bratia Žigmund a Martin potvrdzovali, že ich rodičia ako dediční páni istej časti mesta, dávajú túto do užívania ev. a. v. cirkvi. Čiastku patriacu Rákócziovcom potvrdzuje i maďarský historik Ila Bálint - existenciu viaže na rok 1679. Táto magnátska rodina mala veľké majetky na území  vtedajšieho Uhorska - na východnom Slovensku a Maďarsku, ale patrilo jej hlavne celé Sedmohradsko (Transylvania) v súčasnom Rumunsku. Môžeme sa len domnievať, že niektorý člen rodu, najskôr Žigmund (1544-1608), ktorý sa pridal k protihabsburskému stavovskému povstaniu Štefana   Bocskaya asi získal veľké majetky vtedy, keď Bocskay ovládol skoro celé Slovensko a v gemerskej oblasti i hrad a panstvo Muráň. Taktiež  môžeme len zauvažovať z čoho vyplývala náklonnosť a priazeň k Ratkovčanom. Mohli tento majetok (pôdu) používať bezplatne, bez zemepanských poplatkov a bez pracovnej povinnosti  voči majiteľovi (urbár). Na tento majetok nemohli siahnuť ani iné  zemepanské rody, ktorých bolo v Ratkovej viac. Logicky vyplýva, že keď sa dokumenty a listiny zničili požiarom, Ratkovčania mali motiváciu ich opäť získať. Týmto vysvetlením sa chcem dostať k obsahovej podstate tejto témy, ktorú som pôvodne účelovo odložil. Latinský opis originálu dokumentu urobil ratkovský farár  Michal Sinovic, ktorý pôsobil v Ratkovej v rokoch 1767 až 1775. Dodáva, že originál dokumentu je uschovaný v archíve mesta. Dodávam, že pravdepodobne padol za obeť ďalšiemu ničivému požiaru v r. 1827 a ani kronikár Ondrej Gallay sa o ňom nezmieňuje.

(Môj voľnejší preklad textu:)
My, z Božej milosti Svätej Ríše Rímskej, František II. Rákoczi vojvoda Transylvanie, pán časti kráľovstva  Uhorského, vodca Sikulov a otec vlasti pre slobodné konfederatívne usporiadanie kráľovstva Uhorského, ale aj veliteľ Mukačeva a Makovice, ovládajúci nepretržite oblasti Sávy, dedičný pán Saroš Pataku, Tokaja, Régeczu, Esedu, Somlyo, Ledníc, Szerencsu, Onodu  a ďalších. K mojej inštancii predložené prostredníctvom Michala Falubu, najvšeobecnejšie  potvrdzujem, s úvahou vládcu, ochotne a statočne k žiadosti mne od Ratkovčanov priloženej prehlásiť, že sú oslobodení od všetkých pracovných povinností, deviatku, desiatku, okrem toho môžu si ponechať všetky benefity, ktoré im prináležali ako občanom mesta, ktorým  z návyku už od dávna až do týchto čias sa tešili a aj v budúcnosti pre vlastnú radosť a potreby mesta bez problémov môžu užívať. 
Dané na našom hrade Szerencs dňa tretieho októbra 1700.
F Rakocy                                      L.S. 
Originál tohto je uložený v archíve mesta. 

História je veľmi zaujímavá. Čo  povedať na koniec? František II. Rákóczi (1676-1735) predstavuje osobnosť spojenú hlavne s protihabsburským postojom  v monarchii, ovládol asi na 6 -7 rokov hornú časť Uhorska, ktorú reprezentovalo, čo do územia, hlavne Slovensko,  mal podporu ruského cára Petra Veľkého, ktorý mu ponúkol poľské kráľovstvo, podporovalo ho materiálne aj finančne Francúzsko, ale tiež Turecko.
A čo my, Ratkovčania? Z nadhľadu doby a uplynulých rokov z jeho listiny vyžaruje veľkorysosť i šľachetnosť. Ľudskosť k prosbe Ratkovčanov cez najobyčajnejších mešťanov z r. 1700, reprezentovaných richtárom Michalom Falubom, mešťanmi  Jurajom Koreňom a Jurajom Wajdom. Už to, že takýto dokument aj existoval (je v opise), má význam pre históriu obce, ale i širšieho regiónu.
František  II. Rákóczi spočíva v krypte Dómu svätej Alžbety v Košiciach spolu s matkou, synom, dvoma svojimi generálmi - jeho pozostatky boli prenesené do Košíc z Turecka v r. 1906. Ročne kryptu navštívi tisíce turistov, hlavne z Maďarska. V podzemí Dómu bol som asi trikrát, vnímal som skutočnosť aj minulosť. Prostredie v piete, prostredie k úvahám. Veď, tento človek „vlastnoručne“ komunikoval s mojimi ratkovskými predkami. Veľakrát sa zdržiaval na hrade Muráň. Predstavuje i časť našej slovenskej histórie.
Miroslav Ďurinda
Košice, 15. januára 2011

{jcomments on}