Vtedy S. Gájer s M. Kriškom organizovali nás študentov, aby sme pomohli prenášať učebné pomôcky z Malej stanice (ktoré dopravovali vlakom), do Meštianskej školy. Tisovčania usilovne pripravovali podmienky, aby mohli pomôcť pri záchrane nielen učebných pomôcok, ale aj pedagógov, ktorí sa museli vysťahovať z R. Soboty. Tak vzniklo rozhodnutie vytvoriť v školských zariadeniach podmienky na vznik gymnázia – vytvorilo sa Slovenské štátne gymnázium v Tisovci.
Ja som bol kvartán (4. tr. gymnázia), keď S. Gájer v roku 1944 maturoval v Tisovci. Už ako študent gymnázia bol všestranným športovcom. Náš dom v Tisovci stál bezprostredne na hranici bývalého futbalového ihriska, ktoré po výstavbe nového ihriska na Muránskej ulici sa premenilo na taký malý športový areál, ktorý slúžil aj pre gymnázium. Ja som mal zo svojej izbičky priamy výhľad na celé ihrisko, a skoro pod mojím oknom stál stojan s basketbalovým košom tohto ihriska. (Basketbal bol vtedy novým športom, prišiel do Tisovca s gymnáziom a hrávali ho najmä študenti gymnázia.) Mal som tak prehľad o dianí na ihrisku aj o jeho najčastejších užívateľoch. Medzi nich patril, akože inak, aj Samko (tak ho volali tisovskí študenti). Samko sem častejšie v podvečer prichádzal, zahádzať si na kôš. Keď som sa pozeral na neho z okna, ozvalo sa:
„Poď to skúsiť, Janko!“
Neodolal som pozvaniu a skočil som rovno z okna, no a dostal som „školenie“, ako dostať loptu do koša. Ukazoval mi to, naprával môj postoj, názorne ukazoval ako hádzať priamo do koša a ako s odrazom od dosky. 1)
S. Gájer začal hrávať futbal za ŠK Tisovec už ako študent gymnázia. Po odchode na štúdiá do Bratislavy, patril do skupiny futbalistov vysokoškolákov (S. Gájer, M. Kriška, A. Fogta), ktorá prichádzala pravidelne z Bratislavy odohrať zápasy domov. Ako diváci sme s napätím čakali na začiatok zápasu, či nastúpia na zápas. Uľavilo sa nám, keď nastúpili, lebo patrili medzi vtedajších kľúčových hráčov ŠK Tisovec.
O jeho kariére v Bratislave sme sa v Tisovci veľa nedozvedeli. Len po našom príchode na štúdiá do Bratislavy (r.1947) sme sa dozvedeli o jeho pôsobení viac. Po skončení vysokoškolského štúdia začal pracovať Bratislave (r. 1950) na Telovýchovnom ústave, ktorý bol vtedy v rámci Pedagogickej fakulty UK. V tom istom roku sa tento ústav zmenil na Katedru telesnej výchovy, ktorá sa v roku 1953 začlenila do vzniknutej Vysokej školy pedagogickej v Bratislave a stala sa základom vytvorenia Inštitútu telesnej výchovy a športu (šk. r. 1960/61) a v roku 1965 sa premenoval na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa nakoniec usadila a udomácnila, v jej až dodnes v stálom sídle, v budove a priestoroch na Lafranconi.2)
Samuel Gájer i v rámci týchto premien viedol Katedru gymnastiky
(od 1.9.1960 do 31.8. 1965), usilovne a cieľavedome pracoval v tejto oblasti. Pôsobil tu nielen ako pedagóg, autor odborných štúdií a publikácií (Gymnastika s deťmi. Bratislava, Šport 1970), viacerých skrípt, ale aj ako tréner.
