Neskôr prešiel do štátnej polície (vtedy ešte Verejná bezpečnosť), kde sa vypracoval na funkciu náčelníka VB Košice – Staré mesto, neskôr už ako krajský riaditeľ Policajného zboru SR, kde dosiahol hodnosť plukovníka.
Po nástupe do policajných zložiek založil hudobnú skupinu Maják, s ktorou mnoho rokov účinkoval v celom východoslovenskom kraji.
Vyše 20 rokov pôsobil ako richtár Spolku Gemerčanov v Košiciach, organizoval plesy Gemerčanov, na ktoré pozýval folklórne skupiny a súbory z celého Gemera, a tým im umožnil prezentáciu a zviditeľňovanie.
Po odchode do dôchodku sa po 35 rokoch prežitých v Košiciach vrátil do rodnej obce, kde z jeho podnetu a iniciatívy bol založený Klub dôchodcov v priestoroch bývalej Materskej školy, ktorému mnoho vecí základného vybavenia daroval klubu on sám.
Hneď na to inicioval založenie hudobnej skupiny Starovlachovská muzika, v ktorej účinkoval ako trubkár a spevák až do zhoršenia zdravotného stavu v roku 2022.
Z jeho iniciatívy bol obnovená miestny odbor Matice slovenskej v obci, kde sa stal jej predsedom, neskôr prenechal túto funkciu mladším, ale ako podpredseda bol naďalej jej hnacím motorom a hlavných organizátorom podujatí nielen v obci Vlachovo, ale spolupracoval aj s okresným Domom Matice slovenskej v Rožňave. V priestoroch klubu zriadil tzv. matičnú izbu, kde sústredil matičnú knižnicu, pozostávajúcu z darovaných kníh, a zbierku historických predmetov z obce, ktorými je zdokumentovaný život na dedine. Organizoval výstavky ručných prác, veľkonočných ozdôb a výtvarných prác detí základnej školy vo Vlachove. Organizoval besedy nad knihami a sám sa zúčastňoval besied o práci polície s deťmi miestnych škôl. Obnovil tradíciu fašiangových sprievodov, zaviedol posedenia pri varení halušiek, guláša, kapustnice a kuchyne starých materí počas vlachovských remeselníckych jarmokov, alebo dní obce. Pod hlavičku Matice slovenskej vznikla aj spevácka skupina Pekná dolinka, ktorá pod jeho vedením úspešne pôsobí nielen v rámci obce, ale aj v rámci košického kraja a naspievala tri CD nosiče s ľudovými, hymnickými, príležitostnými a nábožnými piesňami. Bol členom predsedníctva MS v Martine.
Z jeho iniciatívy bola založená aj Miestna organizácia Jednoty dôchodcov vo Vlachove, kde bol počas štyroch volebných období jej predsedom a hlavným organizátorom seniorských podujatí, napríklad štvrťročné stretávanie jubilantov, s primeraným kultúrnym programom, aj so Starovlachovskou muzikou. V okresnom výbore JDS ako podpredseda bol jedným z hlavných iniciátorov a organizátorov kultúrno-spoločenských a turistických podujatí, konaných pod hlavičku JDS. Osobne sa zaslúžil o založenie MO JDS vo viacerých obciach okresu a má zásluhu na udržiavaní členskej základne v obci na optimálnom počte členov. V MO JDS vo Vlachove platí názor, že bohatá kultúrno-spoločenská činnosť, ktorou sa obec Vlachovo môže popýšiť je práve zásluhou Janka Klobušníka, pre ktorého bol spoločenský záujem povýšený nad osobné záujmy a bolo to u neho vidieť a cítiť na každom kroku. Bez neho by bol výpočet tých aktivít určite skromnejší...
Bol členom krajského výboru JDS a predsedníctva JDS v Bratislave, kde taktiež vedel zaujať patričné stanovisko k práci JDS ako celku.
Vďaka právnickemu vzdelaniu a praktickým skúsenostiam z práce polície aktívne pracoval aj v Obecnom zastupiteľstve v obci Vlachovo, ako člen komisie na ochranu verejného poriadku.
V osobnom živote sa venoval chovu domácich zvierat a práci s drevom, kde vyrobil alebo vytvoril mnoho zaujímavých úžitkových alebo suvenírových predmetov.
Pôsobil aj ako spevák v spevokole cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a. v. v obci Vlachovo.
Podľa toho, koľko mal ešte plánov, choroba ho zjavne zaskočila, lebo ešte aj počas choroby komunikoval s kolegami vo výboroch a zariaďoval, čo uznal za potrebné.
Svojou iniciatívou, ochotou pomôcť a spolupracovať, organizačným talentom a širokospektrálnym záberom svojich aktivít dokázal, že napriek veku sa dá žiť pestrým a bohatým spôsobom, nehľadiac na prekážky, ktoré sa (podľa neho) nemajú podliezať, ale prekonávať. Môže byť na neho hrdá nielen jeho rodina, ale aj všetci jeho priatelia a obec, ktorú miloval a pre ktorú obetoval spústu svojho voľného času.
Česť jeho pamiatke!
Štefan Bendík,
rovesník, priateľ, kmotor a spoluhráč v kapelách

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-