bude treba prekryť plachtou, zatiaľ to však nie je možné.
Čakáme na súhlas hasičov, pretože stále tlejú trámy a mohlo by prísť k opätovnému vznieteniu,“ konštatoval starosta Krásnohorského Podhradia Peter Bollo, ktorý sa na hrade aj ženil. „Ako keby mi zhorel kúsok srdca, je to strašný pocit. A nielen pre mňa, ale všetkých obyvateľov obce,“ dodal starosta. Polícia prípad vyšetruje ako zločin všeobecného ohrozenia. Chlapci boli na výsluchu ešte aj v nedeľu, po návrate sa ukryli spolu s rodinami doma a o incidente nechcú rozprávať. Aj keby sa preukázala ich vina, pre nízky vek nebudú môcť byť stíhaní.
Hrad ešte stále tlie
Rožňavskí hasiči boli v plnom nasadení celú noc z nedele na dnes na Hrade Krásna Hôrka, ktorý zachvátil v sobotu veľký požiar, pri ktorom zhoreli všetky strechy a vyhorel aj rekonštruovaný gotický palác. „V nedeľu večer silný vietor znova rozdúchal tlejúce trámy zamurované v obvodových hradbách a hradných múroch. Zasahovalo 15 hasičov, okrem našich aj kolegovia z Moldavy a Košíc, ako aj dobrovoľníci. Práve teraz odišla na hrad nová zmena. Ešte stále to tam tlie, no už aspoň prestal fúkať vietor a nerozfúkava iskry,“ informoval dnes ráno pred siedmou dôstojník operačného strediska rožňavských hasičov Attila Dudáš.
Hrad už raz vyhorel
Národná kultúrna pamiatka leží nad obcou Krásnohorské Podhradie zhruba 8 kilometrov od Rožňavy. Pôvodne gotický hrad zo začiatku 14. storočia bol do roku 1812 obývaný. V roku 1817 však pri požiari vyhorelo historické jadro. Základom expozície je pôvodné bytové zariadenie, zaujímavé sú aj interiér hradnej kuchyne a zbierka zbraní a výzbroje zo 16. a 17. storočia. V kaplnke je vystavená vyše 300-ročná múmia Žofie Serédyovej. Od roku 1906 je hrad otvorený pre verejnosť. Len minulý rok sprístupnili 13. komnatu zo 14. až 16. storočia, zrekonštruovanú za 100-tisíc €.
(Zdroj: vas.cas.sk)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.