aby  sme si ich z dávna opäť oživovali. Do okruhov tejto pomyselnej scénickej montáže patria naše vždy „horúce letá“, rieka Turiec s ponukou najrôznejších možností (hate, kúpanie, chytanie rýb, rakov). Ale i túlanie sa za hubami do Hájov, Dubinky, Forova, Vlkova. Prekrásne zimy s korčuľovaním na Mláke, sánkovačkou nadol pľacom až z Krokavcovho dvora, Novou ulicou až z jarmočiska. Nekonečné hry. Huncútstva vlastné mladým chlapčenským rokom. Ale pomáhali sme i rodičom, starým rodičom na poli, v sadoch „štepnikoch“ (už ich niet, zarástli). Sem patria i nezabudnuteľné scenérie z pohľadu zo Strmého dielu na repištiansku stranu, kde pózovalo roztratené stádo kravičiek s pastierikom pri ohníku. Jesenné nálady z dychu včasných strnísk, neskoršieho babieho leta s rannými hmlami pri vykopávaní zemiakov. Nedá sa dopočítať, nedá sa všetko zachytiť v prchavej náladovej skici uviazanej na našu pamäť.
Ponúka sa mi množstvo tém. Čo vynechať? Na čo nezabudnúť? Vyberám si osobné témy, personifikujem sa v nich, pričom sa domnievam, že mnohým iným rovesníkom budú rovnako blízke, súhlasne rezonujúce v drobnostiach či zápletkách. Sú to tie, ktoré nás mimovoľne prepadávajú, aby sa následne v pokoji uložili a opäť explodovali s nástojčivou naliehavosťou, keď už i „na zlé sa spomína len v dobrom“. Mnohé sú úsmevné, mnohé vážne, niektoré smutno, niekedy bolestivo chytajúce za srdce.
I./ Do ľudovej školy zapísala ma mama (držiac ma za ruku) u učiteľa Jána Klincku, ktorý „učiteľoval“ v Ratkovej od r. 1910 a učil ešte aj mojich rodičov. Z týchto včasných školských rokov spomínam na neho s rešpektom, neskôr s úctou, ktorú si vrchovato zaslúži. Naučil ma čítať, rátať. V tomto období sa život žiaka sústreďoval okrem triedy na rajón školského a súčasne kostolného dvora, z ktorého bolo ešte cítiť závan histórie - stará bránka s fortifikačnými múrmi husitského opevnenia. Historická škola s latinským nápisom na priečelí: Zelo et industria Ratkoviensium hae scholae sunt erectae. Obrovské gaštany s hrubými kmeňmi boli ďalšou pútavou dominantou. Ich plody začiatkom jesene bubnovali na streche kostola a vytvárali zaujímavú akustickú scenériu. Pán učiteľ Klincko, vážny aj dosť prísny, priestupky riešil podľa závažnosti a zásluh paličkou, ktorú som mu neraz musel ísť odrezať, keď stará doslúžila. Bola súčasťou školského pohyblivého inventáru položená na okne, čakajúca na príležitosť. Zostáva mi v pamäti ako vzácny človek, čo som si uvedomil až ako starší žiak, študent, dospelý, keď som spoznal jeho kultúrne aktivity všestranného zamerania (nacvičoval zborové spevy mládeže i dospelých, režíroval divadlá ešte i ako sedemdesiatročný, organizoval zábavy, plesy s programom kupletov v silvestrovských podujatiach). Bol i literárne činný. Neverím, že si dnes niekto v Ratkovej spomenie na jeho knihu - „Od Rawy Ruskej po Krakow“, v ktorej ako účastník Prvej svetovej vojny popisuje anabázu ťaženia rakúsko-uhorskej armády. Nech nám zostane v pamäti aspoň niekoľkými veršami kupletov, ktoré sa nezachovali, ale vedel  z nich niektoré naspamäť môj otec (Ľudovít Ďurinda) a sú asi z obdobia rokov 1930  – 1932.

