Ponúka sa mi množstvo tém. Čo vynechať? Na čo nezabudnúť? Vyberám si osobné témy, personifikujem sa v nich, pričom sa domnievam, že mnohým iným rovesníkom budú rovnako blízke, súhlasne rezonujúce v drobnostiach či zápletkách. Sú to tie, ktoré nás mimovoľne prepadávajú, aby sa následne v pokoji uložili a opäť explodovali s nástojčivou naliehavosťou, keď už i „na zlé sa spomína len v dobrom“. Mnohé sú úsmevné, mnohé vážne, niektoré smutno, niekedy bolestivo chytajúce za srdce.
I./ Do ľudovej školy zapísala ma mama (držiac ma za ruku) u učiteľa Jána Klincku, ktorý „učiteľoval“ v Ratkovej od r. 1910 a učil ešte aj mojich rodičov. Z týchto včasných školských rokov spomínam na neho s rešpektom, neskôr s úctou, ktorú si vrchovato zaslúži. Naučil ma čítať, rátať. V tomto období sa život žiaka sústreďoval okrem triedy na rajón školského a súčasne kostolného dvora, z ktorého bolo ešte cítiť závan histórie - stará bránka s fortifikačnými múrmi husitského opevnenia. Historická škola s latinským nápisom na priečelí: Zelo et industria Ratkoviensium hae scholae sunt erectae. Obrovské gaštany s hrubými kmeňmi boli ďalšou pútavou dominantou. Ich plody začiatkom jesene bubnovali na streche kostola a vytvárali zaujímavú akustickú scenériu. Pán učiteľ Klincko, vážny aj dosť prísny, priestupky riešil podľa závažnosti a zásluh paličkou, ktorú som mu neraz musel ísť odrezať, keď stará doslúžila. Bola súčasťou školského pohyblivého inventáru položená na okne, čakajúca na príležitosť. Zostáva mi v pamäti ako vzácny človek, čo som si uvedomil až ako starší žiak, študent, dospelý, keď som spoznal jeho kultúrne aktivity všestranného zamerania (nacvičoval zborové spevy mládeže i dospelých, režíroval divadlá ešte i ako sedemdesiatročný, organizoval zábavy, plesy s programom kupletov v silvestrovských podujatiach). Bol i literárne činný. Neverím, že si dnes niekto v Ratkovej spomenie na jeho knihu - „Od Rawy Ruskej po Krakow“, v ktorej ako účastník Prvej svetovej vojny popisuje anabázu ťaženia rakúsko-uhorskej armády. Nech nám zostane v pamäti aspoň niekoľkými veršami kupletov, ktoré sa nezachovali, ale vedel z nich niektoré naspamäť môj otec (Ľudovít Ďurinda) a sú asi z obdobia rokov 1930 – 1932.
A v tej našej dedinôčke žijeme jak v meste,
len tam máme za galibu, niet richtára ešte.
Kto chce lacnú slivóku piť, nech sa hlási u mňa,
ja mu za to odporučím: U suseda Ehna.
Aj ja som sa už chcel ženiť z okolitých dedín,
ale svadba rozišla sa pre dáky krebdešín.
Nebudem vám viacej spievať bo mi vyschne gágor
a ten nikto nenapraví len sám Pulcner Károl.
Amen, amen nebudem vám viacej spievať,
lebo tam v tom kúte vidím jednu dámu driemať.
Tí ratkovskí poľovníci to sú dobrí jágri,
všetky mašky vystrieľali u nás na chotári.
Už som celý doläganý, nemám už ani šus
a tým naším kupletíkom urobíme funus.
(Komentár ku kupletom: Staršieho richtára - bývalého nezvolili. Sused Ehn sa pošmykol a rozbil plný demižón so slivovicou. Mladuchy sa povadili kvôli nejakej svadobnej látke, a tak zo svadby nič nebolo. Karol Pulcner, obyvateľ Ratkovej prevádzkoval krčmu, ktorú mu sestra Sucháčova dala do prenájmu. Juliška Kováčová, obyvateľka Ratkovej možno zadriemala a ukázal na ňu prstom. Vedelo sa, že lekárnik Murakőzy rád strieľa na mačky.)
Učiteľ Klincko pôsobil v Ratkovej od r. 1910. Ako kantor pôsobil ešte do r.1964.
