Obyvatelia hornogemerskej obce Vlachovo nezabúdajú na svojich rodákov, ale aj ich nasledovníkov, ktorých korene siahajú do tejto obce a patria medzi významné osobnosti Slovenska. Pripomínajú si ich aj na svojej oficiálnej stránke obce. Aktuálne od predsedu MO Matice slovenskej vo Vlachove JUDr. Jána Klobušníka tentoraz uverejňujeme aj na našej stránke jeho príhovor k 113. výročiu narodenia národnej umelkyne Hany Meličkovej, ktorá zrovna v januári pred 35 rokmi aj V príhovore sa uvádza:
Vážení občania, milá mládež, bratia a sestry!
Matica slovenská, verná cyrilo-metodskej tradícii, pre napredovanie ktorej vznikla, chce pripomínať národu a všetkým ľuďom dobrej vôle žijúcim na Slovensku, že dodnes „Slovenská Matica je jednota milovníkov národa a života slovenského a jej cieľ: v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať, slovenskú literatúru a krásne umenie pestovať a podporovať, a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.“
Preto je na mieste, ak si Vám dovolím pripomenúť ako predseda MO MS vo Vlachove, že v týchto dňoch si pripomíname 113. výročie narodenia národnej umelkyne Hany Meličkovej, ktorej bola na jej počesť a jej príbuzným dňa 12.7.2002 nainštalovaná na budove ZŠ vo Vlachove pamätná tabuľa. Dôvod na jej osadení bol ten, že jej rodné korene siahajú do našej obce Vlachovo, kde sa narodil 14.7.1808 je starý otec Michal Meličko. Bol pedagógom, národným buditeľom. Zomrel 1.5.1875.
Jej otec Ján Meličko sa narodil 22.12.1846 v Martine. Bol pedagóg, zbormajster. V roku 1875 v Martine viedol Slovenský spevokol. Jeho vlastná hudobná tvorba je závislá na ľudovej piesni a určená pre spoločenskú zábavu. Skladal i vlastné piesne. Ako evanjelický kantor komponoval cirkevné zbory pre Slovenský spevokol. Zomrel 7.9.1926.
Slovenská herečka, národná umelkyňa Hana Meličková
sa narodila v Martine dňa 27. januára 1900 ako jedna z desiatich detí zbormajstra Jána Meličku. Herectvo a hru na klavíri vyštudovala na konzervatóriu v Prahe. Počas niekoľko desiatok rokov umeleckého pôsobenia stvárnila takmer 300 postáv. Patrila medzi herecké osobnosti, ktoré formovali slovenské profesionálne divadlo a bola prvou slovenskou profesionálnou, odborne pripravenou herečkou. Jej herecký talent našiel uplatnenie v každom žánri. Vychovala dve dcéry, lekárku Helenu a prekladateľku Danielu. Osobne bola plachá a ostýchavá. Hana Meličková zomrela náhle, desať dní pred svojimi narodeninami a bolo to 7. januára 1978 v Bratislave.
V týchto dňoch vzdávame aj my
Vlachovčania poctu Slovenskej herečke, národnej umelkyni Hane Meličkovej. Osobnosti, ktorá sa za vyše 50 rokov svojho pôsobenia zapísala natrvalo do histórie nášho divadelného, rozhlasového, filmového i televízneho herectva. Jej osobným mottom bolo: “Herec nikdy neopúšťa svoju prácu, i keď musí odísť.“ My, obyvatelia Vlachova, nikdy na umenie národnej umelkyne Hany Meličkovej nezabudneme a pri jej 113. výročí narodenia vyjadrujeme vzájomnú spolupatričnosť aj jej starému otcovi, otcovi a rodovým koreňom rodine Meličko.
JUDr. Ján Klobušník
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.