Skôr než čitateľovi ponúknem “menu“ vyplývajúce z názvu článku, len nevyhnutne krátko sa zmienim, že autorom zápisu je Ján Márton. Vie sa o ňom len veľmi málo. Z ústneho podania od kronikára obce Ratkovej Ondreja Gallaya (1894-1967) viem, že mal byť úradníkom ratkovského slúžnovského úradu v rokoch 1826-1849. Sám Ján Márton identifikuje seba ako: „urodzený Ján Marton fiskalis mesta Ratkovej“. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne, o čom som sa už v dvoch článkoch na stránkach Maj Gemer taktiež zmienil, ale hlavne som citoval z jeho zápisov o zničujúcom požiari Ratkovej v r. 1827. Veľká epidémia cholery, ktorá postihla v r. 1831 predovšetkým oblasť juhovýchodného Švabachom písaný text v bibličtine s prvkami miestnych výrazov ponechávam v pôvodnom znení prepísaný slovenským pravopisom. Pre mňa zaujímavý text trošku časovo náročný nechcem účelovo krátiť a preto prosím čitateľa o strpenie a toleranciu.
Ján Márton píše: „... nic mene však, když pri konci juniusi jeden každý na nasledujici hojnú žeň toužebne očekával a již vopredek se radoval, že se o krátky čas nového chleba dobre naje a na predešlý hlad a bídu zapomene, když takto mnohí premyšloval a se tešil práve vtedy co nejhoršiho se pritrafilo. Nemoc totiž neslýchaná cholera východný (cholera morbus) ve východných krajinách panující, skrze Rusú, kterí s Peržani vojnu vedli, prenesená byla do Ruské ríši, odtudto prešla do Polské a do Galicii, odkud nekterí Poláci ušli do Marmarošské stolici s tým, že nemoci nakaženi, od kterych Poláku nakazili se Plavci, kterí po Tise dolu drevo dovážejí a od tychto Plavcú nakazili se nekterí dediny okolo Tisy. Nejprve vypukla nemoc táto 24-ho juniusa v Tisza Ujlaku, zatím i v jinich pri Tise ležícich osadách v stolici Sabolčské, Šarišske a Borsodské. Skrze tuto nemoc bída dost velká ješte vice a vice se rozmohla. Mizerní, chudobní lide, kterí na žetvu se zhotovili, sice pred prvným juliusem aj Tisu prešli a tam pracovali ale kterí po prvným juliusu k Tise prišli aj všicki hore naspátek vraceni byli, jeho vznešenost palatín skrze zhubu této nemoci (ponevádž v Ruské krajine a Polské pod krátkym časem premnohé tisíce usmrtila) prestrašení chteje takovou aspon od zdravých stolic docela odvrátiti, stafetaliter rozkazy vydal po celé krajine, aby chodeni hore dolu zastaveno bylo. Do stolic nakazených (jakové spočátku byli Sabolčská, Zemplínská, Borsodská a Hevešská) tahaný byl kordon vojenský až po Viden i okolo Banských mest. I našé stolici rozkázano bylo dne 2-ho juliusa aby žádneho človeka do Boršodské stolici neprepustila. Áno po celé stolici, v každé dedine, v každem meste, každé ceste prísne varty dnem i noci postavené byli. Bez pasu ani z jedné osady do druhé nikoho nepustili. Prúchod všem vecem kupectví a handel vcele zastali. Však prece táto neštastná nemoc i do naši stolici prešla. Okolo 5-6-ho juliuse ukázala se v osadách okolo reky Rimavy ležícich Sajó Puspoki, Velkenye, Rima-Széts, Mártonfala, Simonyi, Serke, Feled, Pálfala, Jánosi 1), a okolo áno 9-ho juliuse v Sobote Rimavské. Lide podle počtu duši hustejší neb mene mreli. V Rimavské Sobote ke konce Juliusy jeden den po 16 -18.“
„Nemoc táto v Ratkovej 2) zjevila se dne l. augusta. Zemrela jedna devečka 12 ročná, Krokavec Janošová dcera v náhle. Však i nechcelo i nemohlo se hned ujistit, že by to cholera byla. Obávali sme se, že nás hned zavrú a odtud hlad povstane. Zemrela hned i druhá devečka Ďurinda Marciková, zemrel i Samuel Nemeš naslednejšiho dne. Kvalifikovalo se jak se mohlo a dalo. Prvši devečka, že na zimnicu, druhá, že od mnohých hub a vody. Nemeš Samko pak (muž jináče statečný a senátor) že po koláčoch, ktoré novotný páni senátorove dali, sa prejedol. Takto se kvalifikovalo až pokud ten nezemrel, o kterem by žadný ani nebil pomyšlel. Totižto Daniel Almasy, senátor prvší, mešťan a ud cirkvi nejzaslúžilejší. Muž jak ducha i tela velkého a velmi silneho.Tento