Neskôr prešiel do štátnej polície (vtedy ešte Verejná bezpečnosť), kde sa vypracoval na funkciu náčelníka VB Košice – Staré mesto, neskôr už ako krajský riaditeľ Policajného zboru SR, kde dosiahol hodnosť plukovníka.
Po nástupe do policajných zložiek založil hudobnú skupinu Maják, s ktorou mnoho rokov účinkoval v celom východoslovenskom kraji.
Vyše 20 rokov pôsobil ako richtár Spolku Gemerčanov v Košiciach, organizoval plesy Gemerčanov, na ktoré pozýval folklórne skupiny a súbory z celého Gemera, a tým im umožnil prezentáciu a zviditeľňovanie.
Po odchode do dôchodku sa po 35 rokoch prežitých v Košiciach vrátil do rodnej obce, kde z jeho podnetu a iniciatívy bol založený Klub dôchodcov v priestoroch bývalej Materskej školy, ktorému mnoho vecí základného vybavenia daroval klubu on sám.
Hneď na to inicioval založenie hudobnej skupiny Starovlachovská muzika, v ktorej účinkoval ako trubkár a spevák až do zhoršenia zdravotného stavu v roku 2022.
Z jeho iniciatívy bol obnovená miestny odbor Matice slovenskej v obci, kde sa stal jej predsedom, neskôr prenechal túto funkciu mladším, ale ako podpredseda bol naďalej jej hnacím motorom a hlavných organizátorom podujatí nielen v obci Vlachovo, ale spolupracoval aj s okresným Domom Matice slovenskej v Rožňave. V priestoroch klubu zriadil tzv. matičnú izbu, kde sústredil matičnú knižnicu, pozostávajúcu z darovaných kníh, a zbierku historických predmetov z obce, ktorými je zdokumentovaný život na dedine. Organizoval výstavky ručných prác, veľkonočných ozdôb a výtvarných prác detí základnej školy vo Vlachove. Organizoval besedy nad knihami a sám sa zúčastňoval besied o práci polície s deťmi miestnych škôl. Obnovil tradíciu fašiangových sprievodov, zaviedol posedenia pri varení halušiek, guláša, kapustnice a kuchyne starých materí počas vlachovských remeselníckych jarmokov, alebo dní obce. Pod hlavičku Matice slovenskej vznikla aj spevácka skupina Pekná dolinka, ktorá pod jeho vedením úspešne pôsobí nielen v rámci obce, ale aj v rámci košického kraja a naspievala tri CD nosiče s ľudovými, hymnickými, príležitostnými a nábožnými piesňami. Bol členom predsedníctva MS v Martine.
Z jeho iniciatívy bola založená aj Miestna organizácia Jednoty dôchodcov vo Vlachove, kde bol počas štyroch volebných období jej predsedom a hlavným organizátorom seniorských podujatí, napríklad štvrťročné stretávanie jubilantov, s primeraným kultúrnym programom, aj so Starovlachovskou muzikou. V okresnom výbore JDS ako podpredseda bol jedným z hlavných iniciátorov a organizátorov kultúrno-spoločenských a turistických podujatí, konaných pod hlavičku JDS. Osobne sa zaslúžil o založenie MO JDS vo viacerých obciach okresu a má zásluhu na udržiavaní členskej základne v obci na optimálnom počte členov. V MO JDS vo Vlachove platí názor, že bohatá kultúrno-spoločenská činnosť, ktorou sa obec Vlachovo môže popýšiť je práve zásluhou Janka Klobušníka, pre ktorého bol spoločenský záujem povýšený nad osobné záujmy a bolo to u neho vidieť a cítiť na každom kroku. Bez neho by bol výpočet tých aktivít určite skromnejší...
Bol členom krajského výboru JDS a predsedníctva JDS v Bratislave, kde taktiež vedel zaujať patričné stanovisko k práci JDS ako celku.
Vďaka právnickemu vzdelaniu a praktickým skúsenostiam z práce polície aktívne pracoval aj v Obecnom zastupiteľstve v obci Vlachovo, ako člen komisie na ochranu verejného poriadku.
V osobnom živote sa venoval chovu domácich zvierat a práci s drevom, kde vyrobil alebo vytvoril mnoho zaujímavých úžitkových alebo suvenírových predmetov.
Pôsobil aj ako spevák v spevokole cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a. v. v obci Vlachovo.
Podľa toho, koľko mal ešte plánov, choroba ho zjavne zaskočila, lebo ešte aj počas choroby komunikoval s kolegami vo výboroch a zariaďoval, čo uznal za potrebné.
Svojou iniciatívou, ochotou pomôcť a spolupracovať, organizačným talentom a širokospektrálnym záberom svojich aktivít dokázal, že napriek veku sa dá žiť pestrým a bohatým spôsobom, nehľadiac na prekážky, ktoré sa (podľa neho) nemajú podliezať, ale prekonávať. Môže byť na neho hrdá nielen jeho rodina, ale aj všetci jeho priatelia a obec, ktorú miloval a pre ktorú obetoval spústu svojho voľného času.
Česť jeho pamiatke!
Štefan Bendík,
rovesník, priateľ, kmotor a spoluhráč v kapelách
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.