Neustále sa vzdelával, získal doktorát, PhDr., úspešne skončil ašpirantúru, terajšie doktorandské štúdium a titul kandidáta vied, CSc. Habilitoval sa a získal akademický titul docent, ako prvý v tomto odbore. Preňho bolo zvlášť charakteristické, že vo svojom profesijnom živote dokázal spájať teóriu s jej praktickou realizáciou. Uverejňoval vedecké štúdie, prednášal, vychovával odborníkov v tejto oblasti. Podieľal sa na vzniku Výskumného ústavu telesnej kultúry, v rámci ktorého pracoval na viacerých výskumných úlohách. Svoje poznatky, skúsenosti, zážitky zo svojej mnohostrannej činnosti z oblasti športovej gymnastiky, lyžovania a turistiky aspoň čiastočne zhrnul v publikácii Keby moje nôžky (Mladé letá, 1982). V rokoch 1970-1985 vykonával funkciu predsedu Zväzu športovej gymnastiky na Slovensku. Stal sa medzinárodným rozhodcom v tejto oblasti, pripravoval a viedol tímy gymnastov na medzinárodných európskych i svetových podujatiach a Univerziádach. V tejto oblasti získal veľa ocenení za jeho mnohorozmernú prácu. Veľkú pozornosť venoval aj popularizátorskej práci a publikoval vo viacerých časopisoch, najmä v Krásach Slovenska. Samuel Gájer pracoval na FTVŠ a jej predchádzajúcich pracoviskách štyridsať rokov (1.9.1950 – 30.9.1990).Chcel by som ešte uviesť v týchto spomienkach aj niektoré užšie osobné spomienky.
Zažil som príjemné prekvapenie vo Vysokých Tatrách,
kde som občas pôsobil v zimnom období ako inštruktor lyžovania v rekreačných zariadeniach ROH. V Tatrách prebiehali práve majstrovstvá sveta v lyžovaní (r. 1970). V programe boli aj praktické ukážky z výuky a zdokonaľovania sa v československej škole v zjazdovom lyžovaní. Skupinu demonštrátorov viedol PhDr. Samuel Gájer, CSc. Bolo to na Štrbskom plese a skupina mala veľký úspech. Získal si vtedy nielen obdiv, ale aj uznanie za jeho perfektne prevedenú slalomovú jazdu. Keď som sa zaradil medzi gratulantov a dostal sa k nemu, bol milo prekvapený, že som sa tam objavil. Mal však tam aj iné organizačné povinnosti, tak sme sa rozlúčili a dohovorili si stretnutie v Bratislave.
Moje stretnutia so S. Gájerom sa zintenzívnili, keď som sa presťahoval z Krasňan v Bratislave do Karlovej Vsi v Bratislave (r. 1972) a mal som to na skok na športoviská FTVŠ UK na Lafranconi. Chodili sme sem často s celou rodinou zdokonaľovať svoje tenisové „umenie“ na tréningovú tenisovú stenu, a zahrať si aj na tenisových dvorcoch, keď boli voľné, alebo robiť sparingpartnerov.3) Inak sme pravidelne hrávali tenis na tenisových dvorcoch Lokomotívy pod Hlavnou stanicou. Tak som pracoval aj vo výbore tenisu. Dokonca môj mladší syn si vybral štúdium na FTVŠ a anglický jazyk na FF UK. Až tu, v rámci športovania s jeho kolegami, som sa dozvedel, ako vysoko si ho cenia za jeho pedagogickú, trénerskú, vedecko-výskumnú a organizačnú prácu pri rozvoji FTVŠ vôbec a odboru športovej gymnastiky zvlášť.4)
So Samkom sme sa stretávali častejšie, a tak som nemohol odolať jeho pozvaniam pri svojich vianočných a veľkonočných pobytoch (u mojich rodičov v Tisovci), na lyžiarske výpravy na Fabovu hoľu, na Tŕstie, Korimovo, či na Zbojská. Zorganizoval vždy partiu troch – štyroch lyžiarov a ísť s ním na takúto lyžiarsku túru bol vždy veľký zážitok.
Na dva takéto zážitky si zvlášť spomínam.
