Švabachom písaný text v bibličtine s prvkami miestnych výrazov ponechávam v pôvodnom znení prepísaný slovenským pravopisom. Pre mňa zaujímavý text trošku časovo náročný nechcem účelovo krátiť a preto prosím čitateľa o strpenie a toleranciu.
Ján Márton píše: „... nic mene však, když pri konci juniusi jeden každý na nasledujici hojnú žeň toužebne očekával a již vopredek se radoval, že se o krátky čas nového chleba dobre naje a na predešlý hlad a bídu zapomene, když takto mnohí premyšloval a se tešil práve vtedy co nejhoršiho se pritrafilo. Nemoc totiž neslýchaná cholera východný (cholera morbus) ve východných krajinách panující, skrze Rusú, kterí s Peržani vojnu vedli, prenesená byla do Ruské ríši, odtudto prešla do Polské a do Galicii, odkud nekterí Poláci ušli do Marmarošské stolici s tým, že nemoci nakaženi, od kterych Poláku nakazili se Plavci, kterí po Tise dolu drevo dovážejí a od tychto Plavcú nakazili se nekterí dediny okolo Tisy. Nejprve vypukla nemoc táto 24-ho juniusa v Tisza Ujlaku, zatím i v jinich pri Tise ležícich osadách v stolici Sabolčské, Šarišske a Borsodské. Skrze tuto nemoc bída dost velká ješte vice a vice se rozmohla. Mizerní, chudobní lide, kterí na žetvu se zhotovili, sice pred prvným juliusem aj Tisu prešli a tam pracovali ale kterí po prvným juliusu k Tise prišli aj všicki hore naspátek vraceni byli, jeho vznešenost palatín skrze zhubu této nemoci (ponevádž v Ruské krajine a Polské pod krátkym časem premnohé tisíce usmrtila) prestrašení chteje takovou aspon od zdravých stolic docela odvrátiti, stafetaliter rozkazy vydal po celé krajine, aby chodeni hore dolu zastaveno bylo. Do stolic nakazených (jakové spočátku byli Sabolčská, Zemplínská, Borsodská a Hevešská) tahaný byl kordon vojenský až po Viden i okolo Banských mest. I našé stolici rozkázano bylo dne 2-ho juliusa aby žádneho človeka do Boršodské stolici neprepustila. Áno po celé stolici, v každé dedine, v každem meste, každé ceste prísne varty dnem i noci postavené byli. Bez pasu ani z jedné osady do druhé nikoho nepustili. Prúchod všem vecem kupectví a handel vcele zastali. Však prece táto neštastná nemoc i do naši stolici prešla. Okolo 5-6-ho juliuse ukázala se v osadách okolo reky Rimavy ležícich Sajó Puspoki, Velkenye, Rima-Széts, Mártonfala, Simonyi, Serke, Feled, Pálfala, Jánosi 1), a okolo áno 9-ho juliuse v Sobote Rimavské. Lide podle počtu duši hustejší neb mene mreli. V Rimavské Sobote ke konce Juliusy jeden den po 16 -18.“
„Nemoc táto v Ratkovej 2) zjevila se dne l. augusta. Zemrela jedna devečka 12 ročná, Krokavec Janošová dcera v náhle. Však i nechcelo i nemohlo se hned ujistit, že by to cholera byla. Obávali sme se, že nás hned zavrú a odtud hlad povstane. Zemrela hned i druhá devečka Ďurinda Marciková, zemrel i Samuel Nemeš naslednejšiho dne. Kvalifikovalo se jak se mohlo a dalo. Prvši devečka, že na zimnicu, druhá, že od mnohých hub a vody. Nemeš Samko pak (muž jináče statečný a senátor) že po koláčoch, ktoré novotný páni senátorove dali, sa prejedol. Takto se kvalifikovalo až pokud ten nezemrel, o kterem by žadný ani nebil pomyšlel. Totižto Daniel Almasy, senátor prvší, mešťan a ud cirkvi nejzaslúžilejší. Muž jak ducha i tela velkého a velmi silneho.Tento pro Ratkovú tak pamatný muž ochorel dne 21-ho augusta. Dostal laxovaní ráno, okolo poledni vracení, zatim lámani v udoch a v takovýchto bolestech v tú noc i zemrel. Ted již každého v Ratkové bázen a strach podjali! Toho týdne porad mreli, jeden den 3 – 4 – 5 i 6 lidi leželo mrtvejch. Jak kto zemrel hned se do truhly položil, vynesl se skrze čtyroch k tomu za penize najatých chlapú do cmitera, do cházyka 3) a tam se položil. Potim ráno neb večer o šesté hodine se zahrabal. Slávna stolica zakázala všecky ceremonie z toho ohledu aby se zdraví nenakazili. Však v Ratkové i pán farár i pán kantor šli do dvora, tam dve písničky spívali, mrtvé telo do cmitera sprovodili a zase ráno a večer když se o