pro Ratkovú tak pamatný muž ochorel dne 21-ho augusta. Dostal laxovaní ráno, okolo poledni vracení, zatim lámani v udoch a v takovýchto bolestech v tú noc i zemrel. Ted již každého v Ratkové bázen a strach podjali! Toho týdne porad mreli, jeden den 3 – 4 – 5 i 6 lidi leželo mrtvejch. Jak kto zemrel hned se do truhly položil, vynesl se skrze čtyroch k tomu za penize najatých chlapú do cmitera, do cházyka 3) a tam se položil. Potim ráno neb večer o šesté hodine se zahrabal. Slávna stolica zakázala všecky ceremonie z toho ohledu aby se zdraví nenakazili. Však v Ratkové i pán farár i pán kantor šli do dvora, tam dve písničky spívali, mrtvé telo do cmitera sprovodili a zase ráno a večer když se o šesté hodine zahrabávali opet spívali. Spočátku síce málo, potom ale vždy víc a víc lidí sprovádzelo mrtvé tela do cmitera ale vždy pred mrtvým telem šli, truhla na samí ostatek bila nesená na 20 – 30 krokú za lidem. Takovéto ale pohreby, tak zhusta, buď bohu chvála! v Ratkové jen za jeden týden drželi, od 20 ho augusta do 29-ho. Potom tež mreli ale menej. V septembru bylo mnoho chorých ale málo ktorý zemrel a který zemrel, ten byl tak jako predtým poradne pochovaný a nesený, ponevádž každý videl, že nemoc táto není taká nebezpečná, nechyce se tak jako se vopredek jistilo.V decembru již ani chorých ani mrtvých nebilo.“
Ďalej Márton pokračuje: „Nemoc táto krom toho, že v krajine pro zastavení všeho pruchodu na miliony škody porobila, ješte i zbúrení byla príčina. Totižto doktor Leo nemoc túto nejpríhodnejši kuroval v Ruské a Polské krajine takrečeným magisterium bismuthi. Co ale zimným Rusum osožilo to teplým a od vína dobrého horúcejši krví obdareným Uhrúm smrt spusobilo. Mnozi od techto prášku, ponevádž se to s arsenikemu robí, zemreli. I sami doktori jenž to místo preservativum užívali zemreli. Toto pospolitý lid tak vykladal, že páni chtejí chudobných lidí otrávit. Mnozí na spoved nešli, studne mnohí deskami zabili, neb se hovorilo, že i do studni páni prášky mecú. V Rožňave dne 15-ho augusta, totiž na den na nebe vzetí Panni Márii pospolitý lid videl jistého apatikárského pisára (který predtým dva dni, dva noci korheloval) pri studni z které do čatorni voda teče, ležet a nekolikrát do studni (notabene pil, neb ho smedilo) se schylovat. Tu se ludé zbúrili tohto nevinýho lapili, bili, mučili až v mukách musel jim potvrdit to zeptávaní, že otvorem do studni metal na rozkaz osviceného pána biskupa a pána urozeného Hámos Jozefa. Lid zbúrení udrel na apateku, potrepal co nalezl, odtud udreli na pána Hámosov dum, potlukli co mohli i vyrabovali, odtudto chceli na residenciu biskupskú odtad ale bili skrze vojsko rozehnani. Po učinené inkvisicii čtyromi z techto buričú iure statario bili obeseni, ostatní prútami a palicemi bití. Takovéto zbúreni pro te prášky a domnele skrze jich otráveni bylo i v Spišské a Šariské stolici. I tam nekterých pánu zabili.“V poznámke si dovoľujem doplniť:
1) Obce okolo Rimavy nesú dobové názvy, prevažná časť z nich patrí dnes na Slovensko, v poradí označujem nové názvy – Biskupice nad Slanou (dnes obec v Maďarsku), Vlkyňa, Rimavská Seč, Martinová, Širkovce, Jesenské, Pavlovce, Janovce - všetky na Slovensku.
2) Evanjelickým farárom v Ratkovej v tých rokoch bol Samuel Bradovka. Kantorom v tých rokoch v Ratkovej bol Adam Zbel. Richtárom Ratkovej v r.183l bol Ján Pelech.
3) Cházyk (házyk) je drevený prístrešok nadväzujúci na bránu cintorína, mohla sa v ňom uložiť truhla, v krajnej situácii realizovať i pohrebný obrad.
Staré texty, zápisy, poznámky majú svoj neopakovateľný nádych, navodzujú a aktualizujú atmosféru zabudnutých udalostí a aj účasti osôb pri nich v inkriminovanej dobe. I toto som mal na mysli pri „servírovaní“ tohto článku gemerskej verejnosti, ktorá môže mať o ňu záujem. Ak som ním niekoho potešil, budem rád.
Miroslav Ďurinda
Košice, 24. júla 2011
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).