Tisovec (27)
Gemersko-malohontské osvetové stredisko – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja a Mesto Tisovec pozývajú všetkých nadšencov neprofesionálneho umenia a dobrej hudby do Daxnerovho domu v Tisovci.
V piatok 19. júna 2026 so začiatkom o 17.00 hodine sa uskutoční v tradičnom priestore už 32. ročník regionálnej prehliadky dychových hudieb z Gemera-Malohontu Festival Janka Plichtu. Podujatie nesie meno významnej osobnosti kultúrneho života nielen nášho regiónu – Jána Plichtu.
V programe sa môžete započúvať do tónov hudby v podaní dychových hudieb z okresov Rimavská Sobota a Revúca. Hosťom 32. ročníka prehliadky je Dychové zoskupenie DIKOBRASS z Banskej Bystrice. Program svojím vystúpením spestria deti z domáceho Detského folklórneho súboru Čížiček.
Turistický chodník na Hradovú v Tisovci je po obnove bezpečnejší a prístupnejší
Napísal(a) J. Ulický
Turistický chodník vedúci na Hradovú v Tisovci, nachádzajúci sa v Národnom parku Muránska planina v najprísnejšom stupni ochrany prešiel významnou obnovou. Cieľom úprav bolo zabezpečiť bezpečný prechod najnáročnejšími úsekmi trasy. Tento atraktívny, ale náročný úsek je pokračovaním náučného chodníka vedúceho z centra Tisovca na Hradovú a umožňuje sa späť do Tisovca vrátiť okružnou trasou po žltej turistickej značke. Obnova zároveň rozširuje ponuku dostupných trás v rámci národného parku a prispieva k lepšiemu sprístupneniu jeho prírodných hodnôt.
“Hrebeň Hradovej je jedným z najatraktívnejších a najfotogenickejších miest na Gemeri, s neuveriteľnými výhľadmi. Je skvelé, že toto miesto sa stáva bezpečnejším a dostupnejším pre viac návštevníkov nášho regiónu, ale samozrejme, i pre miestnych turistov,” uviedol Jaroslav Hric, riaditeľ oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER.
Dňa 26.1.2025 si Tisovčania pripomenuli 80. výročie oslobodenia mesta vojakmi Rumunskej kráľovskej armády. Pamiatku padlých osloboditeľov pripomenul v krátkej modlitbe námestný farár v CZ ECAV Rimavská Píla Mgr. Marián Bodolló, ktorý pripomenul aktuálnosť obetí nezmyselných vojen aj neďaleko našich hraníc. Zúčastnení osláv položili venček pri pamätnej tabuli v Rimavskej Píle, venovanej 21 obetiam 1. a 2. sv. vojny z radov miestnych obyvateľov. Motto na tabuli znie: "Mrtvy je ten, kto zabudol na hrôzy vojny, kto dovolí, aby vznikla nová!" Zásluhu na zhotovení a osadení tabule má Ing. Peter Mináč a zdokumentovanie obetí Mgr. Ľubomír Bagačka.
Nevynechajte 29. ročník regionálnej prehliadky dychových hudieb Gemera-Malohontu Festival Janka Plichtu
Napísal(a) K. Lendvorská
Gemersko-malohontské osvetové stredisko Rimavská Sobota – kultúrna inštitúcia Bansko-bystrického samosprávneho kraja v spolupráci s Mestom Tisovec a Mestským kultúrnym strediskom v Tisovci usporiada 29. ročník regionálnej prehliadky dychových hudieb Gemera-Malohontu Festival Janka Plichtu.
Festival Janka Plichtu sa koná 1. júla 2023 v Tisovci so začiatkom od 11:00 hod.
Na prehliadke sa predstavia: Dychová hudba Hradovanka z Tisovca, Dychová hudba mesta Hnúšťa, Dychová hudba SMZ Magnezitár z Jelšavy, Dychová hudba RS 6 z Rimavskej Soboty. Hosťom tohtoročného festivalu je Dychová hudba Železiarne Podbrezová.