II./ V štvrtej triede ľudovej školy niekto zaklopal na dvere, pánovi učiteľovi Urbancovi dal nejaký lístok a on mi hovorí: “Miro, obleč sa, choď s týmto meštiankárom a drž sa.“ Priviedol ma medzi druhákov meštianskej školy, kde pán učiteľ Krajec stál pri tabuli aj s jedným žiakom a hovorí mi: “Pozri sa na tabuľu, sú tam napísané vety, prečítaj si ich a oprav, ak tam nájdeš nejaké chyby.“ Bolo tam napísaných 6 - 7 viet s hrubými, ťažkými chybami. Opravil som ich. Pán učiteľ Krajec hovorí meštiankárovi, ktorý tam skormútený stál: „To sa nehanbíš, toto je žiak štvrtej triedy ľudovej školy,“ ukazujúc na mňa. Cítil som sa trápne, ale prebleskoval i určitý stupeň sebauspokojenia, že za 3-4 roky budem v meštianskej škole a ona nie je až taká ťažká. Trápny pocit bol z toho, som toho žiaka vlastne zahanbil, že som sa nezachoval podľa akejsi nepísanej kolegiálnej morálky. Možno som nemal opraviť všetky chyby. Možno, možno - ďalej už moje filozofovanie nesiahalo. Dnes, keď ako starec túto príhodu dávam na papier, cítim sa ako „chválenkár“ - nuž ale vtedy som chránil i povesť vlastnej triedy a učiteľa.
III./ Piata trieda ľudovej školy bola oddávna etablovaná v Repištiach. Generácie žiakov denne absolvovali cestu mostom cez Turiec do asi päťsto metrov vzdialených Repíšť - ráno tam, na obed domov a popoludní znova nazad. Na tejto trase sa mohli vyskytnúť kamene úrazu smerom k zanedbaniu žiackych povinností. Stávali sa. V Repištiach učil od r. 1919 učiteľ Pánik, ratkovský rodák, po jeho odchode r. 1929 na Brezničku prevzal “žezlo“ Ján Matejka. Spomínam na neho v dobrom i napriek tomu, že spôsobil malý „uzol“ v pamäti váhajúceho hodnotenia. Bol to výborný učiteľ, čo do odbornosti, skôr nás dráždil svojou prchkosťou. Bol dôsledný, prísny pedant. Ale zistili sme i jeho slabú stránku, a tou bola jeho poľovnícka vášeň. V zimnom období, keď sa všetko belelo, bolo vidieť stráne v predpolí Vlkova a niekedy z cesty i líšku, ktorá sa tam pohybovala. Hneď ako sme prišli do školy, ponáhľali sme sa s referáciou k pánovi učiteľovi, on vzal pušku a hybaj. Odpadla nám hodina, až poldruha hodiny učenia. Stávalo sa - niekedy sme líšku ani nezazreli, zaklamali sme. Samozrejme vždy nám tento akt nevyšiel, možno že na náš možný podvod prišiel. Sedel som v triede s jeho synom, Vladom, v prvej lavici. On využíval svoj rodinný vzťah podmienečne - neučil sa. Otec ho trestal nepodmienečne ako kohokoľvek iného, ba skôr ešte viac a dôkladnejšie. Vlado pred paličkou uhýbal, nakláňal sa smerom ku mne, celkom sa naklonil, už skoro ležal na mne, otec ho trápil paličkou a ak skĺzla, dostalo sa i mne. Ach, Vlado, kamarát, viackrát som inkasoval i ja pri tebe. Raz, myslím, že to bolo v roku 1942, po prietrži mračien nad Ratkovskou dolinou sa vylial Turiec. Voda tiekla cestou, zaliala repištianske lúky, Malíkovú, dolnú časť Ratkovej, pretrhala hrádze v Hámroch nad Ploským. Cestou do školy, popoludní už čiastočne bola opadla a v preliačinách, v prehĺbeninách zostalo množstvo rýb - nielen bežných jalcov, ale i pstruhov z liahne v Hámroch. Pstruhy sme zahnali do menších vyhĺbenín a zahatali im cestu späť. Samozrejme zablatení s trištvrte hodinovým meškaním došli sme do triedy. Trest bol bezprostredný. Pán učiteľ začal od zadných lavíc, prišiel až k lavici prvej a tu ma prekvapil, ale nesklamal - začal stereotypne mlátiť svojho syna Vlada. Triedou to zašumelo v laviciach dievčat. Vtedy sa spamätal, veď jeho syn nebol účastníkom „rybej“ akcie, preniesol pozornosť na mňa a s dôkladnosťou sebe vlastnou trestal moje telo. Ach, Vlado, prepáč – vtedy si prvýkrát dostal neprávom miesto mňa. Býval som jeho poslíčkom, kuriérom, nosičom správ i odkazov pre pána notára Krokavca, lekárnika Murakőzyho, najmä ak išlo o poľovnícke aktivity. Pocit určitého zadosťučinenia sme mali a škodoradostne sme sa pochechtávali, keď sme mohli na futbalovom zápase v Ratkovej spolu s dospelými kričať: „Sudcovi mrkvu!“ Pán učiteľ Matejka robil totiž v tých rokoch i futbalového rozhodcu.
