Vo vzájomnom porovnávaní mnohých pôvodných písomných prameňov a historických listín autor používa vedecké metódy (historiografiu, geografiu, jazykovedu, ale i poznávanie miestnych zvyklostí a chotárnych názvov...) pre správne objasnenie daných historických skutočností. V úvode ozrejmuje: „Cieľom tejto štúdie je poukázať na isté nezrovnalosti súvisiace práve s prvou písomnou zmienkou o obci Vlachovo, na ktorú poukázali renomovaní historici L. Bartholomeides, I. Bálint, M. Marek a zároveň objasniť, kde vznikol problém pri interpretovaní týchto historických aspektov.“ V ďalšom podrobne rozoberá rodové meno Lampert a podáva informácie o živote mnohých príslušníkov tohto rodu a určuje ich vzťah k skúmanému prvému názvu Vlachova – Villa Lamperti. Na základe analýzy rôznych dokumentov sa dotýka aj predchádzajúcich i nasledujúcich dejín Vlachova.
Gecelovský, Vladimír. Villa Lamperti : Lampertfalva – Olahpataka – Vlachovo : Prvá písomná zmienka. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 56 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, mapy.
Druhá kniha pod názvom Gróf Emanuel Andrássy, Gróf Július Andrássy dokazuje, že rodiskom dvoch významných a uznávaných šľachticov 19. storočia – grófov Emanuela I. Andrášiho (1821-1891, politik, cestovateľ, zberateľ umenia, podnikateľ v oblasti baníctva a hutníctva, nazývaný „železný gróf“) a Júliusa Andrášiho (1823-
1890, politik a veľkostatkár, uhorský ministerský predseda a minister zahraničných vecí) – bolo Vlachovo a ich rodný dom bol kaštieľ Andrášiovcov vo Vlachove. Cieľom štúdie nebol komplexný historický rozbor pôsobenia oboch šľachticov na Gemeri i v Uhorsku, ale na základe konkrétnych faktov chce poukázať na nezrovnalosti súvisiace s miestom ich narodenia. To sa totižto v rôznych prameňoch uvádza aj ako Košice či dokonca Trebišov. Autor podrobne rozoberá cirkevné matriky pokrstených, ich vznik ako základnú formu evidencie obyvateľstva a spôsob, akým sa v matrikách viedli zápisy. Urobil právny rozbor zápisov do cirkevných matrík v 1. polovici 19. storočia, bližším poznaním historických faktov spresňuje doterajšie poznatky o skúmanej problematike a exaktne potvrdzuje hypotézu o mieste narodenia oboch grófov. Ich rodičia, gróf Karol III. Andráši (podnikateľ v oblasti železiarstva) a grófka Etela Sapáriová, trvalo obývali kaštieľ vo Vlachove a tu sa im narodili aj ich štyri deti – Kornélia, Emanuel, Július, Aladár. Potomok Andrášiovcov Gejza II. Andráši
(1920-1997) osobne autorovi objasnil vtedajšie rodinné zvyklosti: „Podľa rodinnej tradície, keď sa dieťa narodilo, rodinný farár ho okamžite pokrstil. Pozdejšie, keď gróf alebo grófka cestovali do Zemplína, prenocovali u svojich príbuzných v Košiciach, kde dieťa zapísali do matriky.“ Z tohto faktu mohol vzniknúť aj omyl v určení miesta ich narodenia. Emanuel i Július väčšiu časť svojho detstva i mladosti prežili na vlachovských majetkoch svojho otca v Gemeri. Tu, priamo v kaštieli vo Vlachove, získali aj základné vzdelanie od uznávaných súkromných vychovávateľov a domácich učiteľov, ako to bývalo v šľachtických rodinách vžité. V publikácii autor tiež v krátkosti odhaľuje ďalší život a pôsobenie rodu Andrášiovcov vo Vlachove a na hornom Gemeri.
Gecelovský, Vladimír. Gróf Emanul Andrássy, gróf Július Andrássy : Olahpatak – Vlachovo : Miesto narodenia. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 46 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, portréty.
Obe publikácie vyšli s finančnou podporou obce Vlachovo a boli vydané pri príležitosti 200. výročia narodenia Emanuela Andrášiho. Pri oslavách tohto výročia bola na budove kaštieľa osadená pamätná tabuľa s jeho vyobrazením. Podobnú tabuľu plánujú Vlachovčania osadiť v roku 2023, keď budú oslavovať 200. výročie narodenia Júliusa Andrášiho.
Marta Mikitová


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a