Unikátny film so vzácnymi historickými zábermi spestrí zážitky návštevníkom zubačky v Tisovci
Napísal(a) L. Vargová,
Z viac než 300 vzácnych historických fotiek vznikol krátky dokumentárny film, ktorý predstaví históriu slávnej ozubnicovej železnice. Ten bude premietaný v múzeu zubačky na železničnej stanici v Tisovci. Film priblíži nielen históriu, ale spolu s ďalšími atrakciami aj spríjemní chvíle pasažierom historických zážitkových vlakov, ktoré už štvrtú sezónu jazdia po koľajniciach Banskobystrického kraja, vrátane tých na Gemeri.
Tisovec 30.7.2022 – Múzeum ozubnicovej železnice v Tisovci predstavilo nové dokumentárne video, ktoré prezentuje bohatú históriu a významné míľniky tejto železničnej trate.
Video ponúka aj vďaka oživeniu historických fotografií množstvo zaujímavých informácií o tejto jedinečnej trati, ktorá je od roku 2008 zapísaná ako Národná kultúrna pamiatka. Unikátna je predovšetkým vďaka ozubnicovej železnici, ktorá na svojej trase prekonáva až 50,2 ‰ stúpanie do horského sedla Zbojská, nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 725 m n. m.
Pripomenuli si 160. výročie prijatia Memoranda národa slovenského
Napísal(a) M. Kojnoková
Spomienkové stretnutie zorganizovali MO Matice slovenskej a Mesto Tisovec – oddelenie kultúry a športu a Mestská knižnica A. H. Škultétyho v Tisovci. Jeho cieľom bolo pripomenúť si požiadavky slovenského národa, ktoré boli v čase ich sformulovania pred 160 rokmi výrazom odporu Slovákov voči násilnej maďarizácii.
V priestore dnešného Memorandového námestia v Turčianskom Sv. Martine sa vtedy zišlo okolo 5 tisíc zástupcov slovenských žúp, ktorí počas manifestácie prijali memorandum, ktorým okrem iného upozornili aj na právo používať na slovenskom území slovenský jazyk. Memorandum národa slovenského, programový dokument slovenských národných požiadaviek, ktorého hlavným osnovateľom bol Štefan Marko Daxner, sa v tom čase nepodarilo naplniť. Opierali sa oň však zakladatelia Matice slovenskej (MS) v roku 1863 i zakladatelia prvých troch slovenských gymnázií. Memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov v období do vypuknutia prvej svetovej vojny, keď vrcholila maďarizácia na území Slovenska. Od memoranda sa odvíjali najvýznamnejšie dokumenty Slovákov, ktorými sa emancipovali ako svojbytný a samostatný národ v srdci Európy s právom na sebaurčenie a vlastnú štátnosť.
Na evanjelickom cintoríne v Tisovci obnovujú hroby padlých československých vojakov
Napísal(a) V. Brádňanský
Písal sa jún 1919, keď v našom regióne prebiehali ťažké boje medzi československou armádou a maďarskou červenou armádou. Tieto boje netrvali dlho, ale ich dopad na civilné obyvateľstvo, ktoré sa nestihlo spamätať z ťažkých útrap 1. svetovej vojny, predstavoval ďalšiu náročnú skúšku. Vojna, ktorá sa do historiografie zapísala ako ,,Boj o Slovensko v roku 1919“, zanechala v našich obciach množstvo obetí, ktoré upadli do zabudnutia. Mnohé hroby postupom času zanikli, alebo boli zničené. Viaceré pamätné miesta ako aj mená obetí, boli po prevzatí moci komunistami v roku 1948 odstránené a zničené. Podobne to bolo aj s interpretáciou a výskumom týchto udalostí, ktoré sa snažili komunisti odstrániť z našich dejín. Je preto akýmsi zázrakom, že sa v Tisovci dochovali hroby našich padlých vojakov a legionárov.
Zomrel Ján Valentík, výrazná herecká postava Gemera
Napísal(a) tisovec.sk
Tisovská webová stránka dnes oznámila pre Gemer i Gemerčanov smutnú správu. V nedeľu 12. mája nás navždy opustil vzácny človek, Tisovčan celou dušou a celým srdcom, pán Ján Valentík. Odišiel človek, ktorý bol stelesnením húževnatosti, pracovitosti, múdrosti a predovšetkým ľudskosti, lásky a dobroty. Správa o jeho smrti nás zasiahla ako blesk z jasného neba a my sme nemali čas poďakovať mu za jeho prácu a za všetko, čím obohatil náš život.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.