pozvala za slova božieho kazateľa. Text pozývacieho listu „vocator“ písaného švabachom v slovakizovanej bibličtine prikladám v kópii a súčasne v prepise z dosť ťažko prekladateľného originálu:
Pozývací list (vocator) mestečka Ratkovej a cirkvi ratkovskej pre farára Fridricha Koroniho zo dňa 28. mája 1775:
Admodum Reverende Domine nec non Clarissime Vir Pater in Christo Jesu nobis debito kultu prosequende - Mimoriadne ctihodný, navyše vzdelaný muž, nami v mene Otca v Kristu Ježišovi žiadaný k bohoslužbe. (Vo voľnejšom preklade z latinčiny M. Ď.)
V jakovem losu sirobilem táto cirkev ratkovská i z jeji dcérami skrze odchod dvojíctihodního pána Michaele Sinovica by zustávala beze vší pochyby známo bude vaši dvojctihodnosti. Ponevadž pak božské rízení jest, aby cirkvi meli porádných svich učiteluv, slova božiho kazateluv a služebníkuv. My, když sme s pomoci pána Boha strany tejto veci svaté radu drželi obrátili sme naše predsevzetí na osobu vaše dvojictihodnosti totižto Fridricha Coroniho jakožto muže všelijak skúseného a jak slova božímu nás vyučovati, tak též kresťanským životem svím poslucháču svich vzdelávati dostatočného a podle rozvážení takového vyvolili sme jednomístne obecne beze všeckého odporovani a dalšiho prubovaní Vaši dvojictihodnost za našeho cirkvi tejto ratkovskej učitele a kazatele slova božiho. Na dosvedčení toho vyvolení skrze list tento povolávame Vaši dvojictihodnost za našeho duchovného pastíre slibujíce poslušnost jak k slovu božímu a velebným svátostem prokazovati, tak tež slušnú poctivostí Vaši dvojictihodnost predcházeti a sporadane dúchodky a plat ochotne odevzdávati. Pritom zavazujeme sa i na to, že osobu Vaši dvojictihodnosti, áno i milých domácich včas potreby brániti a zastávati nezameškáme.
Hisce providentie Dei Paterne Dignitatem Vestram comendatam bene valere animitus exoptamus. Datum in Oppido Rattko Anno 1775. Die 28. Mensis Maij. – Otvárame, posielame s pozdravom v Bohu Otcu v dôstojnej úcte k Vám túžobne v duši očakávajúci. (Vo voľnejšom preklade z latinčiny M. Ď.)
Na druhej strane „Pozývacieho listu“ sú enumerované povinnosti mesta a cirkvi voči farárovi v 15-tich špecifikovaných bodoch, ktoré som tiež z titulu beprostrednejšieho pochopenia textu prekladal zo švabachom písaného textu:
Duchodek a plat pána faráre ratkovskího podle protokolu bratrstva duchovního a vizitácii tam sepsaných vzat jest do porádku nasledujícim spúsobem:
-
1) Jeden každý gazda majíci vlastný dúm spolu s temi, kterí jsú na jednom chlebe povinný jest taky do roku 16 turákov jako v matke tak i v dcérach, želari pak vtedy v čích domích bydlíci 16, vdovy po 8 penezi. Jestli ale jeden dúm jednostejne držia dvaja neb traja a jsú tak mluvíc osobníci jedenkaždý z nich povinný jest platit 32 peneze, všichni pak osobnice jak ve matke ,tak i v v dcérach po merke pšenice. - 2) Každý osobník buď to svuj dum majíce, buďto želari v cizim dome bydlíci jednoho kohúta aneb 6 penezi.
- 3) Matka prez celý rok i s dcérami 50 fúruv dreva má obyčej dávati.
- 4) Masari jakožto v matke kolikokoli nalézaji sa v cechu povini každoročne dodat pánu fararovi dva centi hoveziho masa. V tom pak aby nebyl nedostatek richtári mesta povinní jsu starost mat.
- 5) Obyčejné a obecné ofery zachovávaji sa. Na den narození Sv. Krista Pána, druhá na fašangy, tretí na vystúpení vyzdvižení Krista Pána, čtvrtá na den zeslaní Ducha Sv. z kteréžto ofer šestá částka poradaná pánu rechtorovi.
- 6) Ofera novoročná prislúcha samému pánu farárovi.
- 7) Caliscatie na každú výročitú slávnost tak v matke ako i v dcérach v každem dome prinejmene tri penize.
- 8) Spovedlníci pri užívaní večere páne obyčejne oferu skladajú, z k terej sporadana jest rechtorovi šestá část místo prisluhujícich oblátek.
- 9) Pri krste ditete dáva sa 18 penezi ofera pak pánu rechtorovi prislúcha.
- 10) pri uvozování postelkini dáva sa po 30 penezi.
-
11) Uprostred cirkvi zustávajíci a do stavu manželského vstupujíci od hláškami a sobášu dáva sa po 16 turákov. Prespolní pak od prevolávaní a sobášu jak se muže pán farár ale však skromne zrovnat mezi tím i obyčejná ofera pri sobáši se vykonáva. Dokladaje i to, kterí od jinud prijdu a v cirkvi se osadia i oženia, prevolávaní a sobáš se zachováva jako domacich. Pri sobášu pak dáva mladoženich jednu pečenu a jeden koláč. - 12) Pri vyvozovaní mladej nevesty dáva se 36 penezi, pečenu, koláč a ofera s prítomnými osobami.
- 13) Od pohrbovaní mrtvého, kterému žádají s kázaním dáva se jeden zlatý. Za lectiy, modlitby a spev, dávají se 24 turáky, z kterých vycházi pánu rechtorovi za šest takoví turáko osem. Jestli ale vdovka taková umíra, která po sebe žádnych dítek nezanecháva prátele její dávají od pohrbovaní vankuš a plachtu.
- 14) Role farské 1-na Na Drahách, 2-hou Na záhumní vyše pastírni, 3-ja Pod skladom na Rovienky, 4-tá v Lúšku od potočka do brezinky, 5-te vukol Melichove stráni Za Glajnikom nesúci až do hlbani a jarku, 6-ta Brázda. Lúky, pak zahrada pri studnici tak rečeno kňazové kosáca sa s brázdami, 2-há lúka v Hlbokom, 3-ja Za Glajnikom rečená pri Falubovské. Které role a lúky posluchači zvykli obrábat, jako tež vúkol fary potrebné budostavy opatrovat i záhrady dve matka s dcérami obrábat.
- 15) Z Hámra vyše Ploského obyčejný arendens, který záleží v jednom cente železa. Pri spovídaní nemocného lásku patronsku, jak tež i od modlení v chráme láska obyčejná.
Vokátor je podpísaný zemepánmi, feudálnými vlastníkmi prevažnej časti mestečka Ratkovej Adamom a Štefanom Draškóczym (barón) opatrené erbom vo voskovej pečati, podpísaný gemerským seniorom Johanesom Ruffinim, vrchnosťou mesta - richtárom Georgiusom Almassim, vicerichtárom Štefanom Koreňom, prísažnými mesta Joanesom Csitelíkom, Andreasom Černokom, Andrasom Lassanom, Andreasom Olochom. A celá cirkev ratkovská i spolu s dcérami.
Miroslav Ďurinda
Košice, 26.1.2014
(V prílohe kópia pozývacieho listu (vokátor), originál v archíve autora M. Ď.)
































Doplňujúce poznámky k staršej ratkovskej cirkevnej histórii - z obdobia pôsobenia farára Fridricha Koroniho, Michala Sinovica a Samuela Bradovku z archívných dokumentov (I. časť).
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.