Išli sme len my dvaja na „prieskum“ poriadne zamrznutého Furmanca (koncom decembra v r. 1982). Štartovali sme z Bánova. Darilo sa nám celkom dobre, pokiaľ sme nenarazili v hlbokej doline na prvý ľadospád, vysoký asi dva a pol metra a už poriadne hrubý. Skúšali sme ho aspoň obísť strmým svahom, ale ani bez lyží v strmom svahu a vysokom snehu to nešlo. Samo prehlásil Furmanec za víťaza a navrhol náhradnú trasu na Kučelah, do Rovne a cez sedlo pod Kučelahom do Striebornej a tak do Tisovca. Zastavovali sme sa však vo všetkých „izbičkách“, počnúc Slivkovcami pod Kučelahom, Valentíkovcami na Striebornej a u ďalších. Všade ho vítali, pohostili, podiškurovali si, a tak sme vrátili už skoro potme do Tisovca.
O dva roky na to sme sa vybrali cez veľkonočné sviatky (bolo nás päť) lyžovať na Fabovú. Štartovali sme zo Zbojskej a všetko išlo hladko, až po chodník, ktorý viedol už po úbočí Fabovej cez priesek, široký cca 4 –6 metrov. Zrazu asi v polovici svahu sme zbadali pred nami asi Neskoršie ma Samko nahovoril, aby som absolvoval lyžiarsky kurz na inštruktora lyžovania, ktorý organizovala FTVŠ. Bolo to vo Vrátnej, trval týždeň a v ňom bol aj výcvik na bežkách.
Prvý raz som stál na bežkách,
zvykal som si len ťažko a problémy som mal najmä s oblúkmi pri zjazdových častiach bežeckých tratí. Kurz som absolvoval a dostal akúsi licenciu na inštruktora lyžovania. Tak som mohol chodiť v 70. – 80. rokoch ako inštruktor na lyžiarske kurzy študentov vysokých škôl (boli povinné a ubytovanie platila škola), a to Filozofickej fakulty (V. Zajacová) a Právnickej fakulty UK (T. Šikula). Chodil som s celou rodinou a synovia sa už v predškolskom veku naučili dobre lyžovať. Poznali sme tak lyžiarske strediská celého Slovenska. K tomu pribudla ešte možnosť využiť licenciu v rekreačných zariadeniach ROH ako inštruktor lyžovania, najmä vo Vysokých Tatrách.
Samko Gájer ma však vtiahol aj na lyžiarske bežecké preteky. K tomu mi poradil aj trénera, kolegu z VŠT Mira Rovného (pochádzal z Revúcej), ktorý býval taktiež v Karlovke a spolu sme trénovali najmä na Devínskej Kobyle, na Sandberg nad Moravou a späť. Niekedy aj na blízkych Líštinách priamo na Karlovkou. Tu sme sa pripravovali aj na Bielu stopu SNP, na trati Krahule - Skalka - Králiky - Suchý vrch - Banská Bystrica - štadión na Fončorde (
S. Gájer mal jednu vlastnosť, ktorá nám, ako mladším študentom veľmi imponovala, že pri športovaní nám spontánne radil a názorne ukazoval ako sa to pri športovaní dá zlepšiť a zvládnuť, či už na ihriskách, v telocvični, na svahoch, či v bazéne. Tento vzťah mu ostal aj po príchode doteraz najväčšej skupiny študentov z Tisovca na vysoké školy do Bratislavy. Milo nás prekvapil, keď zorganizoval spolu s Mirom Kuchtom (na jeseň r. 1947) stretnutie študentov z Tisovca a oznámil nám, že by bolo pre naše stretnutia, kontakty a spoluprácu výhodné, aby sme si založili spolok. Dohodli sme sa na názve Klub akademikov Tisovca (KLAKTIS). Stretávali sme sa najčastejšie v Metropolke. Nefungoval dlho, lebo po roku 1948 nebola k tomu ani dobrá spoločenská atmosféra. Myšlienka však úplne nezanikla a aj keď po dlhšej dobe, na konci 20. stor. Samko znova prišiel s touto myšlienkou, a tak máme dnes Klub rodákov a priateľov mesta Tisovca.
