Skôr než čitateľovi ponúknem “menu“ vyplývajúce z názvu článku, len nevyhnutne krátko sa zmienim, že autorom zápisu je Ján Márton. Vie sa o ňom len veľmi málo. Z ústneho podania od kronikára obce Ratkovej Ondreja Gallaya (1894-1967) viem, že mal byť úradníkom ratkovského slúžnovského úradu v rokoch 1826-1849. Sám Ján Márton identifikuje seba ako: „urodzený Ján Marton fiskalis mesta Ratkovej“. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne, o čom som sa už v dvoch článkoch na stránkach Maj Gemer taktiež zmienil, ale hlavne som citoval z jeho zápisov o zničujúcom požiari Ratkovej v r. 1827. Veľká epidémia cholery, ktorá postihla v r. 1831 predovšetkým oblasť juhovýchodného Švabachom písaný text v bibličtine s prvkami miestnych výrazov ponechávam v pôvodnom znení prepísaný slovenským pravopisom. Pre mňa zaujímavý text trošku časovo náročný nechcem účelovo krátiť a preto prosím čitateľa o strpenie a toleranciu.
Ján Márton píše: „... nic mene však, když pri konci juniusi jeden každý na nasledujici hojnú žeň toužebne očekával a již vopredek se radoval, že se o krátky čas nového chleba dobre naje a na predešlý hlad a bídu zapomene, když takto mnohí premyšloval a se tešil práve vtedy co nejhoršiho se pritrafilo. Nemoc totiž neslýchaná cholera východný (cholera morbus) ve východných krajinách panující, skrze Rusú, kterí s Peržani vojnu vedli, prenesená byla do Ruské ríši, odtudto prešla do Polské a do Galicii, odkud nekterí Poláci ušli do Marmarošské stolici s tým, že nemoci nakaženi, od kterych Poláku nakazili se Plavci, kterí po Tise dolu drevo dovážejí a od tychto Plavcú nakazili se nekterí dediny okolo Tisy. Nejprve vypukla nemoc táto 24-ho juniusa v Tisza Ujlaku, zatím i v jinich pri Tise ležícich osadách v stolici Sabolčské, Šarišske a Borsodské. Skrze tuto nemoc bída dost velká ješte vice a vice se rozmohla. Mizerní, chudobní lide, kterí na žetvu se zhotovili, sice pred prvným juliusem aj Tisu prešli a tam pracovali ale kterí po prvným juliusu k Tise prišli aj všicki hore naspátek vraceni byli, jeho vznešenost palatín skrze zhubu této nemoci (ponevádž v Ruské krajine a Polské pod krátkym časem premnohé tisíce usmrtila) prestrašení chteje takovou aspon od zdravých stolic docela odvrátiti, stafetaliter rozkazy vydal po celé krajine, aby chodeni hore dolu zastaveno bylo. Do stolic nakazených (jakové spočátku byli Sabolčská, Zemplínská, Borsodská a Hevešská) tahaný byl kordon vojenský až po Viden i okolo Banských mest. I našé stolici rozkázano bylo dne 2-ho juliusa aby žádneho človeka do Boršodské stolici neprepustila. Áno po celé stolici, v každé dedine, v každem meste, každé ceste prísne varty dnem i noci postavené byli. Bez pasu ani z jedné osady do druhé nikoho nepustili. Prúchod všem vecem kupectví a handel vcele zastali. Však prece táto neštastná nemoc i do naši stolici prešla. Okolo 5-6-ho juliuse ukázala se v osadách okolo reky Rimavy ležícich Sajó Puspoki, Velkenye, Rima-Széts, Mártonfala, Simonyi, Serke, Feled, Pálfala, Jánosi 1), a okolo áno 9-ho juliuse v Sobote Rimavské. Lide podle počtu duši hustejší neb mene mreli. V Rimavské Sobote ke konce Juliusy jeden den po 16 -18.“
„Nemoc táto v Ratkovej 2) zjevila se dne l. augusta. Zemrela jedna devečka 12 ročná, Krokavec Janošová dcera v náhle. Však i nechcelo i nemohlo se hned ujistit, že by to cholera byla. Obávali sme se, že nás hned zavrú a odtud hlad povstane. Zemrela hned i druhá devečka Ďurinda Marciková, zemrel i Samuel Nemeš naslednejšiho dne. Kvalifikovalo se jak se mohlo a dalo. Prvši devečka, že na zimnicu, druhá, že od mnohých hub a vody. Nemeš Samko pak (muž jináče statečný a senátor) že po koláčoch, ktoré novotný páni senátorove dali, sa prejedol. Takto se kvalifikovalo až pokud ten nezemrel, o kterem by žadný ani nebil pomyšlel. Totižto Daniel Almasy, senátor prvší, mešťan a ud cirkvi nejzaslúžilejší. Muž jak ducha i tela velkého a velmi silneho.Tento