IV./ Voči učiteľom i voči pánovi farárovi som zachovával úctivý rešpekt aj predpokladanú slušnosť dobre vychovávaného chlapca zo slušnej rodiny. Raz v kostolnom dvore sme sa hrali a vyhadzovali sme si čiapky na lipu pred kostolom. Moja čiapka zostala hore, chlapci akoby sa boli znáhla rozutekali, ja som pracoval na čiapke kameňmi, snažiac sa dostať ju dolu. Naraz neďaleko mňa sa zjavil pán farár Halát. Inštinktívne sa uhol aby ho letiaca skala netrafila. Pri prudkom pohybe jeho klobúk na hlave stratil rovnováhu a oblúkom zletel do horúceho prachu kostolného dvora. Zostal som zmrazený, prikutý. On sa zohol, zdvihol si klobúk a zavolal: „Ďurinda, poď sem - ihneď bež po pána učiteľa Gallaya, aby prišiel ku mne na faru i ty príď s ním!“ Utekám dolu “pľacom“, vystresovaný, mysliac, tak to je istá dvojka z mravov. To je koniec! Pána učiteľa Gallaya nájdem pred bránkou jeho domu, pozdravím a v nadhraničnom vzrušení chcem odovzdať odkaz od pána farára. A nejako mi to nejde. Náhle som si uvedomil, že ja mám „akúsi poruchu pamäti“. Za svet som si nevedel spomenúť na slovo „farár“ - nemohol som predsa povedať „volá Vás pán Halát“. Pán učiteľ sa na mňa díva a ja hovorím: „Pán učiteľ, volá Vás pán kňaz, aby ste ihneď prišli aj so mnou na faru.“ Pán učiteľ sa zasmial, hovoriac: “Čo je s tebou, Miro, veď u nás sa nehovorí kňaz, ale pán farár.“ Ja hovorím: „veď o to ide, ja som si nevedel za svet spomenúť na slovo farár.“ Cestou hore na faru všetko som mu vysvetlil a trošku mi odľahlo. Došli sme, pán farár sa tváril vážne ale mierumilovne. Povedal: „Mohol si ma zraniť, nehádžte čiapky na lipu, nehádžte skalami, veď môžete rozbiť i okno na kostole.“ Nezmienil sa o svojom klobúku, doložil „a vezmi si svoju čiapku“ - bola položená na stoličke, starší chlapec ju zniesol z lipy. Neskôr, opakovane už ako lekár som sa nad touto mojou „poruchou pamäti“ pousmial, ktorá bola z poruchy koncentrácie v stresovej situácii u žiaka ľudovej školy. Dodnes mi táto, ach, milá groteskná situácia prežíva v obraze. Vnímam pána farára Haláta ako vážneho, dôstojného, v tmavom oblečení, s motýlikom, klobúkom na hlave, v peleríne, s paličkou v ruke. Už dávno ho niet, len lipa žije a skrýva si tajomstvá tohto teplého jarného popoludnia.
