informácie o svojej rodinnej histórii - tradícii, „vyhrabáva“ svojich predkov, vracia sa k nim a dokladá tým, čo našla - z úcty k starým bývalým remeselníkom tohoto, približne od r. 1700, výhradne remeselníckeho mestečka. Ak k tomu, čo našla ona, čo jej rodina archivuje, môžeme niečo doložiť, budeme mať dobrý pocit spoluúčasti na jej úsilí s podobným záujmom o veci dávno minulé,
možno spolupodnietime i iných potomkov „staroratkovčanov“ aspoň v takomto pozoruhodom záujme - keď ratkovské reality sú vo všeobecnosti v krivkách „digresie“. I takéto archívno-spomienkové fotografiami doplnené „artefakty“ zo zákutí rodinného prostredia majú význam pre regionálnu a ratkovskú históriu. Pani Petrášová cez svojich predkov patrí skutočne k najstarším ratkovským usadlíkom (doložených v záznamoch plátcov portálnych daní od r. 1603), podobne ako cez rodinné mená i iní starousadlíci (napr. rodina Levkova z r. 1573, Cochova z r. 1572, Sucháčova z r. 1580, Mikulášova z r. 1572, Tretiakova z r. 1572).
Pani Petrášová sa odvoláva na svojich predkov po rodine Koreňovej, Kráľovej, Pánikovej. Doložme, že plátcovia daní rodiny Koreňovej sú evidovaní v Ratkovej v rokoch 1603, 1674, 1773 v záznamoch maďarského historika Ilu Bálinta. Z evidencie cirkevných poplatkov z r. 1742 platila rodina Koreňova cirkevný desiatok z dvoch pozemkov. Richtárom mestečka Ratkovej bol Andreas Koren v r. 1724 a 1729, Johanes Koren v r. 1763 a 1768, Stefanus Koren bol richtárom v r. 1775, Mathias Koren bol vicerichtárom v r. 1815 a 1817, Andreas Kráľ bol vicerichtárom v r. 1853 a 1854. Veľmi zaujímavý je opis dokumentu od farára Michala Sinovica, v ktorom priamo knieža František Rákoci II. (ktorého rod vlastnil v Ratkovej veľké majetky) odpovedá konkrétnym mešťanom Ratkovej - Michaelovi Falubovi, Georgiusovi Koreňovi a Georgiusovi Wajdákovi, ako svojim poddaným, že pozemky môžu bezodplaty užívať k svojej spokojnosti a radosti ako doteraz. Je známe, že člen rodiny Koreňovej Ondrej Kráľ st., správca
kupeckej a povozníckej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia „Orsag“ v rámci tohto cechu organizoval produkciu ratkovských remeselníkov i na vzdialenejšie trhy dovnútra krajiny (Budapešť) a dovoz do Ratkovej, podporoval i študentov Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Pri ich účinkovaní v Ratkovej podporil hudobný súbor“hudbol“ sumou 50 dukátov v školskom roku 1871-72.
Jeden z potomkov, Királi Emil (1870-1932), už v rokoch po vybudovaní lesnej správy v Ratkovej v r. 1906 Coburgovcami, bol jej správcom. Rodina Pánikova už po vzniku prvej Československej republiky po r. 1918 zostala v povedomí Ratkovčanov po otcovi remeselníkovi-súkeníkovi ako novému štátu oddaná uvedomelá učiteľská rodina, aj prostredníctvom synov Jána Pánika (1895-1970) a Ľudovíta Pánika (1888-1954).
Pani Eva Petrášová s neutíchajúcim usilím, v prostredí terajšieho etnicky veľmi zmeneného kedysi mestečka, neskôr obce, dnes žiaľ už len skoro dedinky, tak nepodobnej jej dávnej histórii, zápasí s „nečasom“ v myslení, nezáujmom, ale i inými nepriaznivými faktormi – vyľudnenej Ratkovej potomkami po „autentických“ predkoch.
Pani Petrášová apeluje, domáha sa, prosí. I jej aktivitami začínajú regenerovať niektoré budovy, cintorín sa kultivuje aj vzorom jej príkladu k svojim dávnym predkom, pomníkom v miere možnej vracia krásnu, esteticky úhľadnú tvár. Možnože práve toto ma priviedlo k metaforickému obrazu úvodu a epilógu tohto článku a aj úcta k zanieteniu pani Petrášovej. Doplnenie o prílohu kompletného matrikálneho záznamu z archívov v Radvani by mohlo byť vhodným záverom.
Niektoré poslané fotografie členov rodiny - starých predkov a pamätníkov na ratkovskom cintoríne prikladáme.
Citlivo-náladovú scenériu možno vnímať v tvári neskorej jesene. Aj mráz už prešiel dotykmi prstov cintorínmi po sviatkoch Všetkých svätých - a budeme prichádzať v predvečer Vianoc opäť na návštevu k svojim milým s myšlienkami, ktoré každoročne generované emóciami priložíme ku kytičke kvetov, k venčeku zo šišiek. K mihotavému svitu zapálenej sviečky..., s pocitmi ako pred niekoľkými dňami, týždňami, rokmi...
Miroslav Ďurinda
Košice 13.12.2014
{jcomments on}

































V aktuálnom medzičase pred zimným slnovratom, v ktorom už plynú adventné dni, so 
Pani Petrášová pred niekoľkými rokmi stála pri zrode Občianskeho združenia „Naša 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a