A v tej našej dedinôčke žijeme jak v meste,
len tam máme za galibu, niet richtára ešte.
Kto chce lacnú slivóku piť, nech sa hlási u mňa,
ja mu za to odporučím: U suseda Ehna.
Aj ja som sa už chcel ženiť z okolitých dedín,
ale svadba rozišla sa pre dáky krebdešín.
Nebudem vám viacej spievať bo mi vyschne gágor
a ten nikto nenapraví len sám Pulcner Károl.
Amen, amen nebudem vám viacej spievať,
lebo tam v tom kúte vidím jednu dámu driemať.
Tí ratkovskí poľovníci to sú dobrí jágri,
všetky mašky vystrieľali u nás na chotári.
Už som celý doläganý, nemám už ani šus
a tým naším kupletíkom urobíme funus. 

(Komentár ku kupletom: Staršieho richtára - bývalého nezvolili. Sused Ehn sa pošmykol a rozbil plný demižón so slivovicou. Mladuchy sa povadili kvôli nejakej svadobnej látke, a tak zo svadby nič nebolo. Karol Pulcner, obyvateľ Ratkovej prevádzkoval krčmu, ktorú mu sestra Sucháčova dala do prenájmu. Juliška Kováčová, obyvateľka Ratkovej možno zadriemala a ukázal na ňu prstom. Vedelo sa, že lekárnik Murakőzy rád strieľa na mačky.)
Učiteľ Klincko pôsobil v Ratkovej od r. 1910. Ako kantor pôsobil ešte do r.1964.

II./ V štvrtej triede ľudovej školy niekto zaklopal na dvere, pánovi učiteľovi Urbancovi dal  nejaký lístok a on mi hovorí: “Miro, obleč sa, choď s týmto meštiankárom a drž sa.“ Priviedol ma medzi  druhákov meštianskej školy, kde pán učiteľ Krajec stál pri tabuli aj s jedným žiakom a hovorí mi: “Pozri sa na tabuľu, sú tam napísané vety, prečítaj si ich a oprav, ak tam nájdeš nejaké chyby.“ Bolo tam napísaných 6 - 7 viet s hrubými, ťažkými chybami. Opravil som ich. Pán učiteľ Krajec hovorí meštiankárovi, ktorý tam skormútený stál: „To sa nehanbíš, toto je žiak štvrtej triedy ľudovej školy,“ ukazujúc na mňa. Cítil som sa trápne, ale prebleskoval i určitý stupeň sebauspokojenia, že za 3-4 roky budem v meštianskej škole a ona nie je až taká ťažká. Trápny pocit bol z toho, som toho žiaka vlastne zahanbil, že som sa nezachoval podľa akejsi nepísanej kolegiálnej morálky. Možno som nemal opraviť všetky chyby. Možno, možno - ďalej už moje filozofovanie  nesiahalo. Dnes, keď ako starec túto príhodu dávam na papier, cítim sa ako „chválenkár“ - nuž ale vtedy som chránil i povesť vlastnej triedy a učiteľa. 