Nesmiem zabudnúť na pána učiteľa Ondreja Gallaya, tohto veľmi tolerantného človeka, ktorý v triede ani fyzické tresty neužíval, a preto bol u žiakov veľmi obľúbený - tak mi zostáva v oku, v sluchu. Učil i spev a prvé základy notových stupníc. Ja, s nehudobným sluchom, nedokázal som zopakovať tón, ktorý vylúdil na starom harmóniu, ktoré prežilo radu ratkovských žiackych generácií. Zo spevu mi hrozili vždy horšie známky a len jeho veľkorysosť (a iných učiteľov tiež) spôsobila, že z tohto titulu som nemal pokazené vysvedčenie. Patrilo by sa oneskorene povedať: “ďakujem vám všetkým.“
Toto obdobie zanechalo vo mne i smutné spomienky. Spolužiaci židovského pôvodu z rodiny Grünfeldovcov - Ernő a Mico boli priatelia. V záujmoch trošku iní ako my ostatní. Zbierali známky - už ako chlapci sa venovali filatelistike, bolo to pre mňa niečo nové, zaujalo to nielen mňa. Vlastnili malé detské auto, ktoré sa pohybovalo tlakom na pedále a niekedy nám ho požičali. Bola to atraktívna, moderná novinka. Jedného dňa boli „odídení“. Navždy. Vtedy som nemohol pochopiť, že sú i takého „odchody“ a že sa dotýkajú i detí. Nerozumel som ani tomu, že museli chodiť do školy označení žltou hviezdou na prsiach. Z Ratkovej odviezli všetky židovské rodiny a myslím, že sa nikto z nich nezachránil. Až hodne neskôr som pochopil krutosť a neľudskosť tohto diania za vojny. Mám pred očami rodinu Grünfeldovcov sediacich na schodoch vlastného domu čakajúcu na „odvoz“ - s ortieľom „nežiadúci“. Dodnes mám v očiach ich otca, hladiaceho oboch synov po vlasoch - mojich rovesníkov. Ernő, Mico zostanete v spomienkach i s vašimi známkami i s vaším autíčkom. Pán učiteľ Gallay bol ratkovským kronikárom od r. 1934 do r. 1946. Neskoršie, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia som sa s ním občas stretával pri krátkych príchodoch do Ratkovej (krátieval si chvíle s mojím otcom), zablúdili sme i do staršej ratkovskej histórie. Keď zistil, že mám záujem o problematiku, poskytol mi niektoré vlastné zápisy, z ktorých som si urobil poznámky. Mal naštudované i staršie historické pramene. Vždy nechával pozdravovať MUDr. Juraja Výrosteka (hovoril mu „náš Ďurko“) - otolaryngológa v Košiciach, ktorý mal ratkovský pôvod po rodine Mikulášovej. Keď prechádzam ratkovským cintorínom, vraciam si ho spiatky, vnímam jeho gestá, typickú chôdzu a len neškodne predstieranú učiteľskú prísnosť, ktorej nik neveril.
V./ Meštianska škola - hodina dejepisu. Učiteľ Krajec, výborný slovenčinár a milovník histórie, muž nižšej, ale pevnej postavy mi vraví: „Ďurinda, je to pätorka!“ Nenaučil som sa dejepis a ani som sa nešiel ospravedlniť. Azda mi na tom ani nezáležalo. Puberťák a skoro o hlavu vyšší ako pán učiteľ. On odchádza ku katedre, aby zapísal známku a ja za jeho chrbtom nezodpovedne, vyzývavo robím grimasy na jeho účet. Trieda sa usmieva, azda je to i počuť. Spomínam si na kritický okamih. Pán učiteľ sa reflexne, priam bleskovo obracia, už je pri mne a tento menši muž, vždy pokojný, strelí mi také zaucho až sa mi v očiach zamarí. Trieda je ticho, on je pri mne, díva sa mi do očí. Vnímam tie bledomodré, láskyplné oči. Líce ma páli, bolí. Som otrasený, ničí ma vlastná arogancia. Ešte moment a poviem: „Pán učiteľ, prosím, prepáčte mi to.“ Vzal to ako moju pokoru, ľútosť, ktorá naozaj bola nefalšovaná, úprimná. Vraví: „Nič to, jedna päťka nič neznamená, za týždeň ťa vyvolám.“ Zostal v chápajúcom nadhľade. Tento človek, na ktorého som vo chvíľach nutkavej nostalgie viackrát myslel, zostal v mojom povedomí človekom s veľkým srdcom, s ušľachtilým citom, vedel trestať i odpúšťať zároveň. Keď som sa vracal k obrazom z minula, táto pohľadnica mi vyvolávala začervenanie v tvári. Ubezpečujem Vás, pán učiteľ, že mnohé historické témy som prebral, prelustroval ich k Vašej spokojnosti a história sa stala mojou privilegovanou láskou i keď nesúvisela s mojím profesionálnym zameraním. Viem, že ma nemôže počuť, už ho niet. Zomrel dávno na komplikáciu z môjho odboru - na krvácanie do mozgu. Ale ja ho vidím ako sedí na lavičke pred Hujberovým domom a my vedľa hráme guľôčky.
