Vzhľadom k nepriaznivému počasiu prejavy zúčastnených hostí a organizátorov, akt udeľovania vyznamenaní a kultúrny program sa uskutočnili v Mestskom kultúrnom stredisku. Spomienkové oslavy začali hymnami Ruskej federácie, Rumunskej republiky a Slovenska. Celý program moderoval a predniesol dve básne podpredseda ZO SZPB v Tornali Mgr. Miroslav Tabaček.
Úvodný prejav predniesol predseda ZO SZPOB v Tornali PaedDr. Marian Zelina. So svojím prejavom k tejto udalosti vystúpila aj prednostka MÚ v Tornali pani Katarína Hubayová, ktorá pripomenula, že mesto Tornaľa, aj keď sa vtedy nachádzalo v okupovanom horthyovskom Maďarsku, nevyhlo sa represáliám voči civilnému obyvateľstvu, najmä proti židom a antifašistom.
Prvý radca veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku vo svojom vystúpení vyslovil poďakovanie za pozvanie a vyjadril uznanie a poďakovanie občanom Tornale, ktorí vybudovali prvý pamätník vojakom Červenej armády, padlým pri oslobodzovaní Československa. Zdôraznil, že vláda a občania Ruskej federácie si vysoko vážia takýto prístup k padlým vojakom ČA.
V priebehu osláv boli udelené vyznamenania nasledovným účastníkom bojov proti fašizmu:
Martin Pašiak si prevzal medailu Ruskej federácie - 65 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Martin Pašiak, Artúr Soboňa a Michal Láska získali medailu Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti,
Mudr. Erno Kiss, Doc. PhDr. Ladislav Olexa, CSc., Mgr. Eugen Miroškyn boli ocenení Pamätnou medailou Jána Nálepku-Repkina,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Michal Láska a Martin Pašiak si prevzali odznak Vojnový veterán,
Artúrovi Soboňovi bol odovzdaný Pamätný list SZPB pri príležitosti stretnutia priamych účastníkov boja za oslobodenie a proti fašizmu v rokoch 1939 - 1945.
Všetci vyznamenaní boli odmenení aj dlhotrvajúcim potleskom uznania za ich prínos k slobode.
Hodnotný kultúrny program pripravili žiaci Základnej umeleckej školy v Tornali so svojimi pedagógmi, študenti Gymnázia v Tornali pod vedením p. prof. D. Kisfalusiovej, žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským v Tornali a žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským.
Po skončení kultúrneho programu v Mestskom kultúrnom stredisku sa všetci účastníci zúčastnili kladenia vencov jednotlivých delegácií a hostí pri pamätníku vojakov Červenej armády na Hlavnom námestí v Tornali. Pri kladení vencov pri pomníku padlých vojakov bolo počasie priaznivé a účastníkov potešilo svojimi lúčmi aj slniečko.
Po skončení spomienkových osláv si prvý radca veľvyslanectva RF v SR G. J. Askaldovič prezrel aj budovu, kde počas 2. svetovej vojny v dobe od 20.12.1944 do 15.1.1945 mal veliteľ 2. ukrajinského frontu maršal ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovskij svoj štáb.
Príhovor prednostky MÚ v Tornali pani Kataríny Hubayovej
Obyvatelia Tornale a okolitých obcí sme hrdí na našich predkov, ktorí ako prví v bývalom Československu v spolupráci s velením 2. ukrajinského frontu postavili tento pamätník našim osloboditeľom, ktorí obetovali to najcennejšie čo mali – svoje životy. Vojaci Červenej armády a rumunskej armády, partizáni z brigády Rákoši, ktorí bojovali v našej oblasti proti fašistom určite sa chceli dožiť porážky fašistov a vrátiť sa živí ku svojim príbuzným. Ako som uviedla na začiatku, patrím ku generácii, ktorá vojnu nezažila. O utrpeniach, hrôzach, smrti sme len počuli, ale sa aj učili v škole, resp. videli ju vo filmoch. Dovolím si pripomenúť pri tejto spomienkovej slávnosti, že ešte žijú medzi nami priami účastníci tohto pekla. Niektorí, a dovolím si ich tu menovať, ako pani Ella Gabriela Kleinová, ktorá sa previnila len tým, že sa narodila ako židovka, čo bol dostatočný dôvod na to, aby ju fašisti odvliekli ako 18 ročnú do koncentračného tábora. Prvým „domovom“ sa jej stal Osvienčim. Dovtedy si nevedela niečo také, čo im pripravili fašisti v koncentračných táboroch predstaviť ani v najhorších snoch. Vyslobodenie prišlo až v apríli 1945, kedy v poradí tretí koncentračný tábor, kde bola premiestnená - Bergen-Belsen, oslobodili anglické spojenecké vojská. Utrpenie však neskončilo, musela sa liečiť z týfusu. Osud jej napriek neuveriteľnému utrpeniu doprial dožiť sa dnešného spomienkového dňa.
