Dielo skazy si do Krásnohorského Podhradia na hrad Krásna Hôrka, ktorý zachvátil v sobotu 10.3.2012 obrovský požiar, v nedeľu 11.3.2012 prišiel pozrieť riaditeľ Slovenského národného múzea Rastislav Púdelka. „Škody na streche a gotickom paláci sú obrovské a ťažko vyčísliteľné. Okamžite začneme s inventarizáciou zbierok, ktoré z hradu prevezieme do iných zariadení,“ uviedol riaditeľ. Mrzí ho, že pri požiari sa zničili tri bronzové zvony, z ktorých ostali len srdcia a poškodených je aj niekoľko historických zbraní. Vyše 300-ročná múmia Žofie Serédyovej ohrozená nebola, no pre sťahovanie ju na istý čas ľudia neuvidia. „Oslovili sme už poisťovňu, bol by som rád,ak by bol hrad do jesene pod strechou,“ verí R. Púdelka.
Krízový štáb na obecnom úrade rozhodoval o ďalšom osude pamiatky, ktorú teraz môžu ohroziť dážď či sneh. „Hrad bude treba prekryť plachtou, zatiaľ to však nie je možné.
Čakáme na súhlas hasičov, pretože stále tlejú trámy a mohlo by prísť k opätovnému vznieteniu,“ konštatoval starosta Krásnohorského Podhradia Peter Bollo, ktorý sa na hrade aj ženil. „Ako keby mi zhorel kúsok srdca, je to strašný pocit. A nielen pre mňa, ale všetkých obyvateľov obce,“ dodal starosta. Polícia prípad vyšetruje ako zločin všeobecného ohrozenia. Chlapci boli na výsluchu ešte aj v nedeľu, po návrate sa ukryli spolu s rodinami doma a o incidente nechcú rozprávať. Aj keby sa preukázala ich vina, pre nízky vek nebudú môcť byť stíhaní.
Hrad ešte stále tlie
Rožňavskí hasiči boli v plnom nasadení celú noc z nedele na dnes na Hrade Krásna Hôrka, ktorý zachvátil v sobotu veľký požiar, pri ktorom zhoreli všetky strechy a vyhorel aj rekonštruovaný gotický palác. „V nedeľu večer silný vietor znova rozdúchal tlejúce trámy zamurované v obvodových hradbách a hradných múroch. Zasahovalo 15 hasičov, okrem našich aj kolegovia z Moldavy a Košíc, ako aj dobrovoľníci. Práve teraz odišla na hrad nová zmena. Ešte stále to tam tlie, no už aspoň prestal fúkať vietor a nerozfúkava iskry,“ informoval dnes ráno pred siedmou dôstojník operačného strediska rožňavských hasičov Attila Dudáš.
Hrad už raz vyhorel
Národná kultúrna pamiatka leží nad obcou Krásnohorské Podhradie zhruba 8 kilometrov od Rožňavy. Pôvodne gotický hrad zo začiatku 14. storočia bol do roku 1812 obývaný. V roku 1817 však pri požiari vyhorelo historické jadro. Základom expozície je pôvodné bytové zariadenie, zaujímavé sú aj interiér hradnej kuchyne a zbierka zbraní a výzbroje zo 16. a 17. storočia. V kaplnke je vystavená vyše 300-ročná múmia Žofie Serédyovej. Od roku 1906 je hrad otvorený pre verejnosť. Len minulý rok sprístupnili 13. komnatu zo 14. až 16. storočia, zrekonštruovanú za 100-tisíc €.
(Zdroj: vas.cas.sk)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.