Samko Gájer bol v Bratislave aj spiritus movens
konkrétnej spolupráce medzi nami a Tisovcom, jej občanmi, spoločenskými a športovými organizáciami a vedením mesta Tisovca. Jeho angažovanie sa pre rozvoj Tisovca bolo nám príkladom a viacerí sme sa k nemu pridávali. Jeho myšlienka, aby sme sa stali jadrom kolektívu, ktorý by sa podieľal na spracovaní monografie o Tisovci nás zaujala a viacerí sme sa aj pridali. Materiál sa zhromažďoval na MÚ. Aj v tom bol príkladom, keď spracoval kapitolu Dejiny telesnej kultúry v Tisovci od začiatku 19. storočia po rok 2000. Pri 660. výročí prvej písomnej zmienky o Tisovci (r. 1994), nás organizoval a podnecoval k spolupráci na príprave relácie pre Slovenský rozhlas Tisovské premeny. Vedeli sme, že systematicky pracuje na štúdii Dejiny futbalu v Tisovci, ktorú dokončil v roku 2002. Za svoju mnohostrannú prácu pre Tisovec mu udelilo vedenie mesta Tisovca Cenu primátora mesta za utváranie kontaktov medzi súčasným Tisovcom a rodákmi žijúcimi v Bratislave.
Dnes môžem povedať, že Samko mal nielen veľký pohybový talent, ale aj talent pedagogický a oba si neustále zdokonaľoval a vedel dobre využívať pri odovzdávaná svojich poznatkov, skúseností, nielen nám priateľom, ale určite aj svojim žiakom. Obdivovali sme jeho cvičenie v Sokolovni na hrazde, bradlách, či kruhoch, jeho štýl lyžovania, jeho výkony v atletike, streľbu v hádzanej, eleganciu a techniku vo futbale. Dnes už viem oceniť aj jeho pedagogický prístup, keď nám trpezlivo ukazoval švihy na zjazdových lyžiach na Krivej, či štepnici, správne údery pri tenise, či pingpongu, kúzla s futbalovou, či basketbalovou loptou, správny sklz na bežkách, či správne tempo pri behoch, alebo chápanie kúzla krajiny pri turistických výletoch. Mal úžasnú trpezlivosť pri vysvetľovaní a precvičovaní toho, v čom nám chcel pomôcť, aby sme to zvládli, či zlepšili. Robil to tak prirodzene, že sme to nevnímali ako učenie sa, ale ako spôsob radenia svojim priateľom.
Jeho smrť v r. 2003 nás prekvapila. Dokázali sme sa však zorganizovať a dôstojne sa s ním rozlúčiť. Pokúšame sa ísť v jeho odkaze a šľapajach pri združovaní rodákov a priateľov Tisovca. Nie vždy sa nám to darí. Chýba nám stále.
Jano Pašiak,
marec 2010
Poznámky k textu:
[1] Mňa to tak zaujalo, že som presvedčil otca, aby sme postavili takýto basketbalový stojan aj na našom dvore. Stalo sa, a stál na konci nášho dvora, pri vchode do našej záhrady. Bolo to v roku 1945.
[2] Ja som sa v tom období dostal do zložitej situácie s bývaním. S manželkou sme opatrovali jej starého otca v Prahe, v Holešoviciach, a ja som dochádzal týždenne do Bratislavy. Nemal som však kde bývať. Samko mi vtedy ponúkol vybavenie bývania v malej izbičke na Lafranconi. Bolo to nečakaná pomoc a využil som to na pol roka. Po smrti manželkinho starého otca sme vymenili byt v Bratislave v blízkom susedstve, kde býval Miro Rovný, ktorý taktiež pôsobil na FTVŠ.
[3] Častejšie kontakty mojich synov s pedagógmi FTVŠ nakoniec priniesli nečakaný výsledok .Môj mladší syn sa rozhodol pre štúdium telovýchovy a na nátlak nás rodičov si k tomu zobral aj anglický jazyk.
[4] V tomto roku má FTVŠ UK má 50. ročné jubileum svojho vzniku, na ktorom svoj podiel aj S. Gájer. Pripravuje sa aj publikácia 50. rokov Katedry gymnastiky, ktorej bol prvým a dlhoročným vedúcim..































Samuel Gájer (1.10.1923 - 24.1.2003) patril medzi tých Tisovčanov - študentov, ktorí začali navštevovať gymnázium ešte v Rimavskej Sobote. Viedenská arbitráž (z
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-