informácie o svojej rodinnej histórii - tradícii, „vyhrabáva“ svojich predkov, vracia sa k nim a dokladá tým, čo našla - z úcty k starým bývalým remeselníkom tohoto, približne od r. 1700, výhradne remeselníckeho mestečka. Ak k tomu, čo našla ona, čo jej rodina archivuje, môžeme niečo doložiť, budeme mať dobrý pocit spoluúčasti na jej úsilí s podobným záujmom o veci dávno minulé,
možno spolupodnietime i iných potomkov „staroratkovčanov“ aspoň v takomto pozoruhodom záujme - keď ratkovské reality sú vo všeobecnosti v krivkách „digresie“. I takéto archívno-spomienkové fotografiami doplnené „artefakty“ zo zákutí rodinného prostredia majú význam pre regionálnu a ratkovskú históriu. Pani Petrášová cez svojich predkov patrí skutočne k najstarším ratkovským usadlíkom (doložených v záznamoch plátcov portálnych daní od r. 1603), podobne ako cez rodinné mená i iní starousadlíci (napr. rodina Levkova z r. 1573, Cochova z r. 1572, Sucháčova z r. 1580, Mikulášova z r. 1572, Tretiakova z r. 1572).
Pani Petrášová sa odvoláva na svojich predkov po rodine Koreňovej, Kráľovej, Pánikovej. Doložme, že plátcovia daní rodiny Koreňovej sú evidovaní v Ratkovej v rokoch 1603, 1674, 1773 v záznamoch maďarského historika Ilu Bálinta. Z evidencie cirkevných poplatkov z r. 1742 platila rodina Koreňova cirkevný desiatok z dvoch pozemkov. Richtárom mestečka Ratkovej bol Andreas Koren v r. 1724 a 1729, Johanes Koren v r. 1763 a 1768, Stefanus Koren bol richtárom v r. 1775, Mathias Koren bol vicerichtárom v r. 1815 a 1817, Andreas Kráľ bol vicerichtárom v r. 1853 a 1854. Veľmi zaujímavý je opis dokumentu od farára Michala Sinovica, v ktorom priamo knieža František Rákoci II. (ktorého rod vlastnil v Ratkovej veľké majetky) odpovedá konkrétnym mešťanom Ratkovej - Michaelovi Falubovi, Georgiusovi Koreňovi a Georgiusovi Wajdákovi, ako svojim poddaným, že pozemky môžu bezodplaty užívať k svojej spokojnosti a radosti ako doteraz. Je známe, že člen rodiny Koreňovej Ondrej Kráľ st., správca
kupeckej a povozníckej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia „Orsag“ v rámci tohto cechu organizoval produkciu ratkovských remeselníkov i na vzdialenejšie trhy dovnútra krajiny (Budapešť) a dovoz do Ratkovej, podporoval i študentov Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Pri ich účinkovaní v Ratkovej podporil hudobný súbor“hudbol“ sumou 50 dukátov v školskom roku 1871-72.
Jeden z potomkov, Királi Emil (1870-1932), už v rokoch po vybudovaní lesnej správy v Ratkovej v r. 1906 Coburgovcami, bol jej správcom. Rodina Pánikova už po vzniku prvej Československej republiky po r. 1918 zostala v povedomí Ratkovčanov po otcovi remeselníkovi-súkeníkovi ako novému štátu oddaná uvedomelá učiteľská rodina, aj prostredníctvom synov Jána Pánika (1895-1970) a Ľudovíta Pánika (1888-1954).
Pani Eva Petrášová s neutíchajúcim usilím, v prostredí terajšieho etnicky veľmi zmeneného kedysi mestečka, neskôr obce, dnes žiaľ už len skoro dedinky, tak nepodobnej jej dávnej histórii, zápasí s „nečasom“ v myslení, nezáujmom, ale i inými nepriaznivými faktormi – vyľudnenej Ratkovej potomkami po „autentických“ predkoch.
Pani Petrášová apeluje, domáha sa, prosí. I jej aktivitami začínajú regenerovať niektoré budovy, cintorín sa kultivuje aj vzorom jej príkladu k svojim dávnym predkom, pomníkom v miere možnej vracia krásnu, esteticky úhľadnú tvár. Možnože práve toto ma priviedlo k metaforickému obrazu úvodu a epilógu tohto článku a aj úcta k zanieteniu pani Petrášovej. Doplnenie o prílohu kompletného matrikálneho záznamu z archívov v Radvani by mohlo byť vhodným záverom.
Niektoré poslané fotografie členov rodiny - starých predkov a pamätníkov na ratkovskom cintoríne prikladáme.
Citlivo-náladovú scenériu možno vnímať v tvári neskorej jesene. Aj mráz už prešiel dotykmi prstov cintorínmi po sviatkoch Všetkých svätých - a budeme prichádzať v predvečer Vianoc opäť na návštevu k svojim milým s myšlienkami, ktoré každoročne generované emóciami priložíme ku kytičke kvetov, k venčeku zo šišiek. K mihotavému svitu zapálenej sviečky..., s pocitmi ako pred niekoľkými dňami, týždňami, rokmi...
Miroslav Ďurinda
Košice 13.12.2014
{jcomments on}
































V aktuálnom medzičase pred zimným slnovratom, v ktorom už plynú adventné dni, so 
Pani Petrášová pred niekoľkými rokmi stála pri zrode Občianskeho združenia „Naša
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-