III./ Piata trieda ľudovej školy bola oddávna etablovaná v Repištiach. Generácie žiakov denne absolvovali cestu mostom cez Turiec do asi päťsto metrov vzdialených Repíšť - ráno tam, na obed domov a popoludní znova nazad. Na tejto trase sa mohli vyskytnúť kamene úrazu smerom k  zanedbaniu žiackych povinností. Stávali sa. V Repištiach učil od r. 1919 učiteľ Pánik, ratkovský rodák, po jeho odchode  r. 1929 na Brezničku prevzal “žezlo“ Ján Matejka. Spomínam na neho v dobrom i napriek tomu, že spôsobil malý  „uzol“ v pamäti váhajúceho hodnotenia. Bol to výborný učiteľ, čo do odbornosti, skôr nás dráždil svojou prchkosťou. Bol dôsledný, prísny pedant. Ale zistili sme i jeho slabú stránku, a tou bola jeho poľovnícka vášeň. V zimnom období, keď sa všetko belelo, bolo vidieť stráne v predpolí Vlkova a niekedy z cesty i líšku, ktorá sa tam pohybovala. Hneď ako sme prišli do školy, ponáhľali sme sa s referáciou k pánovi učiteľovi, on vzal pušku a hybaj. Odpadla nám hodina, až poldruha hodiny učenia. Stávalo sa - niekedy sme líšku ani nezazreli, zaklamali sme. Samozrejme vždy nám tento akt nevyšiel, možno že na náš možný podvod prišiel. Sedel som  v triede s jeho synom, Vladom, v prvej lavici. On využíval svoj rodinný vzťah podmienečne - neučil sa. Otec ho trestal nepodmienečne ako kohokoľvek iného, ba skôr ešte viac a dôkladnejšie. Vlado pred paličkou uhýbal, nakláňal sa smerom ku mne, celkom sa naklonil, už skoro ležal na mne, otec ho trápil paličkou a ak skĺzla, dostalo sa i mne. Ach, Vlado, kamarát, viackrát som inkasoval i ja pri tebe. Raz, myslím, že to bolo v roku 1942, po prietrži mračien nad Ratkovskou dolinou sa vylial Turiec. Voda tiekla cestou, zaliala repištianske lúky, Malíkovú, dolnú časť Ratkovej, pretrhala hrádze v Hámroch nad Ploským. Cestou do školy, popoludní už čiastočne bola opadla a v preliačinách, v prehĺbeninách zostalo množstvo rýb - nielen bežných jalcov, ale i pstruhov z liahne v Hámroch. Pstruhy sme zahnali do menších vyhĺbenín a zahatali im cestu späť. Samozrejme zablatení s trištvrte hodinovým meškaním došli sme do triedy. Trest bol bezprostredný. Pán učiteľ začal od zadných lavíc, prišiel až k lavici prvej a tu ma prekvapil, ale nesklamal - začal stereotypne mlátiť svojho syna Vlada. Triedou to zašumelo v laviciach dievčat. Vtedy sa spamätal, veď jeho syn nebol účastníkom „rybej“ akcie, preniesol pozornosť na mňa a s dôkladnosťou sebe vlastnou trestal moje telo. Ach, Vlado, prepáč – vtedy si prvýkrát dostal neprávom miesto mňa. Býval som jeho poslíčkom, kuriérom, nosičom správ i odkazov pre pána notára Krokavca, lekárnika Murakőzyho, najmä ak išlo o poľovnícke aktivity. Pocit určitého zadosťučinenia sme mali a škodoradostne sme sa pochechtávali,  keď sme mohli na futbalovom zápase v Ratkovej spolu s dospelými kričať: „Sudcovi mrkvu!“ Pán učiteľ Matejka robil totiž v tých rokoch i futbalového rozhodcu.    

