Vzhľadom k nepriaznivému počasiu prejavy zúčastnených hostí a organizátorov, akt udeľovania vyznamenaní a kultúrny program sa uskutočnili v Mestskom kultúrnom stredisku. Spomienkové oslavy začali hymnami Ruskej federácie, Rumunskej republiky a Slovenska. Celý program moderoval a predniesol dve básne podpredseda ZO SZPB v Tornali Mgr. Miroslav Tabaček.
Úvodný prejav predniesol predseda ZO SZPOB v Tornali PaedDr. Marian Zelina. So svojím prejavom k tejto udalosti vystúpila aj prednostka MÚ v Tornali pani Katarína Hubayová, ktorá pripomenula, že mesto Tornaľa, aj keď sa vtedy nachádzalo v okupovanom horthyovskom Maďarsku, nevyhlo sa represáliám voči civilnému obyvateľstvu, najmä proti židom a antifašistom.
Prvý radca veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku vo svojom vystúpení vyslovil poďakovanie za pozvanie a vyjadril uznanie a poďakovanie občanom Tornale, ktorí vybudovali prvý pamätník vojakom Červenej armády, padlým pri oslobodzovaní Československa. Zdôraznil, že vláda a občania Ruskej federácie si vysoko vážia takýto prístup k padlým vojakom ČA.
V priebehu osláv boli udelené vyznamenania nasledovným účastníkom bojov proti fašizmu:
Martin Pašiak si prevzal medailu Ruskej federácie - 65 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Martin Pašiak, Artúr Soboňa a Michal Láska získali medailu Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti,
Mudr. Erno Kiss, Doc. PhDr. Ladislav Olexa, CSc., Mgr. Eugen Miroškyn boli ocenení Pamätnou medailou Jána Nálepku-Repkina,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Michal Láska a Martin Pašiak si prevzali odznak Vojnový veterán,
Artúrovi Soboňovi bol odovzdaný Pamätný list SZPB pri príležitosti stretnutia priamych účastníkov boja za oslobodenie a proti fašizmu v rokoch 1939 - 1945.
Všetci vyznamenaní boli odmenení aj dlhotrvajúcim potleskom uznania za ich prínos k slobode.
Hodnotný kultúrny program pripravili žiaci Základnej umeleckej školy v Tornali so svojimi pedagógmi, študenti Gymnázia v Tornali pod vedením p. prof. D. Kisfalusiovej, žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským v Tornali a žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským.
Po skončení kultúrneho programu v Mestskom kultúrnom stredisku sa všetci účastníci zúčastnili kladenia vencov jednotlivých delegácií a hostí pri pamätníku vojakov Červenej armády na Hlavnom námestí v Tornali. Pri kladení vencov pri pomníku padlých vojakov bolo počasie priaznivé a účastníkov potešilo svojimi lúčmi aj slniečko.
Po skončení spomienkových osláv si prvý radca veľvyslanectva RF v SR G. J. Askaldovič prezrel aj budovu, kde počas 2. svetovej vojny v dobe od 20.12.1944 do 15.1.1945 mal veliteľ 2. ukrajinského frontu maršal ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovskij svoj štáb.
Príhovor prednostky MÚ v Tornali pani Kataríny Hubayovej
Obyvatelia Tornale a okolitých obcí sme hrdí na našich predkov, ktorí ako prví v bývalom Československu v spolupráci s velením 2. ukrajinského frontu postavili tento pamätník našim osloboditeľom, ktorí obetovali to najcennejšie čo mali – svoje životy. Vojaci Červenej armády a rumunskej armády, partizáni z brigády Rákoši, ktorí bojovali v našej oblasti proti fašistom určite sa chceli dožiť porážky fašistov a vrátiť sa živí ku svojim príbuzným. Ako som uviedla na začiatku, patrím ku generácii, ktorá vojnu nezažila. O utrpeniach, hrôzach, smrti sme len počuli, ale sa aj učili v škole, resp. videli ju vo filmoch. Dovolím si pripomenúť pri tejto spomienkovej slávnosti, že ešte žijú medzi nami priami účastníci tohto pekla. Niektorí, a dovolím si ich tu menovať, ako pani Ella Gabriela Kleinová, ktorá sa previnila len tým, že sa narodila ako židovka, čo bol dostatočný dôvod na to, aby ju fašisti odvliekli ako 18 ročnú do koncentračného tábora. Prvým „domovom“ sa jej stal Osvienčim. Dovtedy si nevedela niečo také, čo im pripravili fašisti v koncentračných táboroch predstaviť ani v najhorších snoch. Vyslobodenie prišlo až v apríli 1945, kedy v poradí tretí koncentračný tábor, kde bola premiestnená - Bergen-Belsen, oslobodili anglické spojenecké vojská. Utrpenie však neskončilo, musela sa liečiť z týfusu. Osud jej napriek neuveriteľnému utrpeniu doprial dožiť sa dnešného spomienkového dňa.
