informácie o svojej rodinnej histórii - tradícii, „vyhrabáva“ svojich predkov, vracia sa k nim a dokladá tým, čo našla - z úcty k starým bývalým remeselníkom tohoto, približne od r. 1700, výhradne remeselníckeho mestečka. Ak k tomu, čo našla ona, čo jej rodina archivuje, môžeme niečo doložiť, budeme mať dobrý pocit spoluúčasti na jej úsilí s podobným záujmom o veci dávno minulé,
možno spolupodnietime i iných potomkov „staroratkovčanov“ aspoň v takomto pozoruhodom záujme - keď ratkovské reality sú vo všeobecnosti v krivkách „digresie“. I takéto archívno-spomienkové fotografiami doplnené „artefakty“ zo zákutí rodinného prostredia majú význam pre regionálnu a ratkovskú históriu. Pani Petrášová cez svojich predkov patrí skutočne k najstarším ratkovským usadlíkom (doložených v záznamoch plátcov portálnych daní od r. 1603), podobne ako cez rodinné mená i iní starousadlíci (napr. rodina Levkova z r. 1573, Cochova z r. 1572, Sucháčova z r. 1580, Mikulášova z r. 1572, Tretiakova z r. 1572).
Pani Petrášová sa odvoláva na svojich predkov po rodine Koreňovej, Kráľovej, Pánikovej. Doložme, že plátcovia daní rodiny Koreňovej sú evidovaní v Ratkovej v rokoch 1603, 1674, 1773 v záznamoch maďarského historika Ilu Bálinta. Z evidencie cirkevných poplatkov z r. 1742 platila rodina Koreňova cirkevný desiatok z dvoch pozemkov. Richtárom mestečka Ratkovej bol Andreas Koren v r. 1724 a 1729, Johanes Koren v r. 1763 a 1768, Stefanus Koren bol richtárom v r. 1775, Mathias Koren bol vicerichtárom v r. 1815 a 1817, Andreas Kráľ bol vicerichtárom v r. 1853 a 1854. Veľmi zaujímavý je opis dokumentu od farára Michala Sinovica, v ktorom priamo knieža František Rákoci II. (ktorého rod vlastnil v Ratkovej veľké majetky) odpovedá konkrétnym mešťanom Ratkovej - Michaelovi Falubovi, Georgiusovi Koreňovi a Georgiusovi Wajdákovi, ako svojim poddaným, že pozemky môžu bezodplaty užívať k svojej spokojnosti a radosti ako doteraz. Je známe, že člen rodiny Koreňovej Ondrej Kráľ st., správca
kupeckej a povozníckej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia „Orsag“ v rámci tohto cechu organizoval produkciu ratkovských remeselníkov i na vzdialenejšie trhy dovnútra krajiny (Budapešť) a dovoz do Ratkovej, podporoval i študentov Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Pri ich účinkovaní v Ratkovej podporil hudobný súbor“hudbol“ sumou 50 dukátov v školskom roku 1871-72.
Jeden z potomkov, Királi Emil (1870-1932), už v rokoch po vybudovaní lesnej správy v Ratkovej v r. 1906 Coburgovcami, bol jej správcom. Rodina Pánikova už po vzniku prvej Československej republiky po r. 1918 zostala v povedomí Ratkovčanov po otcovi remeselníkovi-súkeníkovi ako novému štátu oddaná uvedomelá učiteľská rodina, aj prostredníctvom synov Jána Pánika (1895-1970) a Ľudovíta Pánika (1888-1954).
Pani Eva Petrášová s neutíchajúcim usilím, v prostredí terajšieho etnicky veľmi zmeneného kedysi mestečka, neskôr obce, dnes žiaľ už len skoro dedinky, tak nepodobnej jej dávnej histórii, zápasí s „nečasom“ v myslení, nezáujmom, ale i inými nepriaznivými faktormi – vyľudnenej Ratkovej potomkami po „autentických“ predkoch.
Pani Petrášová apeluje, domáha sa, prosí. I jej aktivitami začínajú regenerovať niektoré budovy, cintorín sa kultivuje aj vzorom jej príkladu k svojim dávnym predkom, pomníkom v miere možnej vracia krásnu, esteticky úhľadnú tvár. Možnože práve toto ma priviedlo k metaforickému obrazu úvodu a epilógu tohto článku a aj úcta k zanieteniu pani Petrášovej. Doplnenie o prílohu kompletného matrikálneho záznamu z archívov v Radvani by mohlo byť vhodným záverom.
Niektoré poslané fotografie členov rodiny - starých predkov a pamätníkov na ratkovskom cintoríne prikladáme.
Citlivo-náladovú scenériu možno vnímať v tvári neskorej jesene. Aj mráz už prešiel dotykmi prstov cintorínmi po sviatkoch Všetkých svätých - a budeme prichádzať v predvečer Vianoc opäť na návštevu k svojim milým s myšlienkami, ktoré každoročne generované emóciami priložíme ku kytičke kvetov, k venčeku zo šišiek. K mihotavému svitu zapálenej sviečky..., s pocitmi ako pred niekoľkými dňami, týždňami, rokmi...
Miroslav Ďurinda
Košice 13.12.2014
{jcomments on}


































V aktuálnom medzičase pred zimným slnovratom, v ktorom už plynú adventné dni, so 
Pani Petrášová pred niekoľkými rokmi stála pri zrode Občianskeho združenia „Naša
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-