V čase výstavby reflektovala na potreby rozvíjajúceho sa baníctva i železiarstva a na potrebu prepraviť vyťažený materiál do veľkých železiarní na Horehroní. Dnes umožňuje návštevníkom regiónu obdivovať nádhernú prírodu Národného parku Muránska planina a ponúka výhľady z dvoch viaduktov, či prechod 786 metrov dlhým tunelom počas zážitkovej jazdy Zbojníckym expresom.
Keďže má jazda vláčikom aj svojich detských fanúšikov, myslelo sa pri realizácii aj na nich. Popri videu vznikol v múzeu nový hravý prvok, veľké skladacie kocky, ktoré po správnom poskladaní vytvoria jeden zo šiestich motívov spájajúcich sa s traťou. Deti sa tak hravou formou oboznámia so zaujímavosťami ozubnicovej železnice.
Tieto novinky si ako prví mohli pozrieť pozvaní hostia a pasažieri Zbojníckeho expresu, ktorý zastavil priamo pred vchodom múzea v stanici Tisovec. Zážitkový vlak Zbojnícky expres vo vybrané termíny premáva na trase Rimavská Sobota – Zbojská a jeho 150 pasažierov si tak spestrilo prestávku prehliadkou noviniek, ktoré budú odteraz slúžiť nielen návštevníkom zážitkových vlakov.
„Historické zážitkové vlaky sú v Banskobystrickom kraji jedným z najobľúbenejších turistických produktov. Ich cieľom je zaviezť návštevníkov aj do odľahlejších regiónov kraja. Veľmi sa teším tomuto projektu, pretože je pre mňa dôkazom, že kolegovia v regiónoch uvažujú systematicky a pracujú na zatraktívnení ponuky na miestach, kam historické vlaky privezú pasažierov.
Zároveň je ozubnicová dráha v tomto regióne jedinou fungujúcou v Európe, preto si určite zaslúži takúto pozornosť,“ uviedol Ondrej Lunter, podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja.
Realizácia filmového dokumentu bola realizovaná Oblastnou organizáciou cestovného ruchu GEMER a finančne podporená Rozvojovou agentúrou Banskobystrického kraja. „Tvorbe filmu predchádzal výskum dostupných materiálov, predovšetkým historických fotografií. Z celkového počtu 300 fotografií viažucich sa k Zubačke sa do filmu dostalo približne 70 najpútavejších a najvzácnejších, a 10 z nich bolo navyše „rozpohybovaných“ vďaka novým technológiám. Spolu so skvelým sprievodným slovom bol vytvorený film, ktorý návštevníka doslova pohltí,“ povedal počas premiéry výkonný riaditeľ OOCR GEMER Jaroslav Hric.
Vďaka patrí aj aktivitám mesta Tisovec, predstaviteľom občianskeho združenia Zubačka, ktoré prevádzkuje malé železničné múzeum na stanici v Tisovci a ktorému zároveň vďačíme za to, že po trati do minulého roka premávala parná zubačka – tá je od tohto roka v procese generálnej opravy.
„Mesto Tisovec má záujem podporovať aj v budúcnosti rozvoj cestovného ruchu v meste. Aj spolupráca našich obcí v mikroregióne Muránska planina je zameraná na budovanie cestovného ruchu. Každý nový produkt, ktorý pomôže zviditeľniť náš región je vítaný a určite film, ktorý má dnes premiéru tu v múzeu tisovskej Zubačky, bude pre návštevníkov poučením z histórie a hlavne pre mladú generáciu obohatením o nové vedomosti. Tisovskú Zubačku ako občianske združenie sme zakladali v roku 2004 a odvtedy sa v nej vystriedalo množstvo aktívnych dobrovoľníkov, bez ktorých by sa ani dnešný deň nemohol konať. Veľké poďakovanie teda členom OZ Zubačka, OOCR Gemer a BBSK, že dobrá vec sa podarila,“ vyhlásila Irena Milecová, primátorka mesta Tisovec.
Projekt bol realizovaný s finančnou podporou Oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER a Rozvojovej agentúry Banskobystrického samosprávneho kraja, n. o.
Ing. Lucia Vargová,
destinačná koordinátorka
OOCR Región Gemer




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.