Ďalším krutým príbehom bol osud pani Márie Urdovej z Polinej. O manželovi nevedela nič, až neskôr sa dozvedela, že bol zapojený v odboji ako príslušník v 1. československom armádnom zbore v ZSSR. Po vypuknutí Slovenského národného povstania fašistické vojská, nachádzajúce sa na území horthyovského Maďarska, postupovali na územie Slovenska potlačiť povstanie aj cez Tornaľu. Napriek tomu, že pôvodne jej manžel a jeho traja bratia slúžili v maďarskej armáde na východnom fronte. Štvrtý manželov brat strážil maďarsko-slovenskú hranicu pri Skerešove. Osudným sa im stal 17. október 1944, kedy u nich zastrelil maďarský zbeh Vojtech Kovács, vydávajúci sa za partizána, partizánskeho veliteľa Františka Šipoša, ktorého mal za úlohu previesť ako partizánsku spojku zo Slovenska do Maďarska a nadviazať spojenie s hlavným organizátorom antifašistického odporu v Maďarsku generálom Vörösom. Zatkli ju spolu s ostatnými a tri dni ju držali na žandárskej stanici v Hrkáči. Odtiaľ ich odviezli so švagrom, ako aj udavačom - zbehom Vojtechom Kovácsom do Tornale a odtiaľ boli odtransportovaní do väznice v Miškolci. Po ďalších troch dňoch ich odviezli do väznice v Budapešti a po ďalších troch dňoch do Komárna. V Budapešti boli v jednej miestnosti väznení po 90 ľudí. V decembri všetkých odtransportovali do koncentračného tábora Ravensbrück. Zima, hlad, ponižovanie, bitky boli na dennom poriadku. Je obdivuhodné, že napriek takýmto neľudským podmienkam, niektorí väzni toto peklo prežili. Prežila ho aj pani Mária Urdová. Začiatkom mája 1945 už dozorcovia boli „ľudskejší“! Blížil sa koniec a oni to dobre vedeli. Dňa 8. mája ich dozorcovia odviedli na lúky pri lese, nechali ich napospas a zmizli. Strastiplná cesta za slobodou sa skončila po pešom pochode v českej obci Lenašice. Cesta z pekla domov trvala pani Urdovej ešte dlhých 14 dní. Vyčerpaná, vychudnutá po príchode domov nebola schopná žiadnej práce. Až doma sa dozvedela, že švagor, ktorého zatkli spolu s ňou, zahynul v Dachau. Manžel sa vrátil až po ďalších 14 dňoch.
Zámerne som si vybrala spomienku na osudy dvoch žien z nášho regiónu, pretože sa viem ako žena - matka vžiť do pocitov miliónov žien - matiek, manželiek, ktoré stratili svojich mužov a synov v nezmyselnej vojne. Každá v kútiku duše dúfala, aby práve tej jen syn, muž prežil a po vojne sa vrátil. No krutý mlyn vojny si vyžaduje ľudské obete na milióny. Nikto nezmeral rieky sĺz matiek, žien, manželiek, ktoré kropili našu zem. Mnohé sa ani nedozvedeli, kde ich blízki padli, či boli pochovaní.
Nuž práve preto som hrdá aj na naše bývalé obyvateľky - pani Julianu Csikovú, Máriu Csoltiovú a Máriu Bedečovú, ktoré odpracovali z 26 brigádnikov (boli len tri ženy) po 20 pracovných dní pri výstavbe tohto nášho pomníka.
Nech nám obyvateľom Tornale a okolia pripomína tento pomník utrpenie a obete nezmyselnej vojny a pripomína nám svoje poslanie - vzdať úctu a uznanie našim osloboditeľom, vojakom Červenej armády a rumunskej armády. Obete tejto vojny nech sú nám a budúcim generáciám mementom!
JUDr. Jozef Pupala,
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}



































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a