Ďalším krutým príbehom bol osud pani Márie Urdovej z Polinej. O manželovi nevedela nič, až neskôr sa dozvedela, že bol zapojený v odboji ako príslušník v 1. československom armádnom zbore v ZSSR. Po vypuknutí Slovenského národného povstania fašistické vojská, nachádzajúce sa na území horthyovského Maďarska, postupovali na územie Slovenska potlačiť povstanie aj cez Tornaľu. Napriek tomu, že pôvodne jej manžel a jeho traja bratia slúžili v maďarskej armáde na východnom fronte. Štvrtý manželov brat strážil maďarsko-slovenskú hranicu pri Skerešove. Osudným sa im stal 17. október 1944, kedy u nich zastrelil maďarský zbeh Vojtech Kovács, vydávajúci sa za partizána, partizánskeho veliteľa Františka Šipoša, ktorého mal za úlohu previesť ako partizánsku spojku zo Slovenska do Maďarska a nadviazať spojenie s hlavným organizátorom antifašistického odporu v Maďarsku generálom Vörösom. Zatkli ju spolu s ostatnými a tri dni ju držali na žandárskej stanici v Hrkáči. Odtiaľ ich odviezli so švagrom, ako aj udavačom - zbehom Vojtechom Kovácsom do Tornale a odtiaľ boli odtransportovaní do väznice v Miškolci. Po ďalších troch dňoch ich odviezli do väznice v Budapešti a po ďalších troch dňoch do Komárna. V Budapešti boli v jednej miestnosti väznení po 90 ľudí. V decembri všetkých odtransportovali do koncentračného tábora Ravensbrück. Zima, hlad, ponižovanie, bitky boli na dennom poriadku. Je obdivuhodné, že napriek takýmto neľudským podmienkam, niektorí väzni toto peklo prežili. Prežila ho aj pani Mária Urdová. Začiatkom mája 1945 už dozorcovia boli „ľudskejší“! Blížil sa koniec a oni to dobre vedeli. Dňa 8. mája ich dozorcovia odviedli na lúky pri lese, nechali ich napospas a zmizli. Strastiplná cesta za slobodou sa skončila po pešom pochode v českej obci Lenašice. Cesta z pekla domov trvala pani Urdovej ešte dlhých 14 dní. Vyčerpaná, vychudnutá po príchode domov nebola schopná žiadnej práce. Až doma sa dozvedela, že švagor, ktorého zatkli spolu s ňou, zahynul v Dachau. Manžel sa vrátil až po ďalších 14 dňoch.
Zámerne som si vybrala spomienku na osudy dvoch žien z nášho regiónu, pretože sa viem ako žena - matka vžiť do pocitov miliónov žien - matiek, manželiek, ktoré stratili svojich mužov a synov v nezmyselnej vojne. Každá v kútiku duše dúfala, aby práve tej jen syn, muž prežil a po vojne sa vrátil. No krutý mlyn vojny si vyžaduje ľudské obete na milióny. Nikto nezmeral rieky sĺz matiek, žien, manželiek, ktoré kropili našu zem. Mnohé sa ani nedozvedeli, kde ich blízki padli, či boli pochovaní.
Nuž práve preto som hrdá aj na naše bývalé obyvateľky - pani Julianu Csikovú, Máriu Csoltiovú a Máriu Bedečovú, ktoré odpracovali z 26 brigádnikov (boli len tri ženy) po 20 pracovných dní pri výstavbe tohto nášho pomníka.
Nech nám obyvateľom Tornale a okolia pripomína tento pomník utrpenie a obete nezmyselnej vojny a pripomína nám svoje poslanie - vzdať úctu a uznanie našim osloboditeľom, vojakom Červenej armády a rumunskej armády. Obete tejto vojny nech sú nám a budúcim generáciám mementom!
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-