(Môj voľnejší preklad textu:) My, z Božej milosti Svätej Ríše Rímskej, František II. Rákoczi vojvoda Transylvanie, pán časti kráľovstva Uhorského, vodca Sikulov a otec vlasti pre slobodné konfederatívne usporiadanie kráľovstva Uhorského, ale aj veliteľ Mukačeva a Makovice, ovládajúci nepretržite oblasti Sávy, dedičný pán Saroš Pataku, Tokaja, Régeczu, Esedu, Somlyo, Ledníc, Szerencsu, Onodu a ďalších. K mojej inštancii predložené prostredníctvom Michala Falubu, najvšeobecnejšie potvrdzujem, s úvahou vládcu, ochotne a statočne k žiadosti mne od Ratkovčanov priloženej prehlásiť, že sú oslobodení od všetkých pracovných povinností, deviatku, desiatku, okrem toho môžu si ponechať všetky benefity, ktoré im prináležali ako občanom mesta, ktorým z návyku už od dávna až do týchto čias sa tešili a aj v budúcnosti pre vlastnú radosť a potreby mesta bez problémov môžu užívať.
Dané na našom hrade Szerencs dňa tretieho októbra 1700.
F Rakocy L.S.
Originál tohto je uložený v archíve mesta.
História je veľmi zaujímavá. Čo povedať na koniec? František II. Rákóczi (1676-1735) predstavuje osobnosť spojenú hlavne s protihabsburským postojom v monarchii, ovládol asi na 6 -7 rokov hornú časť Uhorska, ktorú reprezentovalo, čo do územia, hlavne Slovensko, mal podporu ruského cára Petra Veľkého, ktorý mu ponúkol poľské kráľovstvo, podporovalo ho materiálne aj finančne Francúzsko, ale tiež Turecko.
A čo my, Ratkovčania? Z nadhľadu doby a uplynulých rokov z jeho listiny vyžaruje veľkorysosť i šľachetnosť. Ľudskosť k prosbe Ratkovčanov cez najobyčajnejších mešťanov z r. 1700, reprezentovaných richtárom Michalom Falubom, mešťanmi Jurajom Koreňom a Jurajom Wajdom. Už to, že takýto dokument aj existoval (je v opise), má význam pre históriu obce, ale i širšieho regiónu.František II. Rákóczi spočíva v krypte Dómu svätej Alžbety v Košiciach spolu s matkou, synom, dvoma svojimi generálmi - jeho pozostatky boli prenesené do Košíc z Turecka v r. 1906. Ročne kryptu navštívi tisíce turistov, hlavne z Maďarska. V podzemí Dómu bol som asi trikrát, vnímal som skutočnosť aj minulosť. Prostredie v piete, prostredie k úvahám. Veď, tento človek „vlastnoručne“ komunikoval s mojimi ratkovskými predkami. Veľakrát sa zdržiaval na hrade Muráň. Predstavuje i časť našej slovenskej histórie.
Miroslav Ďurinda
Košice, 15. januára 2011
{jcomments on}

































Keď som písal článok „Z histórie starej Ratkovej (vzťahy, vplyv a účasť šľachty - feudálov)“
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a