Vzhľadom k nepriaznivému počasiu prejavy zúčastnených hostí a organizátorov, akt udeľovania vyznamenaní a kultúrny program sa uskutočnili v Mestskom kultúrnom stredisku. Spomienkové oslavy začali hymnami Ruskej federácie, Rumunskej republiky a Slovenska. Celý program moderoval a predniesol dve básne podpredseda ZO SZPB v Tornali Mgr. Miroslav Tabaček.
Úvodný prejav predniesol predseda ZO SZPOB v Tornali PaedDr. Marian Zelina. So svojím prejavom k tejto udalosti vystúpila aj prednostka MÚ v Tornali pani Katarína Hubayová, ktorá pripomenula, že mesto Tornaľa, aj keď sa vtedy nachádzalo v okupovanom horthyovskom Maďarsku, nevyhlo sa represáliám voči civilnému obyvateľstvu, najmä proti židom a antifašistom.
Prvý radca veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku vo svojom vystúpení vyslovil poďakovanie za pozvanie a vyjadril uznanie a poďakovanie občanom Tornale, ktorí vybudovali prvý pamätník vojakom Červenej armády, padlým pri oslobodzovaní Československa. Zdôraznil, že vláda a občania Ruskej federácie si vysoko vážia takýto prístup k padlým vojakom ČA.
V priebehu osláv boli udelené vyznamenania nasledovným účastníkom bojov proti fašizmu:
Martin Pašiak si prevzal medailu Ruskej federácie - 65 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Martin Pašiak, Artúr Soboňa a Michal Láska získali medailu Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti,
Mudr. Erno Kiss, Doc. PhDr. Ladislav Olexa, CSc., Mgr. Eugen Miroškyn boli ocenení Pamätnou medailou Jána Nálepku-Repkina,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Michal Láska a Martin Pašiak si prevzali odznak Vojnový veterán,
Artúrovi Soboňovi bol odovzdaný Pamätný list SZPB pri príležitosti stretnutia priamych účastníkov boja za oslobodenie a proti fašizmu v rokoch 1939 - 1945.
Všetci vyznamenaní boli odmenení aj dlhotrvajúcim potleskom uznania za ich prínos k slobode.
Hodnotný kultúrny program pripravili žiaci Základnej umeleckej školy v Tornali so svojimi pedagógmi, študenti Gymnázia v Tornali pod vedením p. prof. D. Kisfalusiovej, žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským v Tornali a žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským.
Po skončení kultúrneho programu v Mestskom kultúrnom stredisku sa všetci účastníci zúčastnili kladenia vencov jednotlivých delegácií a hostí pri pamätníku vojakov Červenej armády na Hlavnom námestí v Tornali. Pri kladení vencov pri pomníku padlých vojakov bolo počasie priaznivé a účastníkov potešilo svojimi lúčmi aj slniečko.
Po skončení spomienkových osláv si prvý radca veľvyslanectva RF v SR G. J. Askaldovič prezrel aj budovu, kde počas 2. svetovej vojny v dobe od 20.12.1944 do 15.1.1945 mal veliteľ 2. ukrajinského frontu maršal ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovskij svoj štáb.
Príhovor prednostky MÚ v Tornali pani Kataríny Hubayovej
Obyvatelia Tornale a okolitých obcí sme hrdí na našich predkov, ktorí ako prví v bývalom Československu v spolupráci s velením 2. ukrajinského frontu postavili tento pamätník našim osloboditeľom, ktorí obetovali to najcennejšie čo mali – svoje životy. Vojaci Červenej armády a rumunskej armády, partizáni z brigády Rákoši, ktorí bojovali v našej oblasti proti fašistom určite sa chceli dožiť porážky fašistov a vrátiť sa živí ku svojim príbuzným. Ako som uviedla na začiatku, patrím ku generácii, ktorá vojnu nezažila. O utrpeniach, hrôzach, smrti sme len počuli, ale sa aj učili v škole, resp. videli ju vo filmoch. Dovolím si pripomenúť pri tejto spomienkovej slávnosti, že ešte žijú medzi nami priami účastníci tohto pekla. Niektorí, a dovolím si ich tu menovať, ako pani Ella Gabriela Kleinová, ktorá sa previnila len tým, že sa narodila ako židovka, čo bol dostatočný dôvod na to, aby ju fašisti odvliekli ako 18 ročnú do koncentračného tábora. Prvým „domovom“ sa jej stal Osvienčim. Dovtedy si nevedela niečo také, čo im pripravili fašisti v koncentračných táboroch predstaviť ani v najhorších snoch. Vyslobodenie prišlo až v apríli 1945, kedy v poradí tretí koncentračný tábor, kde bola premiestnená - Bergen-Belsen, oslobodili anglické spojenecké vojská. Utrpenie však neskončilo, musela sa liečiť z týfusu. Osud jej napriek neuveriteľnému utrpeniu doprial dožiť sa dnešného spomienkového dňa.