šesté hodine zahrabávali opet spívali. Spočátku síce málo, potom ale vždy víc a víc lidí sprovádzelo mrtvé tela do cmitera ale vždy pred mrtvým telem šli, truhla na samí ostatek bila nesená na 20 – 30 krokú za lidem. Takovéto ale pohreby, tak zhusta, buď bohu chvála! v Ratkové jen za jeden týden drželi, od 20 ho augusta do 29-ho. Potom tež mreli ale menej. V septembru bylo mnoho chorých ale málo ktorý zemrel a který zemrel, ten byl tak jako predtým poradne pochovaný a nesený, ponevádž každý videl, že nemoc táto není taká nebezpečná, nechyce se tak jako se vopredek jistilo.V decembru již ani chorých ani mrtvých nebilo.“
Ďalej Márton pokračuje: „Nemoc táto krom toho, že v krajine pro zastavení všeho pruchodu na miliony škody porobila, ješte i zbúrení byla príčina. Totižto doktor Leo nemoc túto nejpríhodnejši kuroval v Ruské a Polské krajine takrečeným magisterium bismuthi. Co ale zimným Rusum osožilo to teplým a od vína dobrého horúcejši krví obdareným Uhrúm smrt spusobilo. Mnozi od techto prášku, ponevádž se to s arsenikemu robí, zemreli. I sami doktori jenž to místo preservativum užívali zemreli. Toto pospolitý lid tak vykladal, že páni chtejí chudobných lidí otrávit. Mnozí na spoved nešli, studne mnohí deskami zabili, neb se hovorilo, že i do studni páni prášky mecú. V Rožňave dne 15-ho augusta, totiž na den na nebe vzetí Panni Márii pospolitý lid videl jistého apatikárského pisára (který predtým dva dni, dva noci korheloval) pri studni z které do čatorni voda teče, ležet a nekolikrát do studni (notabene pil, neb ho smedilo) se schylovat. Tu se ludé zbúrili tohto nevinýho lapili, bili, mučili až v mukách musel jim potvrdit to zeptávaní, že otvorem do studni metal na rozkaz osviceného pána biskupa a pána urozeného Hámos Jozefa. Lid zbúrení udrel na apateku, potrepal co nalezl, odtud udreli na pána Hámosov dum, potlukli co mohli i vyrabovali, odtudto chceli na residenciu biskupskú odtad ale bili skrze vojsko rozehnani. Po učinené inkvisicii čtyromi z techto buričú iure statario bili obeseni, ostatní prútami a palicemi bití. Takovéto zbúreni pro te prášky a domnele skrze jich otráveni bylo i v Spišské a Šariské stolici. I tam nekterých pánu zabili.“V poznámke si dovoľujem doplniť:
1) Obce okolo Rimavy nesú dobové názvy, prevažná časť z nich patrí dnes na Slovensko, v poradí označujem nové názvy – Biskupice nad Slanou (dnes obec v Maďarsku), Vlkyňa, Rimavská Seč, Martinová, Širkovce, Jesenské, Pavlovce, Janovce - všetky na Slovensku.
2) Evanjelickým farárom v Ratkovej v tých rokoch bol Samuel Bradovka. Kantorom v tých rokoch v Ratkovej bol Adam Zbel. Richtárom Ratkovej v r.183l bol Ján Pelech.
3) Cházyk (házyk) je drevený prístrešok nadväzujúci na bránu cintorína, mohla sa v ňom uložiť truhla, v krajnej situácii realizovať i pohrebný obrad.
Staré texty, zápisy, poznámky majú svoj neopakovateľný nádych, navodzujú a aktualizujú atmosféru zabudnutých udalostí a aj účasti osôb pri nich v inkriminovanej dobe. I toto som mal na mysli pri „servírovaní“ tohto článku gemerskej verejnosti, ktorá môže mať o ňu záujem. Ak som ním niekoho potešil, budem rád.
Miroslav Ďurinda
Košice, 24. júla 2011

































Skôr než čitateľovi ponúknem “menu“ vyplývajúce z názvu článku, len nevyhnutne krátko sa zmienim, že autorom zápisu je Ján Márton. Vie sa o ňom len veľmi málo. Z ústneho podania od kronikára obce Ratkovej Ondreja Gallaya (1894-1967) viem, že mal byť úradníkom ratkovského slúžnovského úradu v rokoch 1826-1849. Sám Ján Márton identifikuje seba ako: „urodzený Ján Marton fiskalis mesta Ratkovej“. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne, o čom som sa už v dvoch článkoch na stránkach Maj Gemer taktiež zmienil, ale hlavne som citoval z jeho zápisov o zničujúcom požiari Ratkovej v r. 1827. Veľká epidémia cholery, ktorá postihla v r. 1831 predovšetkým oblasť juhovýchodného
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-