IV./ Voči učiteľom i voči pánovi farárovi som zachovával úctivý rešpekt aj predpokladanú slušnosť dobre vychovávaného chlapca zo slušnej rodiny. Raz v kostolnom dvore sme sa hrali a vyhadzovali sme  si čiapky  na lipu pred kostolom. Moja čiapka zostala hore, chlapci akoby sa boli znáhla rozutekali, ja som pracoval na čiapke kameňmi, snažiac sa dostať ju dolu. Naraz neďaleko mňa sa zjavil pán farár Halát. Inštinktívne sa uhol aby ho letiaca skala netrafila. Pri prudkom pohybe jeho klobúk na hlave stratil rovnováhu a oblúkom zletel do horúceho prachu kostolného dvora. Zostal som zmrazený, prikutý. On sa zohol, zdvihol si klobúk a zavolal: „Ďurinda, poď sem - ihneď bež po pána učiteľa Gallaya, aby prišiel ku mne na faru i ty príď s ním!“ Utekám dolu “pľacom“, vystresovaný, mysliac, tak to je istá dvojka z mravov. To je koniec! Pána učiteľa Gallaya nájdem pred bránkou jeho domu, pozdravím a v nadhraničnom vzrušení chcem odovzdať odkaz od pána farára. A nejako mi to nejde. Náhle som si uvedomil, že ja mám „akúsi poruchu pamäti“. Za svet som si nevedel spomenúť na slovo „farár“ - nemohol som predsa povedať „volá Vás pán Halát“. Pán učiteľ sa na mňa díva a ja hovorím: „Pán učiteľ, volá Vás pán kňaz, aby ste ihneď prišli aj so mnou na faru.“ Pán učiteľ sa zasmial, hovoriac: “Čo je s tebou, Miro, veď u nás sa nehovorí  kňaz, ale pán farár.“ Ja hovorím: „veď o to ide, ja som si nevedel za svet spomenúť na slovo farár.“ Cestou hore na faru všetko som mu vysvetlil a trošku mi odľahlo. Došli sme, pán farár sa tváril vážne ale mierumilovne. Povedal: „Mohol si ma zraniť, nehádžte čiapky na lipu, nehádžte skalami, veď môžete rozbiť i okno na kostole.“ Nezmienil sa o svojom klobúku, doložil „a vezmi si  svoju čiapku“ - bola položená na stoličke, starší chlapec ju zniesol z lipy. Neskôr, opakovane už ako lekár som sa nad touto mojou „poruchou pamäti“ pousmial, ktorá bola z poruchy koncentrácie v stresovej situácii u žiaka ľudovej školy. Dodnes mi táto, ach, milá groteskná situácia prežíva v obraze. Vnímam pána farára Haláta ako vážneho, dôstojného, v tmavom oblečení, s motýlikom, klobúkom na hlave, v peleríne, s paličkou v ruke. Už dávno ho niet, len lipa žije a skrýva si tajomstvá tohto teplého jarného popoludnia.
Nesmiem zabudnúť na pána učiteľa Ondreja Gallaya, tohto veľmi tolerantného človeka, ktorý v triede ani fyzické tresty neužíval, a preto bol u žiakov veľmi obľúbený - tak mi zostáva   v oku,  v sluchu. Učil i spev a prvé základy notových stupníc. Ja, s nehudobným sluchom, nedokázal som zopakovať tón, ktorý vylúdil na starom harmóniu, ktoré prežilo radu ratkovských žiackych generácií. Zo spevu mi hrozili vždy horšie známky a len  jeho veľkorysosť (a iných učiteľov tiež) spôsobila, že z tohto titulu som nemal pokazené vysvedčenie. Patrilo by sa oneskorene povedať: “ďakujem vám všetkým.“
Toto obdobie zanechalo vo mne i smutné spomienky. Spolužiaci židovského pôvodu z rodiny Grünfeldovcov - Ernő a Mico boli priatelia. V záujmoch trošku iní ako my ostatní. Zbierali známky - už ako chlapci sa venovali filatelistike, bolo to pre mňa niečo nové, zaujalo to nielen mňa. Vlastnili malé  detské auto, ktoré sa pohybovalo tlakom na pedále a niekedy nám ho požičali. Bola to atraktívna, moderná novinka. Jedného dňa boli „odídení“. Navždy. Vtedy som nemohol pochopiť, že sú i takého „odchody“ a že sa dotýkajú i detí. Nerozumel som ani tomu, že  museli chodiť do školy označení žltou hviezdou na prsiach. Z Ratkovej odviezli všetky židovské rodiny a myslím, že sa nikto z nich nezachránil. Až hodne neskôr som pochopil krutosť a neľudskosť tohto diania za vojny. Mám pred očami rodinu Grünfeldovcov sediacich na schodoch vlastného domu čakajúcu na „odvoz“ - s ortieľom „nežiadúci“. Dodnes mám v očiach ich otca, hladiaceho oboch synov  po vlasoch - mojich rovesníkov. Ernő, Mico zostanete v spomienkach i s vašimi známkami i s vaším autíčkom. Pán učiteľ Gallay bol ratkovským kronikárom od r. 1934 do r. 1946. Neskoršie, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia som sa s ním občas stretával pri krátkych príchodoch do Ratkovej (krátieval si chvíle s mojím otcom), zablúdili sme i do staršej ratkovskej histórie. Keď zistil, že mám záujem o problematiku, poskytol mi niektoré vlastné zápisy, z ktorých som si urobil poznámky. Mal naštudované i staršie historické pramene. Vždy nechával pozdravovať MUDr. Juraja Výrosteka (hovoril mu „náš Ďurko“) - otolaryngológa v Košiciach, ktorý mal ratkovský pôvod po rodine Mikulášovej. Keď prechádzam ratkovským cintorínom, vraciam si ho spiatky, vnímam jeho gestá, typickú chôdzu a len neškodne predstieranú učiteľskú prísnosť, ktorej nik neveril. 