Ďalším krutým príbehom bol osud pani Márie Urdovej z Polinej. O manželovi nevedela nič, až neskôr sa dozvedela, že bol zapojený v odboji ako príslušník v 1. československom armádnom zbore v ZSSR. Po vypuknutí Slovenského národného povstania fašistické vojská, nachádzajúce sa na území horthyovského Maďarska, postupovali na územie Slovenska potlačiť povstanie aj cez Tornaľu. Napriek tomu, že pôvodne jej manžel a jeho traja bratia slúžili v maďarskej armáde na východnom fronte. Štvrtý manželov brat strážil maďarsko-slovenskú hranicu pri Skerešove. Osudným sa im stal 17. október 1944, kedy u nich zastrelil maďarský zbeh Vojtech Kovács, vydávajúci sa za partizána, partizánskeho veliteľa Františka Šipoša, ktorého mal za úlohu previesť ako partizánsku spojku zo Slovenska do Maďarska a nadviazať spojenie s hlavným organizátorom antifašistického odporu v Maďarsku generálom Vörösom. Zatkli ju spolu s ostatnými a tri dni ju držali na žandárskej stanici v Hrkáči. Odtiaľ ich odviezli so švagrom, ako aj udavačom - zbehom Vojtechom Kovácsom do Tornale a odtiaľ boli odtransportovaní do väznice v Miškolci. Po ďalších troch dňoch ich odviezli do väznice v Budapešti a po ďalších troch dňoch do Komárna. V Budapešti boli v jednej miestnosti väznení po 90 ľudí. V decembri všetkých odtransportovali do koncentračného tábora Ravensbrück. Zima, hlad, ponižovanie, bitky boli na dennom poriadku. Je obdivuhodné, že napriek takýmto neľudským podmienkam, niektorí väzni toto peklo prežili. Prežila ho aj pani Mária Urdová. Začiatkom mája 1945 už dozorcovia boli „ľudskejší“! Blížil sa koniec a oni to dobre vedeli. Dňa 8. mája ich dozorcovia odviedli na lúky pri lese, nechali ich napospas a zmizli. Strastiplná cesta za slobodou sa skončila po pešom pochode v českej obci Lenašice. Cesta z pekla domov trvala pani Urdovej ešte dlhých 14 dní. Vyčerpaná, vychudnutá po príchode domov nebola schopná žiadnej práce. Až doma sa dozvedela, že švagor, ktorého zatkli spolu s ňou, zahynul v Dachau. Manžel sa vrátil až po ďalších 14 dňoch.
Zámerne som si vybrala spomienku na osudy dvoch žien z nášho regiónu, pretože sa viem ako žena - matka vžiť do pocitov miliónov žien - matiek, manželiek, ktoré stratili svojich mužov a synov v nezmyselnej vojne. Každá v kútiku duše dúfala, aby práve tej jen syn, muž prežil a po vojne sa vrátil. No krutý mlyn vojny si vyžaduje ľudské obete na milióny. Nikto nezmeral rieky sĺz matiek, žien, manželiek, ktoré kropili našu zem. Mnohé sa ani nedozvedeli, kde ich blízki padli, či boli pochovaní.
Nuž práve preto som hrdá aj na naše bývalé obyvateľky - pani Julianu Csikovú, Máriu Csoltiovú a Máriu Bedečovú, ktoré odpracovali z 26 brigádnikov (boli len tri ženy) po 20 pracovných dní pri výstavbe tohto nášho pomníka.
Nech nám obyvateľom Tornale a okolia pripomína tento pomník utrpenie a obete nezmyselnej vojny a pripomína nám svoje poslanie - vzdať úctu a uznanie našim osloboditeľom, vojakom Červenej armády a rumunskej armády. Obete tejto vojny nech sú nám a budúcim generáciám mementom!
JUDr. Jozef Pupala,
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.