ARAM HANC QUAM POST FUNESTAM SACRAE HUIUS AEDIS EVANGELICAE COMBUSTIONEM PROPRIIS SUMTIBUS ERIGERE INCHOAUERAT GEN. MATHIAS BALCZER, ALIAS GALLI, ET MENZE XBRI AN. 1695. VIDUA EIUSDEM JUDITHA BUBENKII CONTINUARI CURAVERAT, PROPTER VETUSTATEM. MATER, ECCLESIA EVANG. RATKOVIENSIS, PROPRIIS EXPENSIS DEO PROPITIO RENOVAVIT MENSE MAJO AN. I753.
(Vo voľnom preklade: Tento oltár, ktorý po hroznom požiari chrámu bol zničený dala postaviť s veľkým nákladom rodina Balczer inak Galli, a vdova Judita Bubenková aj po smrti manžela v októbri 1695 počas staroby až do smrti ho nepretržite opatrovala. Ratkovská evanjelická matkocirkev zaslúžene oceňuje túto jej pozornosť a do Božej náklonnosti ju odovzdáva v mesiaci máji r. 1753.)
Na kazateľnici bol tento nápis:
CONSERVA HANC CATHEDRAM PETIMUS TE MAGNE JEHOVA QUAM TIBI SACRAVIT DRASKOCZIANA DOMUS. ANNO QUO IN RATKO ERAT SACRIS ANDREAS SCHMAL.
(V preklade: Všemohúci Bože, uchovaj nám tento chrám, v ktorom Teba svätí rodina Draškociova.) Autorom latinských textov bol historik - farár Andrej Šmál (Schmal).
Za organom v novovybudovanom chráme v pevnej omietke bol latinsky nápis, ktorého text presne nepoznáme, len to sa vie, že obsahoval meno vtedajšieho farára MICHALA KEVICKÉHO, rektora ratkovskej školy JOHANESA HODIKIUSA a richtára PAVLA HAVAŠA, bol určený na pamiatku potomkom, že menovaní sa hlavne zaslúžili o znovu výstavbu kostola. Po ďalšom zničujúcom požiari v r. 1827, nebol tento nápis viac obnovený.
Po generálnej údržbe - oprave chrámu v r. 1794 dal vtedajší farár Fridrich Koroni (Coroni) vyhotoviť na kostolnom múre nápis tohto znenia:
SACRAE HUIUS RATKOVIENSIS OLIM HUSITICAE AEDIS RENOVATTE QUO ANNO FIEBAT.
(V preklade: V tomto renovovanom ratkovskom chráme dávne husitské múry sa skrývajú.)
Po ďalšom zničujúcom požiari mestečka Ratkovej v r. 1827 až na pevné múry bol celý chrám opäť zničený.
Po znovu vybudovaní bol na kazateľnici podľa návrhu vtedajšieho farára Samuela Bradovku umiestnený nápis, ktorý je tam dodnes: DEO AUXILIANTE ECCLESIA CURIS COLLUCTANTE HANC CATHEDRAM POST FATALE INCENDIUM COETUS FULLONUM FIERI CURAVIT MDCCCXXX SUB MINISTERIO SAMUELIS BRADOVKA.
(Vo voľnom preklade: S Božou pomocou cirkev po osudovej udalosti spôsobenej ohňom chrám znovu vybudovala v r. 1830 počas úradovania farára Samuela Bradovku.)
Zvonku na múre kostola (z východnej strany) sa nachádza tento latinský nápis:
SACRA HAEC AEDES ANTEA HUSITICA FURORE IGNIS EX TOTO BIS DESOLATA A ZELOSIS EVANGELII ECCLESIS RATKOVIAE VIVENTIBUS NUNC QUOQUE TALITER RENOVATA EXTAT.
(V preklade: Tieto staré múry predtým husitské, hnevom ohňa boli úplne zničené, úsilím evanjelickej ratkovskej cirkvi vstali opravené, aby dlho mohli žiť.)
Prvá ratkovská škola bola postavená okolo r. 1600, druhá r. 1725. Na drevenej hrade tejto školy bol nápis:
HIS MUNDI TRUX VIS NIL AVE STIGIS IRA NOCEBIT
QUOS JESU AETHERIUS SERVAT AB AXE FAVOR
Na budove bývalej cirkevnej školy (poschodovej), postavenej v r. 1824 dal vtedajší ratkovský farár Samuel Bradovka umiestniť tento nápis:
ZELO ET INDUSTRIA RATKOVIENSIUM HAE SCHOLAE SUNT ERECTAE.
(Vo voľnom preklade: Úsilím a k povzneseniu Ratkovčanov tieto školy boli postavené.)
Poznámka autora: posledne popisovaná škola ako cirkevná plnila svoju úlohu až do r. 1948 -sám som v nej absolvoval prvé štyri triedy v r. 1938 – 1941.
V Ratkovej sú ešte iné latinské nápisy, tieto však považujem nad rámec aktuálnej témy.
Košice, 8.1.2011
MUDr. Miroslav Ďurinda
































S latinskými nápismi, citátmi, záznamami, sentenciami atď. sa dnes stretávame už len sporadicky. Najčastejšie sa nachádzali na cirkevných objektoch, cintorínoch, zvonoch alebo iných cirkevných artefaktoch (kalichy). Dnes ich vnímame skôr v historickom kontexte zašlých čias, i keď si zaslúžia pozornosť kultivovaného súčasníka.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-