V./ Meštianska škola - hodina dejepisu. Učiteľ Krajec, výborný slovenčinár a milovník   histórie, muž nižšej, ale pevnej postavy mi vraví: „Ďurinda, je to pätorka!“ Nenaučil som sa dejepis a ani som sa nešiel ospravedlniť. Azda mi na tom ani nezáležalo. Puberťák a skoro o hlavu vyšší ako pán učiteľ. On odchádza ku katedre, aby zapísal známku a ja za jeho chrbtom nezodpovedne, vyzývavo robím grimasy na jeho účet. Trieda sa usmieva, azda je to i počuť. Spomínam si na kritický okamih. Pán učiteľ sa reflexne, priam bleskovo obracia, už je pri mne a tento menši muž, vždy pokojný, strelí mi také zaucho až sa mi v očiach zamarí. Trieda je ticho, on je pri mne, díva sa mi do očí. Vnímam tie bledomodré, láskyplné oči. Líce ma páli, bolí. Som otrasený, ničí ma vlastná arogancia. Ešte moment a poviem: „Pán učiteľ, prosím, prepáčte mi to.“ Vzal to ako moju pokoru, ľútosť, ktorá naozaj bola nefalšovaná, úprimná. Vraví: „Nič to, jedna päťka nič neznamená, za týždeň ťa vyvolám.“ Zostal v chápajúcom nadhľade. Tento človek, na ktorého som vo chvíľach nutkavej nostalgie viackrát myslel, zostal v mojom povedomí človekom s veľkým srdcom, s ušľachtilým citom, vedel trestať i odpúšťať zároveň. Keď som sa vracal k obrazom z minula, táto pohľadnica mi  vyvolávala začervenanie v tvári. Ubezpečujem Vás, pán učiteľ, že mnohé historické témy som prebral, prelustroval ich k Vašej spokojnosti a história sa stala mojou privilegovanou láskou i keď nesúvisela s mojím profesionálnym zameraním. Viem, že ma nemôže počuť, už ho niet. Zomrel dávno na komplikáciu z môjho odboru - na krvácanie do mozgu. Ale ja ho vidím ako sedí na lavičke pred Hujberovým domom a my vedľa hráme guľôčky. 

VI./ Škola, hodiny strojopisu vždy popoludní. Krik, vrava školákov utíchla. Monotónne cez otvorené okno zaznieva hovor písacieho stroja - jemný úder za úderom. Čakám, že ujo školník (pán Levko) odíde so smetím na skládku pri starom múre kostolného dvora. Dolná časť školy je už uprataná. Vľúdne ticho - len „Ona“ trápi písací stroj. Popoludnie okolo piatej - horúce leto. Už som pri nej, usmievame sa, stojím za ňou, skláňam sa a vnímam vôňu jej vlasov. Nič viac, jemný dotyk jej pliec. Naozaj nič viac. Neopatrnosť utlmila moju pozornosť, ujo školník nečakane a neplánovane sa vracia tam, kde už nemal čo robiť. Ale to je jeho suverénne právo, po vyučovaní je absolútnym pánom objektu školy. Iste nás nebadane nejaký čas pozoroval. “A ty, Miro, tu čo robíš? Rušíš!“ „Ale zabudol som si tu  nejaké veci,“ zaluhal som. Začervenal som sa. „Tak choď už, choď,“ vraví on. Pani učiteľka ma zavolala asi o dva dni do zborovne a povedala mi len toľko: „Miro, máš slušných rodičov i starých rodičov - neurob im hanbu! Viac ti nepoviem,“ dodala z piedestálu vlastnej prudérie, či z pomyselnej katedry morálky školy a učiteľky. Zmohol som sa len na „Áno, pani učiteľka.“ Potom boli už len skrývané pohľady, o pár dní skončil školský rok. A stretli sme sa až po rokoch, necelý rok pred maturitou na revúckom gymnáziu, v septime. Podnes cítim vôňu jej vlasov i s asociáciou  prítomnosti uja školníka Levku. Nie, nehnevám sa na neho, splynul s prekrásnou históriou včasných lások. I včasné lásky majú svoje dejiny.          

