Bola som ešte len deväťročná, keď som sa dostala v roku 1993 do detského domova v Ratkovej. Tam som vyrastala a prežila krásne roky môjho ranného detstva do svojich trinástich rokov (1997). Veľmi rada na to v dobrom spomínam. Tety vychovávateľky a všetci, ktorí sa o nás starali a vychovávali, naše učiteľky, a mnohí iní nám dali veľa lásky a pozornosti. V Ratkovej som zažila krásne detstvo. Vždy, keď si na to spomeniem je mi pri srdci tak dobre, a mám úsmev na perách.Pamätám sa na to, ako sme chodili s pani vychovávateľkou Magdou Faklovou do „Škovránku“. Ona bola mojou najobľúbenejšou vychovávateľkou. Mala nás rada, ako vlastné deti. Chodil sme k nej často, vždy mala pre nás super zákusky, ktoré robila veľmi dobré. Bola to skvelá pani vychovávateľka. Rada na ňu spomínam a dodnes sme ešte stále v kontakte.
Môj opravdivý domov.
Do detského domova v Ratkovej som sa dostala aj s mojou mladšou sestrou Gabikou z toho dôvodu, že sa rodičia o nás nestarali. Je dobre , že jestvujú zariadenia, kde sa o deti ktoré nie sú vítane doma, postarajú takéto úžasne tety. Som im za obetavú starostlivosť a výchovu veľmi vďačná.Netvrdím, že som mala každú tak rada ako tetu Magdu, to nie, ale na každú si v dobrom spomínam.. Mala som veľmi rada všetky vychovávateľky a pracovníčky. Spomínam si najmä na panie Bakošovú, Mikulíkovú, Mičíkovú, Demianovú, Šaligovú, na Michala Kvetka, aj na pani Palicovú, ale najmä M. Faklovú.
Mali sme tam vždy krásne Vianoce, panie vychovávateľky sa nám snažili pripraviť vždy tie najkrajšie Vianoce, a nielen Vianoce, ale aj Veľkú noc, narodeniny, meniny, ale aj deň detí.
Samozrejme aj huncútstva sme vyviedli.
Ako každé iné deti. Bez toho by sme snáď ani deti neboli. Veľmi dobre sa pamätám na to, ako sme stále hundrali, keď nám vychovávateľky povedali, že ideme nazbierať šípky, trnky či hríby. Nakoniec nám tam bolo fajn, ale jasné,
že hundrať sme museli.
Pamätám sa na to, keď som strašne túžila robiť kaderníčku. Mali sme tam kamarátku Svetlanu, ktorú som ostrihala podľa kastróla. 
alebo, keď som vytrhala Tomášovi Havranovi obočie úúúplne na tenko ako dievčaťu 
Nikdy nezabudnem na to, keď som sa chcela vytiahnuť pred chalanom do ktorého som bola tajne zamilovaná. Volal sa Ferko Barašo a chcela som sa predvádzať, že dokážem všetko možné a aká som smelá. A čo som neurobila? Skočila som z terasy dolu. Bolo to vysoko, ale ja som sa robila, že sa mi nič nestalo a ono prt...zlomila som si ruku a bolo po hrdinstve.
Spomínam si, ako sme vyvolávali duchov. A potom sme sa všetci báli! Bolo zle-nedobre, lebo pani nočná vychovávateľka nás skoro „uškrtila“, lebo malé deti sa báli a nechceli spať a bolo po srande, najmä , keď sme sa báli všetci a nechceli sme potom chodiť spávať po tme.
Naša pani Faklová bola ozaj skvelá, učila nás tance a mali sme aj pekné scénky. Bolo to krásne, keď sme chodili vystupovať do kultúrneho domu v Ratkovej a ľudia videli, že dačo aj dokážeme.
V Ratkovej nás mali síce obyvatelia z dediny väčšinou radi, ale našli sa aj jednotlivci, ktorí nás ponižovali, hádzali po nás kamene a nadávali nám.
Čaro prvej lásky.
Bol tam jeden chalan, ktorý sa do mňa zaľúbil a ja doňho. Volal sa Robert Knieszner. Ďalšia moja veľká láska v detstve bol Ivan Bakoš. Mala som ho rada. Strašne sa mi páčil. Pamätám sa na to, ako som sa k vôli nemu fintila a chcela som byť stále pekná. Keď sme mali mať karneval, tak som vtedy chcela mať peknú masku nech sa páčim jemu. Nebol z našej školy. Bol to syn pani Bakošovej a chodil za ňou k nám do roboty. Ja som si vtedy vždy myslela, že chodí za mnou. Bolo to krásne a nevinné. Písala som mu zaľúbene listy, robila malé pozornosti, ako napríklad z koliesok šaška. Jeho mamička pani Alenka Bakošová mi od neho nosila listy a stále mi vravela "nevesta moja", je mi tak pekne, keď si nato spomeniem.
Na Ratkovú neviem zabudnúť.
Ratková sa mi veľmi páčila a veľmi rada na ňu aj so sestrou spomíname. Bola som tam pred dvomi rokmi a naozaj sa mi chcelo plakať, keď som videla, kde som vyrastala. Bohužiaľ už to nie je tá milá, krásna a útulná Ratková, ktorú som ja v detstve poznala.
Bola som síce malá, ale pamätám sa na ňu veľmi dobre. Aj keď teraz mi je už skoro 27 rokov, stále na Ratkovú spomínam. Najmä na panie Faklovú, Bakošovú a Ivka. Ano na nich myslím najviac. Raz keď budem mať deti, určite im o tom, kde a ako som vyrastala budem rozprávať a budem šťastná, keď si vypočujú kto ma vychoval a kto mi dal lásku. Proste chcem, len povedať: Ďakujem vám všetkým za výchovu. Na tých, ktorých som veľmi ľúbila, nezabudnem nikdy!
Mária Tokárová, Praha, November 2010
Doslov administrátora WEB stránky Naša Ratková (Vojtech Bradovka)
V apríli 2012 som poslal Márii Tokárovej e-mailom Veľkonočný pozdrav. Obratom som dostal odpoveď, ktorú citujem:
Krasny dobry den prajem. Dakujem za pozdravy k velkej noci a prajem aj ja krasne sviatky. Posielam Vam par fotiek aku mam krasnu dcerku. Vola sa Laura a uz ma 4970g a 54cm a je zdrava a nechce spinkat, stale daco pozoruje :)
Posielame objatie a prajeme krasny den...
Maria a Laurinka.
5.4.2012
{gallery}obsah/ratkova/tokarova{/gallery}
{jcomments on}






























S pánom Bradovkom z Nadabuly mám veľmi dobré kontakty. Ako dôchodcovia veľakrát spoločne riešime niekoľko prípadov, ktoré sa nám vyskytnú popri našom internetovom koníčku. Aj teraz sa mi pochválil s príbehom, ktorý uverejnil na svojej internetovej stránke www.mojaratkova.weblahko.sk ešte v roku 2010. Píše mi: „Práve som dostal z Prahy poďakovanie za veľkonočný pozdrav od dievčaťa, ktoré so sestrou vyrástlo v bývalom detskom domove v Ratkovej. Mňa tento príbeh zaujal, a dojalo ma jeho pokračovanie, ktoré som dostal dnes . Ak uznáš za vhodné jeho uverejnenie na Tvojom WEBe, budem rád, lebo sa jedná o gemerský fenomén objavený vďaka Internetu.“ Vyšiel som
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.