Neskôr prešiel do štátnej polície (vtedy ešte Verejná bezpečnosť), kde sa vypracoval na funkciu náčelníka VB Košice – Staré mesto, neskôr už ako krajský riaditeľ Policajného zboru SR, kde dosiahol hodnosť plukovníka.
Po nástupe do policajných zložiek založil hudobnú skupinu Maják, s ktorou mnoho rokov účinkoval v celom východoslovenskom kraji.
Vyše 20 rokov pôsobil ako richtár Spolku Gemerčanov v Košiciach, organizoval plesy Gemerčanov, na ktoré pozýval folklórne skupiny a súbory z celého Gemera, a tým im umožnil prezentáciu a zviditeľňovanie.
Po odchode do dôchodku sa po 35 rokoch prežitých v Košiciach vrátil do rodnej obce, kde z jeho podnetu a iniciatívy bol založený Klub dôchodcov v priestoroch bývalej Materskej školy, ktorému mnoho vecí základného vybavenia daroval klubu on sám.
Hneď na to inicioval založenie hudobnej skupiny Starovlachovská muzika, v ktorej účinkoval ako trubkár a spevák až do zhoršenia zdravotného stavu v roku 2022.
Z jeho iniciatívy bol obnovená miestny odbor Matice slovenskej v obci, kde sa stal jej predsedom, neskôr prenechal túto funkciu mladším, ale ako podpredseda bol naďalej jej hnacím motorom a hlavných organizátorom podujatí nielen v obci Vlachovo, ale spolupracoval aj s okresným Domom Matice slovenskej v Rožňave. V priestoroch klubu zriadil tzv. matičnú izbu, kde sústredil matičnú knižnicu, pozostávajúcu z darovaných kníh, a zbierku historických predmetov z obce, ktorými je zdokumentovaný život na dedine. Organizoval výstavky ručných prác, veľkonočných ozdôb a výtvarných prác detí základnej školy vo Vlachove. Organizoval besedy nad knihami a sám sa zúčastňoval besied o práci polície s deťmi miestnych škôl. Obnovil tradíciu fašiangových sprievodov, zaviedol posedenia pri varení halušiek, guláša, kapustnice a kuchyne starých materí počas vlachovských remeselníckych jarmokov, alebo dní obce. Pod hlavičku Matice slovenskej vznikla aj spevácka skupina Pekná dolinka, ktorá pod jeho vedením úspešne pôsobí nielen v rámci obce, ale aj v rámci košického kraja a naspievala tri CD nosiče s ľudovými, hymnickými, príležitostnými a nábožnými piesňami. Bol členom predsedníctva MS v Martine.
Z jeho iniciatívy bola založená aj Miestna organizácia Jednoty dôchodcov vo Vlachove, kde bol počas štyroch volebných období jej predsedom a hlavným organizátorom seniorských podujatí, napríklad štvrťročné stretávanie jubilantov, s primeraným kultúrnym programom, aj so Starovlachovskou muzikou. V okresnom výbore JDS ako podpredseda bol jedným z hlavných iniciátorov a organizátorov kultúrno-spoločenských a turistických podujatí, konaných pod hlavičku JDS. Osobne sa zaslúžil o založenie MO JDS vo viacerých obciach okresu a má zásluhu na udržiavaní členskej základne v obci na optimálnom počte členov. V MO JDS vo Vlachove platí názor, že bohatá kultúrno-spoločenská činnosť, ktorou sa obec Vlachovo môže popýšiť je práve zásluhou Janka Klobušníka, pre ktorého bol spoločenský záujem povýšený nad osobné záujmy a bolo to u neho vidieť a cítiť na každom kroku. Bez neho by bol výpočet tých aktivít určite skromnejší...
Bol členom krajského výboru JDS a predsedníctva JDS v Bratislave, kde taktiež vedel zaujať patričné stanovisko k práci JDS ako celku.
Vďaka právnickemu vzdelaniu a praktickým skúsenostiam z práce polície aktívne pracoval aj v Obecnom zastupiteľstve v obci Vlachovo, ako člen komisie na ochranu verejného poriadku.
V osobnom živote sa venoval chovu domácich zvierat a práci s drevom, kde vyrobil alebo vytvoril mnoho zaujímavých úžitkových alebo suvenírových predmetov.
Pôsobil aj ako spevák v spevokole cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a. v. v obci Vlachovo.
Podľa toho, koľko mal ešte plánov, choroba ho zjavne zaskočila, lebo ešte aj počas choroby komunikoval s kolegami vo výboroch a zariaďoval, čo uznal za potrebné.
Svojou iniciatívou, ochotou pomôcť a spolupracovať, organizačným talentom a širokospektrálnym záberom svojich aktivít dokázal, že napriek veku sa dá žiť pestrým a bohatým spôsobom, nehľadiac na prekážky, ktoré sa (podľa neho) nemajú podliezať, ale prekonávať. Môže byť na neho hrdá nielen jeho rodina, ale aj všetci jeho priatelia a obec, ktorú miloval a pre ktorú obetoval spústu svojho voľného času.
Česť jeho pamiatke!
Štefan Bendík,
rovesník, priateľ, kmotor a spoluhráč v kapelách
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.