V roku 1952 sa oženil a o dva roky presídlil s manželkou Klárou do Kobeliarova, kde sa mladým manželom narodili deti Dušan a Klára. V tejto malej a pôvabnej dedinke – rodisku Pavla Jozefa Šafárika – sa stal riaditeľom školy sa začali sa aj kultúrno-spoločenské aktivity a zvlášť divadelná činnosť Juraja Genčanského. Často tu nacvičoval s dospelými divadelné predstavenia, s ktorými vystupovali v susedných obciach i vo Vlachove. Vtedy celá dedina žila bohatým kultúrnym životom.
Mladá rodina bývala niekoľko rokov aj v novom sídlisku v Nižnej Slanej – závod. V tom období sa narodil aj najmladší syn Juraj. Otec Juraj v tom období absolvoval diaľkové štúdium na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, čím získal definitívnu učiteľskú kvalifikáciu pre predmety slovenský jazyk a výtvarná výchova.
Otec Juraj Genčanský ako funkcionár vtedajšej mládežníckej Pionierskej organizácie i ako učiteľ najdlhšie pôsobil na Základnej deväťročnej škole v Nižnej Slanej – od roku 1959 až do dôchodku. Medzitým však vykonával funkciu predsedu Miestneho národného výboru vo Vlachove. Túto kooptáciu (1971) potvrdili i nasledujúce voľby a tak vo funkcii vytrval až do roku 1976.
V občianskej funkcii predsedu MNV sa angažoval a dával všetky svoje sily a schopnosti do výstavby a rozvoja obce. Najprv sa postaral o prvé asfaltové cesty v dedine a v roku 1974 nechal vybudovať celoobecný vodovod.
V tomto, pre obec progresívnom období, sa v roku 1975 vystavalo termálne kúpalisko s turistickou ubytovňou pre 50 osôb. Pred bývalým kaštieľom vyrástol park s okrasnými stromami, kríkmi a záhonmi ruží, orámovaný vysokými topoľmi. Vedľa štátnej cesty cez obec sa urobili asfaltové chodníky a dve nové autobusové zastávky s čakárňami. Vtedy dostalo pomenovanie všetkých desať ulíc vo Vlachove a rozhlas po drôte bol zavedený až po kúpalisko. Na futbalovom ihrisku za mlynom bola zasa v roku 1975 postavená krytá tribúna pre divákov so všetkým príslušenstvom. V základnej škole sa zrekonštruoval riaditeľský byt, zriadená bola školská kuchyňa a zaviedlo sa stravovanie pre žiakov i učiteľov.Ako predseda národného výboru vo Vlachove preukazoval Juraj Genčanský svoju lásku k rodnej dedine aj mnohými drobnejšími akciami pre skrášlenie a zlepšenie životných podmienok občanov. V roku 1974 – pri 30. výročí Slovenského národného povstania – sa uskutočnilo slávnostné zhromaždenie občanov. Všetci vtedy ešte žijúci účastníci Povstania boli odfotografovaní a zhotovené bolo veľké pamätné tablo. O dva roky neskôr (1976) v jednej z miestností historického andrássyovského kaštieľa bola zriadená prvá obradná miestnosť a čulú činnosť začal vyvíjať Zbor pre občianske záležitosti.
Juraj Genčanský prejavoval po celý život veľké nadšenie a aktivitu pre veci národné. V obrodných šesťdesiatych rokoch získal dôveru a na valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine roku 1968 bol zvolený za člena Ústredného výboru Matice slovenskej. Aj na zaslúženom dôchodku pokračoval jeho matičný elán. V roku 1991 sa zaslúžil o obnovenie Miestneho odboru MS vo Vlachove a potom takmer dve desaťročia vykonával funkciu jeho predsedu. Pri 50. výročí miestneho odboru vydal vlastnú monografiu „50 rokov Miestneho odboru Matice slovenskej (1949–1999)“. Matičiari pod jeho vedením zorganizovali v roku 1992 druhé jubilejné oslavy obce – 565. výročie prvej písomnej zmienky – a pomohli vydať prvú monografiu obce Vlachovo. Vtedy bola nainštalovaná prvá pamätná tabuľa obce na budove Obecného úradu.
V bývalom kaštieli matičiari zriadili Miestne matičné múzeum a začali vydávať matičný časopis Návraty. K múzeu patrí aj bývalá grófska ľadovňa v Stráni, o rekonštrukciu ktorej sa Juraj Genčanský zaslúžil. Matičiari pomohli oživiť aj činnosť domáceho folklórneho súboru Stromíš a v polovici deväťdesiatych rokov ho pod novým menom Valach vystrojili novými krojmi.

V roku 1993 – pri príležitosti vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky – prišiel Juraj Genčanský s nápadom organizovať vlastné folklórne slávnosti – „Letný festival ľudového spevu a tanca“. Odvtedy každý ročník je bohatý na program a hojná účasť domácich i cezpoľných je dôkazom toho, že ide už o tradičnú slávnosť všetkých Vlachovčanov. V roku 2002 – k 75. narodeninám – dostal Juraj Genčanský od predsedu Matice slovenskej najvyššie matičné vyznamenanie Medailu sv. Cyrila a Metoda.
V roku 2000 zakladal Juraj Genčanský vo Vlachove aj miestnu organizáciu Jednoty dôchodcov na Slovensku a bol zvolený za prvého predsedu.
Juraj Genčanský pôsobil vo Vlachove aj ako kantor ev. a. v. cirkvi s farárom Samuelom Velebným v päťdesiatych rokoch, a potom neskôr ako dôchodca s farárkou Evou Šterbákovou v Gočove.
Teraz si Juraj Genčanský spokojne a v dobrom zdraví užíva vo svojom rodisku zaslúžený dôchodok a úctu Vlachovčanov.
{jcomments on}

































Narodil sa 18. mája 1927 vo Vlachove na hornom Gemeri v rodine murára. Základnú školu vychodil v rodnom Vlachove, meštianku v rokoch Slovenského štátu vo vtedajšom okresnom meste Dobšiná. Po vojne a ukončení obchodnej školy pracoval niekoľko rokov v potravinovom družstve NUPOD, neskôr v Sociálnej poisťovni v Rimavskej Sobote. V zložitom povojnovom období sa postupne stále viac zúčastňoval i na živote v rodnej obci. Najprv spoluzakladal vo Vlachove Miestny odbor Matice slovenskej (1949). Potom začal pôsobiť ako riaditeľ školy v Petrove (1949), ale už po roku ho získal Samuel Ličko, riaditeľ školy vo Vlachove, poznajúc jeho spoločenské, kultúrne a zvlášť matičné aktivity.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-