VI./ Škola, hodiny strojopisu vždy popoludní. Krik, vrava školákov utíchla. Monotónne cez otvorené okno zaznieva hovor písacieho stroja - jemný úder za úderom. Čakám, že ujo školník (pán Levko) odíde so smetím na skládku pri starom múre kostolného dvora. Dolná časť školy je už uprataná. Vľúdne ticho - len „Ona“ trápi písací stroj. Popoludnie okolo piatej - horúce leto. Už som pri nej, usmievame sa, stojím za ňou, skláňam sa a vnímam vôňu jej vlasov. Nič viac, jemný dotyk jej pliec. Naozaj nič viac. Neopatrnosť utlmila moju pozornosť, ujo školník nečakane a neplánovane sa vracia tam, kde už nemal čo robiť. Ale to je jeho suverénne právo, po vyučovaní je absolútnym pánom objektu školy. Iste nás nebadane nejaký čas pozoroval. “A ty, Miro, tu čo robíš? Rušíš!“ „Ale zabudol som si tu nejaké veci,“ zaluhal som. Začervenal som sa. „Tak choď už, choď,“ vraví on. Pani učiteľka ma zavolala asi o dva dni do zborovne a povedala mi len toľko: „Miro, máš slušných rodičov i starých rodičov - neurob im hanbu! Viac ti nepoviem,“ dodala z piedestálu vlastnej prudérie, či z pomyselnej katedry morálky školy a učiteľky. Zmohol som sa len na „Áno, pani učiteľka.“ Potom boli už len skrývané pohľady, o pár dní skončil školský rok. A stretli sme sa až po rokoch, necelý rok pred maturitou na revúckom gymnáziu, v septime. Podnes cítim vôňu jej vlasov i s asociáciou prítomnosti uja školníka Levku. Nie, nehnevám sa na neho, splynul s prekrásnou históriou včasných lások. I včasné lásky majú svoje dejiny.
Nemal som v úmysle štylizovať sa do úlohy hodnotiteľa postáv, udalostí, ktoré nemôžu byť determinované uvažovaním chlapca tých rokov. Ale moje portréty a skice ani nechceli byť výrazom premýšľania, vyplývajú z pocitov, ktoré sa nezmazateľne usadili do vedomia, sprevádzajú ma a iste mnohých mne podobných. Iste sú nedokonalé, subjektívne jednostranné, ale v pocitoch pravdivé bez predpojatosti či pokrytectva. V tomto literárne nevyšpecifikovanom útvare (je aj kus črtou, trošku reportážou, kus biografiou, aj literatúrou faktu) stretávam odviate. Takže radšej hovorím o pohľadniciach a skiciach s dodatkom „škoda, že nedalo sa zostať nadosmrti chlapcom“.
X X X
Mnohí seniori sa dodnes pozerajú na svoju mladosť cez priezor „školských tried, lavíc, okien“. Môžu v tom byť veľmi silné emócie. Túto báseň, prostú poetizmov aj štylistických figúr, venujem niekoľkým ešte žijúcim vrstovníkom spred sedemdesiatich – sedemdesiatich piatich rokov, dúfajúc, že môže mať punc tlejúcej, milej ratkovskej reálie aspoň ako ozvena. Verše sú zrozumiteľné a pochopiteľné, dôverné aj blízke.
Najjednoduchšia báseň
|
Učiteľ Klincko naučil ma rátať,
|
Dnes len v snoch krátievam si chvíľu s Krajcom |
|
Aj v ďalších triedach boli časy zlé – |
Už nezdvihnú nám adrenalín v tele: |
|
Matejku nedalo sa dobehnúť – |
A školník, ujo Levko súčasťou bol |
|
Tak vidíš, starec, čím sa život žije! |
|
Košice, február 2011
Miro Ďurinda
foto: archív M.Ď.
{gallery}skola/ratkova/foto{/gallery}
{jcomments on}

































Z gemerskej obce Ratková odchádzala mládež už v období mojich školských rokov, buď za prácou alebo na štúdiá. Remeslá, ktoré kedysi limitovali „hviezdnu“ dráhu Ratkovej ako mestečka, boli dávno v hlbokom útlme, až úpadku. Áno, tak to bolo a v neskorších rokoch sa tento trend stal pravidlom. Ratková sa vyľudňovala už na úrovni mládeže. Tento osud postihol moju, predchádzajúcu i nasledujúce generácie. Prevažná časť ratkovských „reminiscencií – spomienok“ kotví v školských rokoch doma i s ratkovskými učiteľmi, keď ešte všetci sme boli v Ratkovej fyzicky prítomní. Tam zostali „úžasné“ roky, na ktoré sa viažu návraty,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-