pro Ratkovú tak pamatný muž ochorel dne 21-ho augusta. Dostal laxovaní ráno, okolo poledni vracení, zatim lámani v udoch a v takovýchto bolestech v tú noc i zemrel. Ted již každého v Ratkové bázen a strach podjali! Toho týdne porad mreli, jeden den 3 – 4 – 5 i 6 lidi leželo mrtvejch. Jak kto zemrel hned se do truhly položil, vynesl se skrze čtyroch k tomu za penize najatých chlapú do cmitera, do cházyka 3) a tam se položil. Potim ráno neb večer o šesté hodine se zahrabal. Slávna stolica zakázala všecky ceremonie z toho ohledu aby se zdraví nenakazili. Však v Ratkové i pán farár i pán kantor šli do dvora, tam dve písničky spívali, mrtvé telo do cmitera sprovodili a zase ráno a večer když se o šesté hodine zahrabávali opet spívali. Spočátku síce málo, potom ale vždy víc a víc lidí sprovádzelo mrtvé tela do cmitera ale vždy pred mrtvým telem šli, truhla na samí ostatek bila nesená na 20 – 30 krokú za lidem. Takovéto ale pohreby, tak zhusta, buď bohu chvála! v Ratkové jen za jeden týden drželi, od 20 ho augusta do 29-ho. Potom tež mreli ale menej. V septembru bylo mnoho chorých ale málo ktorý zemrel a který zemrel, ten byl tak jako predtým poradne pochovaný a nesený, ponevádž každý videl, že nemoc táto není taká nebezpečná, nechyce se tak jako se vopredek jistilo.V decembru již ani chorých ani mrtvých nebilo.“
Ďalej Márton pokračuje: „Nemoc táto krom toho, že v krajine pro zastavení všeho pruchodu na miliony škody porobila, ješte i zbúrení byla príčina. Totižto doktor Leo nemoc túto nejpríhodnejši kuroval v Ruské a Polské krajine takrečeným magisterium bismuthi. Co ale zimným Rusum osožilo to teplým a od vína dobrého horúcejši krví obdareným Uhrúm smrt spusobilo. Mnozi od techto prášku, ponevádž se to s arsenikemu robí, zemreli. I sami doktori jenž to místo preservativum užívali zemreli. Toto pospolitý lid tak vykladal, že páni chtejí chudobných lidí otrávit. Mnozí na spoved nešli, studne mnohí deskami zabili, neb se hovorilo, že i do studni páni prášky mecú. V Rožňave dne 15-ho augusta, totiž na den na nebe vzetí Panni Márii pospolitý lid videl jistého apatikárského pisára (který predtým dva dni, dva noci korheloval) pri studni z které do čatorni voda teče, ležet a nekolikrát do studni (notabene pil, neb ho smedilo) se schylovat. Tu se ludé zbúrili tohto nevinýho lapili, bili, mučili až v mukách musel jim potvrdit to zeptávaní, že otvorem do studni metal na rozkaz osviceného pána biskupa a pána urozeného Hámos Jozefa. Lid zbúrení udrel na apateku, potrepal co nalezl, odtud udreli na pána Hámosov dum, potlukli co mohli i vyrabovali, odtudto chceli na residenciu biskupskú odtad ale bili skrze vojsko rozehnani. Po učinené inkvisicii čtyromi z techto buričú iure statario bili obeseni, ostatní prútami a palicemi bití. Takovéto zbúreni pro te prášky a domnele skrze jich otráveni bylo i v Spišské a Šariské stolici. I tam nekterých pánu zabili.“V poznámke si dovoľujem doplniť:
1) Obce okolo Rimavy nesú dobové názvy, prevažná časť z nich patrí dnes na Slovensko, v poradí označujem nové názvy – Biskupice nad Slanou (dnes obec v Maďarsku), Vlkyňa, Rimavská Seč, Martinová, Širkovce, Jesenské, Pavlovce, Janovce - všetky na Slovensku.
2) Evanjelickým farárom v Ratkovej v tých rokoch bol Samuel Bradovka. Kantorom v tých rokoch v Ratkovej bol Adam Zbel. Richtárom Ratkovej v r.183l bol Ján Pelech.
3) Cházyk (házyk) je drevený prístrešok nadväzujúci na bránu cintorína, mohla sa v ňom uložiť truhla, v krajnej situácii realizovať i pohrebný obrad.
Staré texty, zápisy, poznámky majú svoj neopakovateľný nádych, navodzujú a aktualizujú atmosféru zabudnutých udalostí a aj účasti osôb pri nich v inkriminovanej dobe. I toto som mal na mysli pri „servírovaní“ tohto článku gemerskej verejnosti, ktorá môže mať o ňu záujem. Ak som ním niekoho potešil, budem rád.
Miroslav Ďurinda
Košice, 24. júla 2011
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.