Vo vzájomnom porovnávaní mnohých pôvodných písomných prameňov a historických listín autor používa vedecké metódy (historiografiu, geografiu, jazykovedu, ale i poznávanie miestnych zvyklostí a chotárnych názvov...) pre správne objasnenie daných historických skutočností. V úvode ozrejmuje: „Cieľom tejto štúdie je poukázať na isté nezrovnalosti súvisiace práve s prvou písomnou zmienkou o obci Vlachovo, na ktorú poukázali renomovaní historici L. Bartholomeides, I. Bálint, M. Marek a zároveň objasniť, kde vznikol problém pri interpretovaní týchto historických aspektov.“ V ďalšom podrobne rozoberá rodové meno Lampert a podáva informácie o živote mnohých príslušníkov tohto rodu a určuje ich vzťah k skúmanému prvému názvu Vlachova – Villa Lamperti. Na základe analýzy rôznych dokumentov sa dotýka aj predchádzajúcich i nasledujúcich dejín Vlachova.
Gecelovský, Vladimír. Villa Lamperti : Lampertfalva – Olahpataka – Vlachovo : Prvá písomná zmienka. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 56 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, mapy.
Druhá kniha pod názvom Gróf Emanuel Andrássy, Gróf Július Andrássy dokazuje, že rodiskom dvoch významných a uznávaných šľachticov 19. storočia – grófov Emanuela I. Andrášiho (1821-1891, politik, cestovateľ, zberateľ umenia, podnikateľ v oblasti baníctva a hutníctva, nazývaný „železný gróf“) a Júliusa Andrášiho (1823-
1890, politik a veľkostatkár, uhorský ministerský predseda a minister zahraničných vecí) – bolo Vlachovo a ich rodný dom bol kaštieľ Andrášiovcov vo Vlachove. Cieľom štúdie nebol komplexný historický rozbor pôsobenia oboch šľachticov na Gemeri i v Uhorsku, ale na základe konkrétnych faktov chce poukázať na nezrovnalosti súvisiace s miestom ich narodenia. To sa totižto v rôznych prameňoch uvádza aj ako Košice či dokonca Trebišov. Autor podrobne rozoberá cirkevné matriky pokrstených, ich vznik ako základnú formu evidencie obyvateľstva a spôsob, akým sa v matrikách viedli zápisy. Urobil právny rozbor zápisov do cirkevných matrík v 1. polovici 19. storočia, bližším poznaním historických faktov spresňuje doterajšie poznatky o skúmanej problematike a exaktne potvrdzuje hypotézu o mieste narodenia oboch grófov. Ich rodičia, gróf Karol III. Andráši (podnikateľ v oblasti železiarstva) a grófka Etela Sapáriová, trvalo obývali kaštieľ vo Vlachove a tu sa im narodili aj ich štyri deti – Kornélia, Emanuel, Július, Aladár. Potomok Andrášiovcov Gejza II. Andráši 
(1920-1997) osobne autorovi objasnil vtedajšie rodinné zvyklosti: „Podľa rodinnej tradície, keď sa dieťa narodilo, rodinný farár ho okamžite pokrstil. Pozdejšie, keď gróf alebo grófka cestovali do Zemplína, prenocovali u svojich príbuzných v Košiciach, kde dieťa zapísali do matriky.“ Z tohto faktu mohol vzniknúť aj omyl v určení miesta ich narodenia. Emanuel i Július väčšiu časť svojho detstva i mladosti prežili na vlachovských majetkoch svojho otca v Gemeri. Tu, priamo v kaštieli vo Vlachove, získali aj základné vzdelanie od uznávaných súkromných vychovávateľov a domácich učiteľov, ako to bývalo v šľachtických rodinách vžité. V publikácii autor tiež v krátkosti odhaľuje ďalší život a pôsobenie rodu Andrášiovcov vo Vlachove a na hornom Gemeri.
Gecelovský, Vladimír. Gróf Emanul Andrássy, gróf Július Andrássy : Olahpatak – Vlachovo : Miesto narodenia. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 46 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, portréty.
Obe publikácie vyšli s finančnou podporou obce Vlachovo a boli vydané pri príležitosti 200. výročia narodenia Emanuela Andrášiho. Pri oslavách tohto výročia bola na budove kaštieľa osadená pamätná tabuľa s jeho vyobrazením. Podobnú tabuľu plánujú Vlachovčania osadiť v roku 2023, keď budú oslavovať 200. výročie narodenia Júliusa Andrášiho.
Marta Mikitová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.