Nemal som v úmysle štylizovať sa do úlohy hodnotiteľa postáv, udalostí, ktoré nemôžu byť determinované uvažovaním chlapca tých rokov. Ale moje portréty a skice  ani nechceli byť výrazom premýšľania, vyplývajú z pocitov, ktoré sa nezmazateľne usadili do vedomia, sprevádzajú ma a iste mnohých mne podobných. Iste sú nedokonalé, subjektívne jednostranné, ale v pocitoch pravdivé bez predpojatosti či pokrytectva. V tomto literárne nevyšpecifikovanom útvare (je aj kus črtou, trošku reportážou, kus biografiou, aj literatúrou faktu) stretávam odviate. Takže radšej hovorím o pohľadniciach a skiciach s dodatkom  „škoda, že nedalo sa zostať nadosmrti chlapcom“. 

                                                                                          X X X         

Mnohí seniori sa dodnes pozerajú na svoju mladosť cez priezor „školských tried, lavíc, okien“. Môžu v tom byť veľmi silné emócie. Túto báseň, prostú poetizmov aj štylistických figúr, venujem niekoľkým ešte žijúcim vrstovníkom spred sedemdesiatich – sedemdesiatich piatich rokov, dúfajúc, že môže mať punc tlejúcej, milej ratkovskej reálie aspoň ako ozvena. Verše sú zrozumiteľné a pochopiteľné, dôverné aj blízke.

Najjednoduchšia báseň

Učiteľ Klincko naučil ma rátať, nechal mi v uchu abecedu znieť. Dnes tichou nohou k jeho hrobu kráčam – viem, nikdy ma už skúšať nebude. (Len z lístia privráva sa gaštan).	Dnes len v snoch krátievam si chvíľu s Krajcom s tým milým bežcom trasou histórie a Paľo Klincko zostal v cifrách znalcom.   (Beztrestne míňam to, čo bolo milé – chce sa byť, tajac, „nadosmrti chlapcom“!
Aj v ďalších triedach boli časy zlé – Urbanec práve s Gallayom sa striedal.  Dni s násobilkou po dňoch trávime, vybraných slov sa zbaviť nikde nedá (Kiežby tak zavesiť ich na klinec).	Už nezdvihnú nám adrenalín v tele: Polóni s Bolfíkom a ďalší iní – za kalkatúrňou šantia netopiere, s Lašánom tvorím neskutočné rýmy, keď sa svit do osídiel noci chytil.
Matejku nedalo sa dobehnúť – „úniky“ vytušil už spoza dverí. Ach, vráťme si tú chvíľku dojemnú, keď s trstenicou „šľachtil“ charaktery. (Pätorky povyšíval na mieru).	A školník, ujo Levko súčasťou bol vždy presný, zvoncom končil naše muky – mal vážnosť, možnosť gréckych bohov. Ach, zostarli sme, na dôvažok zhlúpli! (Zo starej veže práve padla polnoc).
Tak vidíš, starec, čím sa život žije!                                            Za horizontom dobehnúť chceš brehy?!                                            Hľa, ako za čias c. k. monarchie                                            dnes miestna správa v našich triedach sedí                                            a odmotáva uzly, nové slučky vije.

Košice,  február 2011
Miro Ďurinda
foto: archív M.Ď.
{gallery}skola/ratkova/foto{/gallery}
{jcomments on}